Blog of many people in one fool... - Články

Your love alone (is not enough)

Sat, 07 Jan 2012 18:58:10 +0100

Ahojte, asi nemá zmysel sa ospravedlňovať, že prečo napriek mojim predsavzatiam v minulom článku ešte nepribudla ani jedna kapitola. Akosi som nemala inšpiráciu, žila viac vlastný život a nevedela sa na nič sústrediť.

Teraz, pred skúškami, to akosi išlo ľahšie. Neviem, či to bolo Vianocami a tonou jedla, alebo tým, že som si konečne oddýchla. Proste, mám songfic a takmer celú kapitolu k pomste, ktorú však nečakajte veľmi skoro - tieto dva týždne sa idú niesť v znamení učenia na skúšky a dorábania projektu na programovanie. Potom to hádam dokončím :)
Tak zatiaľ aspoň songfic na pesničku, ktorú mám veľmi rada, ale nikdy ma k téme nevedelo nič napadnúť, takže týmto ďakujem jednému spolužiakovi za poskytnutie námetu :D
Dúfam sa vám bude páčiť :)

ps: mám dve verzie pesničky. Originál a akustickú verziu, ktorá mi k príbehu sedí viac. Ale ako si vyberiete vy, je len na vás :)

rýchlejší originál

akustická:

Je to bizarná situácia. My dvaja pri stene vstupnej haly, ľudia prechádzajú okolo nás. Ja niečo hovorím a ty mlčíš. Pozriem na teba v snahe o očný kontakt.
Výnimočný to okamih! Na chvíľu mi pohľad opätuješ a nepozeráš na topánky. A ten pohľad je tak silný, až ti v očiach vidím jednu vetu. "Ale ja ťa mám rád!" chceš povedať. Chceš to vykríknuť. Zmĺknem, aby som ti dala šancu.
Sklopíš oči a nepovieš to nahlas, nechávajúc ma tak chytenú v krátkom, no pre mňa aj tak zložitom, monológu. Ty skúmaš štruktúru podlahy, kým ja vysvetľujem, rozprávam a zároveň uvažujem, čo to dopekla robím. Ale ty si ticho, iba ten tvoj pohľad ma máta...

Your love alone - is not enough not enough not enough
When times get tough they get tough they get tough they get tough

Tvoja láska samotná nestačí - nestačí, nestačí, nie nestačí
keď sa časy zhoršujú, keď sa zhoršujú, zhoršujú, zhoršujú

Túžim tebou zatriasť, zamávať ti rukou pred očami, kričať, že prečo tam stojíš ako zbitý pes, keď ty si sa chcel po týždni rozprávať. Snáď ti ubližujem? Ja ubližujem tebe?!
Znovu sa pýtam samej seba, čo tu robím. Prečo radšej nepozerám nejaký film s ideálnym chlapom, ale vediem túto nezmyselnú debatu sama so sebou? Prečo pri každej ďalšej vete a tvojom mlčaní túžim kričať? Zrazu mám pocit, že ťa vidím prvý krát v živote. V duchu sa rozosmejem, keď si spočítam, koľký krát sa vlastne vidíme. Ale stále je to viac ako raz.

Trade all your heroes in for ghosts in for ghosts in for ghosts
They're always the one's that love you most love you most love you most

Vymeň všetkých svojich hrdinov za duchov, za duchov, duchov,
Sú vždy tými, ktorí ťa najviac milujú, najviac milujú, najviac milujú

Niečo sa ťa pýtam, chvíľka v ktorej dúfam, že možno sa to zvrtne na dialóg. "Ale ja som nevedel..." zamrmleš a zas nechávaš pohľad na podlahe. S povzdychom pokračujem v monológu. Keď som to raz začala, tak to aj dokončím.
Ale už nemám síl ťa do niečoho nútiť. Chcieť od teba, aby si mi niečo povedal. Máš to chcieť sám, máš to robiť bez toho, aby som ti na to dala návod.
Len z akejsi zotrvačnosti sa neotočím na päte. Nech sa ľudia zasmejú, nie?

Your love alone - is not enough not enough not enough
It's what you felt it's what you said what you said what you said

Tvoja láska samotná nestačí, nestačí, nestačí
Je to o tom, čo si cítili, čo si hovoril, čo si hovoril, čo si hovoril

Chcel si, aby sme sa porozprávali, lenže ty nehovoríš nič. Nič! O čom to teda je? Toto nie je rozhovor. To som sa mohla posadiť pred zrkadlo a rozprávať sa sama so sebou. Nevidím nijakú odozvu.
V hlave mi vyskakujú tvoje predchádzajúce slová, tvoje frázy. Mám chuť sa smiať. Hystericky.

You said the sky would fall on you fall on you fall on you
Through all the pain your eyes stayed Blue they stayed Blue Baby Blue

Povedal si, že obloha by na teba padla, padla na teba, padla na teba
Aj cez tú bolesť zostali tvoje oči modré, zostali modré, zlato, modré

Rozmýšľam nad tým, čo hovorím a čo som povedala. Hľadám niečo, čo ťa núti tváriť sa, akoby si pozeral na nejaký zlý film. Šokovane na mňa dlho pozrieš, keď s akýmsi smiechom, ktorý aj mne samej znie divne, poviem, že to už nemá zmysel. Zostávaš ticho. Krútiš hlavou. Povedala som a ty to nechceš meniť. Vraj keď to takto vidím...
A ty azda nevidíš?! kričia moje oči, no tentoraz ticho zostávam ja. Čo mám povedať?
Odchádzam a ako sa obzriem, mám pocit, že niekde sa stala chyba. Tvoj pohľad sa mi zapíše do mysle.

But your love alone won't save the world
You knew the secret of the universe
Despite it all you made it worse
It left you lonely it left you cursed

Ale tvoja láska samotná nezachráni svet
Vedel si to tajomstvo vesmíru
A napriek tomu si to všetko zhoršil
Nechalo ťa to samého, nechalo ťa prekliateho

S hlavou opretou o stenu výťahu si opakujem situáciu, ktorá ma to donútila ukončiť. Márne sa snažím udržať sa pod kontrolou, zachovať pokoj. V jeden okamih skoro stláčam tlačidlo, ktoré by ma vrátilo späť. Dole. K tebe. Zatriasť tebou, aby si povedal, čo chceš. Aby si nebral ohľad na to, čo chcem ja!
Aby si ma prinútil zmeniť názor. Aby si ty zatriasol mnou!
Namiesto toho vychádzam a na chodbe pred vlastnými dverami sa mi na tvári objavuje falošný úsmev. Vnútri cítim zmätok a hnev.

You stole the sun straight from my heart from my heart from my heart
With no excuses just fell apart fell apart fell apart

Ukradol si slnko priamo z môjho srdca, z môjho srdca, z môjho srdca
Bez prepáčení sa len rozsypalo, len rozsypalo, rozsypalo

O pár dní vyzeráš ublížene, no s ťažkosťami sa snažíš tváriť, že si nad vecou. Zdravíš sa, kričíš po mne. No ja viem, že je už neskoro. Všetci to vedia. Aj moje vnútro pri tebe kričí - o čo sa to teraz, sakra, snažíš?!
A ja nechápem, prečo to robíš. Nechcem chápať. Nechcem nad tým rozmýšľať, lebo to bolí.

No you won't make a mess of me mess of me mess of me
For you're as blind as a man can be man can be man can be

Nie, nebudeš zo mňa robiť trosku, trosku, trosku
pretože si tak slepý ako len muž môže byť, muž môže, muž môže byť

Stačí jeden pohár piva a tvoja pretvárka predo mnou padá. Už si zdrvený, pohľad na mňa viditeľne spôsobuje muky. Už viem ako sa cíti diabol. Až na to, že ten asi nemá výčitky svedomia ako ja.
Prečo si ale ty nevidel, keď som bola zdrvená ja?! Prečo to zas je všetko na mne?!
Lenže tvoj pohľad vyskakuje v mojej hlave a musím nad tým premýšľať. Celý večer, celú noc, celý deň.
Zrazu vidím tvoje chyby ako vlastné. Prehrávam si celú situáciu a vyčítam si, čo som spravila, čo som nespravila, čo som mala spraviť...

I could have seen for miles and miles
I could have made you feel alive
I could have placed us in exile
(I could have written all your lines)
I could have shown you how to cry

Mohla som vidieť na míle a na míle
Mohla som ťa prinútiť cítiť sa nažive
Mohla som nás umiestniť do vyhnanstva
(Mohla som ti napísať všetky tvoje vety)
Mohla som ti ukázať ako plakať

V ruke desiatky krát držím mobil, pozerám na tvoje meno, tvoju tvár, ale nedokážem to. Neviem, čo povedať. Mohla som to urovnať? Mohla som ti nalinkovať ospravedlnenie a tvoje správanie?
Sama neviem, kde sa to vo mne berie. Kde sa to vo mne bralo. Ten hnev, ten okamžitý zánik, a teraz - tie výčitky.
Ospravedlňujem ťa sama pred sebou , ale ty si sa mi ospravedlnil? Až keď som o to požiadala...

Your love alone is not enough
Your love alone is not enough

Tvoja láska samotná nestačí
Tvoja láska samotná nestačí

Prehrávam si v hlave tvoje neúprimné prepáč a so zábleskom racionality si uvedomujem, že o to nestojím. Že za to nestojíš. Nie je to moja chyba. Sakra, nie je to moja chyba!
Ja som sa ospravedlnila, ty si to zahodil. Mal si možnosť.

I could have shown you
I showed you how to cry

Mohla som ti ukázať
Ukázala som ti ako plakať

"Očarila si ma..." čítam tvoje dávno zabudnuté slová. Tvoje terajšie prezrádzajú, že som ťa skôr prizabila. Chladné pozdravenia, povýšenecké odfrknutia pri každej mojej vete adresovanej niekomu inému, bolestný úsmev pri zmienke o nás. O tom jednom večeri. Tom večeri, keď sme vyzerali ako pár.
Stále vidím ten záblesk v tvojich očiach: "...ale neľúbiš ju viac ako ja..." Hádka o lásku, ktorá láskou nemohla byť - tak ako som ti to vtedy povedala. "Jasné, že ma ľúbi viac ako ty. S ňou sa poznám dlhšie!" Vlastné slová ma donútia sa rozosmiať. Lebo vieš, drahý,

Your love alone is not enough
Your love alone in not enough

Tvoja láska samotná nestačí
Tvoja láska samotná nestačí

Ani vtedy, ani teraz, ani potom.

Matfyz

Fri, 14 Oct 2011 12:05:19 +0200

Tento článok mám rozpísaný už dlhšie, lenže som naň nejako pozabudla a spomenula som si naň až dnes, keď som kolenačky dezinfikovala kúpeľňu na intráku. Takže áno, žijem, len múza si akosi zobrala voľno a zistila som, že na intráku si mi veľmi ťažko sústreďuje na písanie (lebo si radšej pustím The Big Bang Theory namiesto toho, aby som otvorila Word a donútila sa). No hádam sa postupne prepracujem aj k písaniu cestou, prípadne nebudem ráno vyspávať, keď mám voľno... O:) Ale dovtedy iba o tom, ako sa mi žije na Matfyze...

Matfyz - slovo, ktoré vyvoláva buď obdiv, alebo posmech. Nič medzi tým neexistuje. Veď poznáte tie vtipy o matfyzákoch (môj obľúbený - Sedí párik matfyzákov v parku. Ona: "Zlato, myslíš na to na čo ja?" On nadšene: "Áno." Ona: "A koľko ti to vyšlo?") a učite ste už započuli, že nič ťažšie ako matfyz pomaly neexistuje. Odkedy som si tam (a iba tam) podala prihlášku, nevdela som sa rozhodnúť, či sa báť, alebo pripravovať na to, že sa zo mňa stane kocka. Keď ma vzali bez prijímačiek, rozhodla som sa, že sa tým budem zapodievať až na začiatku roka.

Na zápis som prišla ako vyhúkané kura. Budovu som videla prvý krát na vlastné oči (ne/výhoda žiadnych prijímačiek) a moja prvá myšlienka bola - toto mi asi padne na hlavu. Nepadlo. Zatiaľ.
So zmiešanými pocitmi som zamierila ku vchodu a po tom, ako som si 4-krát vypočula vysvetlenie cesty k posluchárni (ujo vrátnik na mňa zúfalo pozrel po tom, čo to isté vysvetlil štyrom za sebou stojacim chalanom, ja som si ale odvodila, že keď sa tam ide raz tak, tak ja asi nepôjdem inak), v ktorej mal byť zápis, som sa tam vybrala. Všade boli samí chalani. Áno, počítala som s tým, ale za štvrťhodinu, čo som stála pri jednej nástenke, som nevidela ani jednu babu. Nebolo mi všetko jedno.
Našťastie, v posluchárni sa už nejaké tie baby našli, ale nemala som šancu obzrieť si všetky a všetkých, lebo ma zamestnával index a asi tucet tlačív na podpísanie. Ale o týždeň, na prípravnom sústredení pre prvákov, som mala viac času rozpozerať sa okolo seba - aj na školu, aj na nových (cca 117) spolužiakov.
Pondelok začal krásne - testom z matematiky, na ktorý nám pridelili matematické mena (ja som sa hrala na Rozladený Diskriminant) a podľa výsledkov nás zadelili na ten týždeň do skupín. Dostala som sa do, vraj, najlepšej - jeden deň sme mali voľno - v ktorej som bola ja a 10+x chalanov (x sa menilo každý deň). A tam som sa veru obzerala - lebo som mala na čo. Po prvej hodine, keď sa pri tabuli vystriedali všetci chalani, som skonštatovala iba - Tu sa mi bude páčiť. (Teda, až na jeden moment, keď sa pri tabuli objavil Quov dvojník a ja som šokovane lapala po dychu, že čo tu ten robí?! - Doteraz, keď ho vidím, tak som v pomykove, či sa náhodou naše drahé tretiačatko nezapísalo na matfyz, aby mi "zlepšilo" deň.)
Prvý týždeň sme si zahrali aj hru "Spoznaj a chráň matfyz". Spoznať sme ho spoznali - vieme, koľko okien, dvier, záchodov atď. je v každom pavilóne (a tých pavilónov je dosť), naučili sme sa nejaké vety z algebry, napísali sme ódu na študijné oddelenie (a náše jediné čisto babské družstvo získalo špeciálnu cenu za najlepšu ódu), skoro hodinu sme podľa obrázka hľadali jednu drevenú skriňu (ktorých sú plné dva fyzikálne pavilóny, ktoré majú tri poschodia + suterén) - nenašli sme. Ale čo sme chránili, neviem. Nevadí, zorientovali sme sa v škole a vyhrali sme čokoládu.
A ja som ten týždeň prežila vďaka krásnym spolužiakom, pri ktorých sa ľahšie zvládal aj ten najhorší príklad.
Keď som však zbadala zadelenie do krúžkov, nadšenie z matfyzu pokleslo. Tých pár ľudí, ktorých som už poznala, sa v tom mojom nenáchadzalo a ani jedno meno mi nebolo povedomé ani z prípravných cvičení. Zo spolužiakov som tak nepoznala ani jedného z 21 chalanov a ani tú jednu jedinú babu, ktorá tam bola so mnou. Nakniec som však skončila s dobrým rozvrhom - voľný piatok a každý druhý týždeň v pondelok iba angličtina o 16:30.

Hneď v pondelok ma zastavili pred anglinou nejakí chalani, že kde to máme a že sme spolu v krúžku. (Čo sa človek nedozvie pred prvou spoločnou hodinou?) A teraz už poznám oveľa viac ľudí (dokonca sa tam objavuje aj spolužiak zo strednej) a aj keď som na plno hodinách jediná baba, nemám pocit, že som navštívila inú planétu.
Na prednáškach si obzerám dvoch úžasných chalanov (a všetky pokusy začať s nimi nejakú konverzáciu stroskotávajú na tom, že nás tam je viac ako sto a nikdy sa k nim nedostanem blízko), na angličtine nemusím mať jediná menovku - lebo som tam sama baba a na diskrétnej matike sa zázračne objavuje aj jeden z vyššie spomenutej dvojice.
Takže, jednoducho povedané - na matfyze si žijem sen každej baby. Samí chalani a osobne si myslím, že každá baba by si vybrala. Dlhovlasí, krátkovlasí, s čelenkami, ryšaví, blonďaví, tmavovlasí, holohlaví. Vysokí, nízki. S okuliarami a aj bez. Jednoducho, všetci. (Zistenie posledého týždňa - väčšina z nich, aj tí, čo by ste to o nich nepovedali, sú zadaní. Ale to je detail :D)
Čo sa školy ako takej týka, zatiaľ je to fajn. (Klopem.) Síce niektoré prednášky sú ako zaklínanie hadov/Bnnsove hodiny a už sa mi pár krát podarilo naozaj zaspať a nie som jedinná, kto vzdal boj proti uspávacím hlasom a zložil sa na lavici. Niektoré cviká sú tiež v celku zaujímavé, nechytám stavy zúrivosti a ani nerozmýšľam nad tým, že by som išla zo školy preč. Celkom sa mi tam páči. Áno, páči sa mi na matfyze.
Na intráku je nakoniec tiež dobre - všetci ma strašili, no zatiaľ som okrem upchytého umývadla, front na wc a sprchu (10 báb na jednu), zaseknutých výťahov a tým pádom chôdzu z a na 12. poschodie (dokonca som už zažila a jazdu vo výťahu po tme, lebo niekto rozbil svetlo), neuveriteľných front na obedy a opileckých árií pod oknami nezažila nič hrozné. Životný priestor síce zdielame s holubmi, z balkóna však vidím až do Rakúska a také skvelé západy slnka sú tu, že to vynahrádza aj zatrusený balkón.

Nesťažujem sa. Nemám sa na čo. Obedy sú dobré, mám na ne s kým chodiť, na prednáškach ma má kto budiť, keď spím už príliš dlho, na hodinách mi má kto pomôcť, keď si neviem rady, na intráku sa môžeme učiť aj väčšie skupiny, takže vysvetľovanie je zabezpečované...
Možno sa posťažujem len na jednu vec - nič nepoteší človeka viac, ako keď v náladičke s pivom v ruke vykračuje s rovnako naladenou kamarátkou na wc a stretne svojich bývalých spolužiakov, ktorí z toho majú ohromnú srandu a skoro mu spôsobia infarkt.

Jednoducho, matfyz a mlyny. Bazinga! :)

13. Kapitola - Iba láska nestačí

Mon, 29 Aug 2011 23:11:53 +0200

Nejako mi to trvalo dlhšie, ako som čakala. Lenže kaptola bola stále príliš krátka, potom som našla spôsob, ako ju predĺžiť, ale keď som si to po sebe čítala, nemala som pocit, že to tam chcem mať. Tak som to posunula o pár strán ďalej a raz to možno zverejním - či už v inej kapitole alebo ako extra scénu, uvidíme. Hlavné je, že som to dokončila a dokonca uzatvorila pointu celej kapitoly.
Posledná (aspoň myslím) kapitola, ktorú som písala ešte v oficiálnom stredoškoláckom "šate", lebo 5. ma čaká zápis a potom hor sa na matfyz...
Prajem pekný zvyšok prázdnin ;)

Ráno ma zobudilo otravné zvonenie telefónu. Znelo veľmi blízko, a keď som otvorila oči, zistila som dôvod. Zaspala som v obývačke.
S privretými očami som zašmátrala na stolíku a takmer pri tom padla z gauča.
"Prosím?" ozvala som sa rozospato.
"Lottie," ozval sa na druhej strane vzlyk mojej netere, "on ma nechal!"
"Kto?" snažila som sa pochopiť, o čom je reč.
"Roy!" vyhŕkla a rozplakala sa.
"Roy?" Nemala som ani tušenia, kto by to mal byť.
"Áno... on... on... proste..." Jej plač znel cez telefón hrozne naliehavo. Úplne prebudene som sa posadila. Toto si žiadalo čulú krstnú matku, keďže pre Jul to bolo viditeľne veľmi dôležité.
"Julie, no tak, neplač," skúsila som ju upokojiť. Cez telefón idú takéto veci ťažko. "Skús mi povedať, čo sa stalo."
Chvíľu sa snažila ovládnuť plač, a potom cez vzlyky začala: "Vraj som iba dieťa... Pre vzťah som dieťa, chápeš to, Lottie!?" Jej oslovenie donútilo mňa, aby som sa cítila ako dieťa. Povzdychla som si. Dieťa. Bude mať sedemnásť, ale stále je dieťaťom. Ale aspoň to začínalo dávať zmysel - Roy bol jej priateľ.
"Koľko mal rokov?"
"Dvadsať," hlesla a vysmrkala sa. "Tri roky! Len tri roky!"
"Julie," začala som chlácholivo, "príde iný, lepší."
"Ale ja som ho mala rada!"
"Zlatko, nie všetci, ktorých máme radi, s nami zostávajú," povzdychla som si. Zrazu som neriešila Jul a Roya. Zrazu tam bol niekto iný... Pozostatky sna a včerajšieho večera.
"Ale ja nechcem byť sama!" zavzlykala ako malé dieťa a vrátila ma späť k téme.
"Nájdeš si ďalšieho," odvetila som.
"Ale ja chcem Roya!" zamraučala detinsky. "Ja... ja ho ľúbim!"
"Ale na lásku musia byť dvaja," povzdychla som si. Jul sa znovu rozplakala. "Viem, že to teraz bolí, ale musíš si uvedomiť, že Roy je idiot, keď ťa nechal," snažila som to napraviť. "Zahodil možnosť byť s tebou, takže si ťa nezaslúži. Sama na to prídeš..."
V telefóne zostalo ticho, len na druhej strane sa ozvali potlačované vzlyky.
"Lottie?" ozvala sa po chvíli Jul. "Mohla by som potom prísť k tebe? Hneď ako začnú prázdniny? Vieš, aby som ho nevidela..."
"Samozrejme," usmiala som sa. "Ale už žiaden plač. Dobre? Si sebavedomá krásna mladá žena, takže na to nemysli a sústreď sa na niečo iné. Keď sa budeš usmievať, všetko bude ľahšie."
"Máš pravdu," povzdychla si. "Tak... tak to skúsim! Nebudem myslieť na Roya..." V telefóne zostalo ticho, už som sa išla ozvať, či Jul náhodou nezložila, keď som začula na druhej strane chichot. "Angličania sú aj tak viac sexi," smiala sa Jul. "A budem mať sedemnásť..."
Zasmiala som sa. Ten úsmev prišiel skoro a to bolo dobre. "Ešte máš šestnásť a si v Austrálii a hlavne, musíš ešte chodiť do školy!"
"Už je po skúškach!" prerušila ma hneď. "Mali sme teraz krátke voľno."
"Tak si uži posledné dni v škole, zabav sa s kamarátkami a potom príď," usmiala som sa, keď som si predstavila, že mi sem donesie mladícku energiu. Pochabosť skoro dospelého dievčaťa.
"Jasné. Tak... ahoj a... ďakujem," dodala ticho a položila.

Zložila som telefón a vymotala som sa z deky. Jej hlas na konci už neznel pochabo ako chvíľu pred tým. Rozchod bolel.
Jul nechal frajer. Moju malú Julie nechal o tri roky starší chlapec. Bolo zvláštne na to len pomyslieť. Veď to bolo to malé copaté dievčatko, v ktorej živote bol jediným mužom jej otec a hneď po ňom nasledoval obľúbený plyšový medveď. Otec bol vzorom, medveď kamarátom. Jej únikom od reality. Viem, že ho pomenovala tak dokonalým detským menom, ktoré však vyslovovala s veľkou vážnosťou. A bola taká úžasná. Len na jeho meno som si už však nevedela spomenúť.
Stále rozmýšľajúc nad Juliným medveďom som poskladala deku, no pri pohľade na veci rozhádzané po zemi sa mi premietol včerajší večer. S povzdychom som všetko pozbierala. Nemala som počúvať Remusa a svoje svedomie. Nemala som nič hovoriť, všetko by bolo lepšie.
S pocitom nostalgie som ako posledný zobrala som do ruky fotoalbum, aby som ho odložila, ale premohlo ma to. Znovu som si sadla na pohovku a otvorila ho. Pri prvej fotke som sa usmiala.
Charlieho prvá, tesne po pôrode. Deň, v ktorý som mala prvýkrát v náručí to malé voňavé bábätko. To šťastie, že mám dieťa, sálalo z fotky a stále pretrvávalo.
A on to všetko zahodil. Mal pocit, že mu klamem. Že si vymýšľam. Neviem, ktorá žena by mala teraz potrebu si vymyslieť, že je vydatá za masového vraha na úteku a má s ním syna.
Idiot.
Položila som album na stôl a prešla do kuchyne. Kým včera bol vo mne hnev, ktorý spôsobil ten neporiadok v obývačke, dnes tu bola iba bolestná realita.
Postavila som vodu na kávu a začala listovať vo včerajších novinách. A pri jednom krátkom článku som zistila, čo bude pre mňa najlepšie.
Dobre, nechce priznať, že má syna. Fajn. Všetci sú už hádam spokojní. Remus, že som to povedala. Caroline, že som sa spamätala, nuž a v konečnom dôsledku bude spokojný aj Sirius. Bude môcť žiť slobodný, bezdetný život, pretože ja podám žiadosť o rozvod.

***
V pondelok som bola v práci prvá. Nezvyčajne. Spravila som si kávu, prešla poštu a skontrolovala detských pacientov. Takmer všetci spali až na malé asi šesťročné dievčatko, ktoré mi veľmi pripomínalo Jul.
"Nedá sa ti spať?" spýtala som sa jej ticho, keď sa bezmocne posadila na posteli.
"Chýba mi maminka," zašepkala.
Objala som ju okolo ramien a ona sa ku mne sama pritúlila. Pohladila som ju po jemných vláskoch. Takéto malé deti by nemali byť choré. Žiadne deti by nemali byť choré.
"Maminka ťa určite dnes príde pozrieť," povedala som, lebo som vedela, že mamička tejto malej slečny by tu najradšej spávala. Keby tu bol Charlie, tak by som sa od neho nepohla.
"Fakt?" odtiahla sa odo mňa a s nádejou na mňa pozrela.
"Sľubujem," žmurkla som na ňu. "Ale teraz musíš ešte spať."
"A povieš mi rozprávku?" nevinne na mňa pozrela, keď bola pred ňou vidina maminky, tak už bol svet v poriadku.
"Ale iba kúsok," pokrútila som s úsmevom hlavou. Nadšene prikývla a vliezla späť pod perinu. Ľahla si na bok a privretými očami na mňa pozerala, kým som jej ticho začala hovoriť jednu z rozprávok Barda Beedla. Nepovedala som hádam ani desať viet a už spala. "Sladké sny." Pohladkala som ju po vlasoch a lepšie ju prikryla a po špičkách vyšla z izby. Akosi mi chýbalo takéto čítanie rozprávok a želanie sladkých snov. Charlie je už na takéto veci veľký...

Práve, keď som vyšla späť na chodbu, vykročila z liečiteľskej izby Daniele Petersonová.
"Dobré ráno," usmiala som sa na ňu. "Aká bola noc?"
"Och, dobré ráno, Charlotta, dnes ste tu nejako skoro," odvetila prekvapene. "A noc bola veľmi pokojná. Žiadne problémy."
Prikývla som. "To som rada. A kto má službu po vás?"
Usmiala sa. "Myslím, že slečna Jacobsonová, lebo večer sme sa menili s pánom Bloomom. Ten si v poslednom čase dáva služby v nezvyčajnom čase."
Trochu silene som sa usmiala. Vedela som totiž dôvod, prečo si dáva tak divne služby - ja som ním bola. Skôr, ako som stihla vymyslieť niečo, čo by som mohla povedať, sa objavila Angela.
"Dobré ráno," pozdravila a prekvapene na mňa zažmurkala.
"Dobré ráno," odzdravili sme s Daniele unisono a tá hneď odišla za pacientmi.
"Ja... ja, hneď roztriedim poštu..." koktala Angela zmätene.
Usmiala som sa. "Netreba, už som to spravila. Ale asi bude treba nahlásiť obedy do jedálne. Je pondelok.."
Stále nechápavo, čo tam robím, prikývla. "Hej... to... áno, už idem."
So smiechom som vošla do vlastnej pracovne. Šéfka príde raz do práce skôr a všetci sú v šoku. Asi by som to mala začať praktizovať častejšie.
Vytiahla som nedokončené papiere a pustila sa do práce, kým tu je ešte relatívne pokoj.
Presne o deviatej sa ozvalo zaklopanie na dvere a po vyzvaní vošla dnu staršia pani a spolu s ňou chudý, chorobne bledý chlapec.
"Dobrý deň, pani Spellová. Anthonia Nottová, hovorili sme spolu minulý týždeň. Prišla som kvôli tomu vyučovaniu."
Prikývla som. "Dobrý deň, nech sa páči, posaďte sa."
"Toto je môj vnuk, Theodor. Vie lepšie, čo sa potrebuje učiť ako ja." Pozrela naňho, ale chlapec sa odvrátil.
"Nepotrebujem sa tu učiť," zamumlal.
"Theodor!" napomenula ho zvýšeným hlasom a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.
"Theodor," oslovila som ho pokojne, "bude to pre teba jednoduchšie sa vrátiť späť do školy, keď tu preberieš učivo, ktoré budú preberať tvoji spolužiaci."
Uškrnul sa.
Stará žena pevne zomkla pery a prísne na neho pozrela. S nevôľou mi podal pergamen popísaný tenkým úzkym písmom. Preletela som ho očami. Pokyny. Od Snapa. Vďaka ti, Merlin, už len Snapove pokyny som potrebovala!
"Ďakujem," pokúsila som sa o normálny tón. Poklepkala som prútikom po zvončeku na stolíku a o pár sekúnd na to sa vo dverách objavila Angela. "Liečiteľka Jacobsonová je už tu?" Prikývla. "Tak mi ju sem pošlite."
Otočila som sa späť k Nottovcom. "Takže, po vstupnej prehliadke by sme mali vedieť, ako dlho tu bude Theodor, podľa toho vystavíme všetky papiere. Len sa chcem spýtať, pani Nottová, ste Theodorovým zákonným zástupcom?"
Skôr ako stihla odpovedať, ozvalo sa zaklopanie na dvere a dnu vošla Sandie. "Dobrý deň, Jacobsonová," podala ruku pani Nottovej. "My sme sa stretli už v lete, však Theodor?" usmiala sa široko. Chlapec iba prikývol. "No dobre, ideme spraviť prehliadku. Podľa listu, čo mi tu nechal tvoj liečiteľ, sa ti choroba znovu zhoršila." Pokynula k dverám. "Nech sa páči." Kým vstával zo stoličky, pozrela na mňa: "Potom sa zastavím."
Obaja vyšli von a pani Nottová sa otočila ku mne. "Prepáčte, zabudla som, čo ste sa pýtali."
"Či ste Theodorovým zákonným zástupcom."
"Och, nie," pokrútila hlavou, "je to môj vnuk, vychováva ho však môj syn. Ten je teraz mimo krajinu, takže som to prišla vybaviť ja. Viete, keby bol môj syn tu, tak by Theodora asi nechal doma, ale ja si to nemôžem dovoliť. Sama mám veľké problémy..."
Prikývla som. "A kedy sa asi váš syn vráti? Kvôli papierom," dodala som rýchlo, keď som zbadala nechápavý výraz v jej očiach.
"Ach tak, no, neviem. Povedal, že preč bude aspoň do konca týždňa. Neviem, kde je a čo robí, ale môžem mu poslať sovu."
Vďačne som sa na ňu pousmiala. "Tak keď zistíte, kde je, dajte mi, prosím, vedieť. Do papierov totiž potrebujem podpis zákonného zástupcu. Zatiaľ bude stačiť aj váš, ako rodinného príslušníka, ale viete... kontroly..."
Chápavo prikývla a keď sa vrátila Sandie s výsledkami kontroly, podpísala niekoľko papierov, rozlúčila sa s vnukom a odišla.
Napísala som si na papier pár stručným poznámok, aby som na to nezabudla, a pustila sa do rozrobených papierov.
Dokončila som ich na obed. Skontrolovala som ich, jednu kôpku pripravila na odoslanie, ďalšiu založila a z nejakých som ešte porobila kópie. Čosi pred jednou som skontrolovala, či mám všetky dôležité veci v kabelke, dopila čaj a vyšla z kancelárie.
"Angela, idem na hodinu preč. Keby niečo, viete, ako ma zohnať," povedala som recepčnej.
"Samozrejme," potvrdila. Usmiala som sa a za dverami oddelenia som sa premiestnila do jednej úzkej ulice. Pršalo, vytiahla som z kabelky dáždnik (ešte že tam bol) a vyšla na hlavnú ulicu. O pár minút som dorazila pred jednu malú reštauráciu a skladajúc dáždnik som vošla dnu. Od stola pri okne mi zamávala čiernovlasá žena. Usmiala som sa na ňu a prešla k nej.
"Ahoj, Mirone," pozdravila som ju a podala jej ruku. Mirone Croudshanková bola vysoká, prísne vyzerajúca čarodejnica s dlhými čiernymi vlasmi. Zaoberala sa čarodejníckym právom a viac ju zaujímali všetky ustanovenia a prípady ako ľudia.
"Zdravím, Charlotta."
Vyzliekla som si kabát a posadila sa. "Ja som si už objednala," ukázala na jedálny lístok. Podišiel k nám čašník a položil pred ňu kávu.
"Donesiem vám niečo?"
Zbežne som prezrela jedálny lístok. "Jeden pomarančový džús a boloňské špagety."
"A mne ešte jednu minerálku, prosím!" Mirone si odpila z kávy a pozrela na mňa. "Takže, prečo sme tu?"
"Potrebujem právnu radu," odvetila som. Nadvihla obočie. Čašník predo mňa postavil pohár s džúsom. Odpila som si. "Rozvod. Potrebujem vedieť, aké sú možnosti."
"Na rozvod?"
Prikývla som. Pokrútila hlavou, vytiahla nejakú knihu a nasadila si okuliare.
"Takže... rozvody... hm... to je..." listovala v knihe, "strana stodvanásť..." Otvorenú ju pred seba položila a vytiahla poznámkový blok. "Potrebujem vedieť čo najviac. Meno manžela..."
Odmietavo som zakrútila hlavou. Určité veci si radšej nechám pre seba. "Myslím, že si zatiaľ vystačíme aj bez mena a podrobností. Najprv mi povedz možnosti, aké tu sú."
S povzdychom položila blok na stôl a prešla ku knihe. "Záleží, či to bol sobáš pod záštitou nášho ministerstva, alebo sa odohral na inej pôde."
"Naše ministerstvo," odvetila som hneď.
"Tak to sú potom tri možnosti. Podať žiadosť o rozvod, ktorú bude preverovať ministerstvo a nejaké to súdne pojednávanie je nevyhnutné. Druhá možnosť je, ak sa na rozvode dohodnú obaja manželia, ísť na ministerstvo, vyplniť nejaké papiere, podpísať ich a ak dotyčný úradník uzná žiadosť za oprávnenú, tak je manželstvo rozvedené. Treťou, pomerne neznámou a novou možnosťou, je tajný rozvod."
"Ako funguje ten tajný rozvod?" pozrela som na ňu, lebo prvá možnosť neprichádzala v úvahu (pochybujem, že pri tej štvanici, akú na Siriusa rozbehli, by ma nehnali nielen pred Wizengamot ale aj pred aurorov), druhú som si tiež nevedela celkom predstaviť (dotiahnuť Siriusa na ministerstvo?), ale niečo ako tajný rozvod - o tom som doteraz nepočula.
Prelistovala pár strán v tej svojej knihe a videla som, ako číta. "Je to vlastne dohoda o ukončení manželstva so svedkami. Ak ju podpíšu obaja manželia a svedkovi, ktorí boli aj na svadbe, nadobúda platnosť. Najneskôr do jedného roka však takúto dohodu treba doručiť na ministerstvo."
Povzdychla som si. Svedkovia. Alice a Frank mi asi ťažko budú teraz niečo svedčiť. "A ak to nepodpíšu svedkovia, ktorí boli aj na svadbe?"
"Hm..." prešla pohľadom po ďalších riadkoch. "Je možné nájsť iných. Najlepšie by však bolo niekoho z ministerstva alebo nejakej rady. V tomto prípade však ministerstvo po doručení nemusí uznať manželstvo za rozdelené."
"A potom sa deje čo?"
Čašník pred nás položil taniere. Mirone odložila knihu a zložila si okuliare. "Potom ho buď prehodnocuje, ak manželia naďalej trvajú na rozvode, alebo vyhlási ukončenie rozvodového konania na dobu určitú. Po tejto dobe môžu manželia podať opätovnú žiadosť."
Doprežúvala som špagety. "Aká vysoká je šanca na úspech?"
Zamyslene si odkrojila z mäsa, zahryzla doň, napila sa vody a pozrela na mňa. "Zatiaľ som sa stretla len s dvoma tajnými rozvodmi. Prvý uznali, druhý prehodnotili. Tí ale nemali vyrovnané majetkové vzťahy. Dôležitý je však dôvod rozvodu."
"Je štrnásťročné oddelenie dostatočný dôvod?"
Bez akéhokoľvek prekvapenia si odpila z vody a prikývla. "Je to veľmi dobrý dôvod. Len taká dlhá odluka sa bude veľmi ťažko dokazovať."
Nechápavo som nadvihla obočie. Ťažko dokazovať?
"Treba určiť presný moment rozpadu manželstva a ak to bolo pred štrnástimi rokmi, bude zložité ho dokázať," vysvetlila.
Zamyslene som si nabrala na vidličku špagety a namočila ich do omáčky. "Ak rozpad manželstva nastal hneď po svadbe a nie je problém ho vydokladovať?"
Prvý krát za ten deň na mňa prekvapene pozrela, v okamihu odsunula tanier, nasadila si okuliare a začala listovať v tej svojej knihe. "Hm... kde to len bolo... Hej! Anulácia manželstva. Hm... Anulácia manželstva (teda vyhlásenia manželstva za nulové - nikdy neplatné, neexistujúce) je možná, ak manželstvo bolo... atď., atď. ... tu je to ...ak neplnilo svoju funkciu. Napr. ak manželia nežili v spoločnej domácnosti, či nevideli manželský život..." Zavrela knihu a pozrela na mňa ponad rám okuliarov. "Môžeš to brať ako možnosť, lebo o anuláciu len žiadaš, nepotrebuješ súhlas partnera."
Prikývla som. "A mohla by som ťa poprosiť o nejaké podklady k obom?"
Vedomá si novým prípadom sa uškrnula a hneď si to zapísala do diára. Mirone jednoducho vnímala iba prípady a nie ľudí.

***

O dva dni som prišla na Grimmauldovo námestie ešte pred prácou. Otvorila mi Dora a zívajúc ma zaviedla do kuchyne.
"Moody tu nie je?" spýtala som sa jej. Pokrútila hlavou a široko zazívala. Ja som napodiv nezívala s ňou. Bola som akosi zvláštne čulá na to, že som nespala ani tri hodiny za celú noc.
"Nemá službu?" poškrabala sa za uchom a zažmúrila.
"Menila som sa s Molly," odmietla som to, lebo za celú noc na ministerstve sa okolo mňa neotočil ani jeden človek, nieto ešte Moody. "Dumbledore mi poslal odkaz, že sa tu mám stretnúť s Divookým."
"Ach, tak potom príde. Nezvykne meškať." Natiahla sa za hrnčekom a vzápätí na mňa zarazene pozrela. "Vy... vy ste tu nespali?"
Nechápavo som na ňu pozrela. "Nie. Bola som na ministerstve a potom na dve hodiny doma."
Mávla rukou a časť kávy jej z hrnčeka vyšplechlo na stôl. "Tak sa mi potom asi iba niečo zdalo." Natiahla sa po kanvici s kávou. "Nedáte si kávu?"
"Nie, vďaka," odmietla som.
"Spomínal niekto kávu?" ozvalo sa bolestne od dverí. Dora pozrela poza môj chrbát a skoro spadla zo stoličky. Otočila som sa. Vo dverách stála Emmeline v pokrčenej a polorozopnutej blúzke s výraz práve zobudeného.
"Dobré ráno," zasmiala som sa. "Ako sa tak dívam na vás dve, tak v tomto dome sa muselo diať v noci niečo veľmi akčné."
Emmeline uhla pohľadom a naliala si kávu. Niečo zarinčalo v predsieni a vzápätí sa ozval škrekot. Vyskočila som zo stoličky s prútikom v ruke, Dora a Emmeline iba sklonili hlavy pred tým hlukom.
"Pre Merlina, ženská, ste len obraz!" zatiahol Moody hromovým hlasom na celý dom. Spustila som prútik. O chvíľu sa rozhostilo ticho a Moody vošiel do kuchyne.
"Á, Spellová, tu ste."
"To sa naozaj všetci v ráde zbláznili?" ozvalo sa hlasné hundranie zo schodov a Blacková začala znovu hučať ako najatá.
Emmeline sa zúfalo chytila za hlavu. Moody duchaplne vyšiel z kuchyne a znovu zavládlo ticho.
"Nie je nič lepšie na zobudenie, ako krik mojej matky. Tri krát po sebe," povedal sarkasticky známy hlas za Moodym.
"Stále lepšie ako zásahovka od aurorov, nie?" zatiahol Moody a ráznym krokom vošiel do miestnosti. Uškrnula som sa. Sirius sa tváril, akoby dostal facku. Môj úškrn sa ešte viac roztiahol.
"Moody, nestrašte ho hneď zrána," povedala Dora.
"Nemá frfľať," zaburácal Moody a svojim okom pravdepodobne skúmal to, ako sa zmieňovaný tvári.
Ten radšej uhol pohľadom a išiel k drezu.
"Spellová, môžeme?" prerušil moje sledovanie Moody a kývol na druhú stranu miestnosti. Vytiahla som z tašky papiere a išla za ním. "Takže, čo ste zistili o tom Nottovi?" spýtal sa, keď som sa posadila na stoličku oproti nemu.
"Je až do konca novembra niekde preč, podľa jeho mamy nie veľmi ďaleko, lebo sova sa jej rýchlo vrátila. V dome momentálne nie je nikto, lebo domáci škriatok pomáha teraz jej," odrapkala som. Moodyho čarovné oko sa krútilo a to druhé na mňa zamračene pozeralo. Ešte že som sa nestala aurorom, lebo jeho za šéfa by som nechcela.
"Takže do konca novembra?"
"Nie je to isté. Ale do konca týždňa by sa doma určite nemal objaviť."
"A jeho mama?"
"Žije inde."
"Doniesli ste aj adresu?" Podala som mu okopírovanú takmer celú Nottovu zložku.
"Možno z toho zistíte niečo viac. Chorobopis som, samozrejme, nedoniesla. Nie je tam nič, čo by nejako pomohlo."
"Dobre. Pozriem na to. Musíme Nottove sídlo prezrieť, kým tu nie je. A vy sa pokúste zistiť, kde by mohol byť."
Prikývla som. "Už sa na tom pracuje." Vykúzlila som úsmev, ako mávali policajti v tých muklovských filmoch.
"Ako váš otec..." zahundral popod fúzy.
Zasmiala som sa a postavila sa zo stoličky. Cestou k svojim veciam som pozrela na hodinky. Mala by som ísť čo najrýchlejšie do práce. Schmatla som kabelku a išla ju zavrieť, keď som zbadala ďalšiu zložku. Nemusela som ju ani otvoriť, aby som vedela, čo to je. Vytiahla som to a zamierila k Siriusovi.
Mal na sebe pokrčenú košeľu s nejakými červenými škvrnami, oči ako po dosť dlhej noci a vyzeral, že by najradšej niekam zaliezol. Emmeline na mňa nechápavo pozrela a tikla pohľadom smerom k nemu. Vtedy mi Dorina otázka začínala dávať zmysel.
"Toto si preštuduj čím skôr." Hodila som zložku pred neho.
"Čo to je?" ani sa neunúval zodvihnúť pohľad.
"Rozvodové papiere," odvetila som.
"Čo?" ozvalo sa trojhlasne. Sirius na mňa pozrel, akoby mi narástli tri hlavy.
Pretočila som očami. "Stále žiješ v tom, že som si minule vymýšľala? Dobre, ži si v tom naďalej, len si to prečítaj a potom podpíš a môžeme sa tváriť, že sa nič nestalo." Zazrel na mňa. "Emmeline bude určite spokojnejšia, keď nebude musieť spávať so ženatým mužom." Obaja očerveneli. Trafila som.
"Charlotta, ja... nevedela som..." habkala červená.
Pokrútila som hlavou. "Nežijem s ním štrnásť rokov, má právo robiť si čo chce."
"Ale ja to nepodpíšem," prerušil ma s arogantným úškrnom.
Sladko som sa usmiala. "Tak požiadam o anuláciu, na to nepotrebujem tvoj podpis." Nechápavo na mňa pozrel. Zamierila som ku dverám a za sebou som začula Moodyho chrapľavý smiech.
"Nuž, Black, tomu sa hovorí žena činu."

***

Chvíľu pred obedom som vošla do budovy univerzity a automaticky zamierila ku Carolininej pracovni. Zaklopala som na dvere, no nik sa neozýval. Skúsila som otvoriť, ale bolo zamknuté.
"Profesorka Pinnová má práve prednášku," ozvalo sa za mnou. Otočila som sa. Stál tam mladý študent.
"A neviete náhodou kde?" pozrela som naňho.
"Vždy ich má na druhom poschodí v pravom krídle, myslím 25." Zasmial sa, keď si všimol môj zmätený výraz. "Touto chodbou rovno, potom doprava a po schodoch hore a mali by ste tam byť."
"Ďakujem," usmiala som sa a vybrala sa teda chodbou rovno, potom doprava a po točitých schodoch hore. Na dverách bolo napísané niečo runovým písmom, ktoré som nevedela preložiť, ale verila som neznámemu študentovi a po tichu som ich otvorila. Ocitla som sa v priestrannej miestnosti a vpredu predo mnou stála Caroline a niečo vášnivo vysvetľovala. Kývla som jej a sadla si do prázdnej poslednej lavice.
"Ako sme práve dokázali, táto runa bola v minulosti chybne prekladaná..." Carolininmu výkladu som veľmi nerozumela, tak som sa začala obzerať po triede. Bola to veľká, presvetlená kruhová miestnosť a vzadu sa týčili hory kníh. Predo mnou sedelo asi 40 študentov a väčšina z nich vyzerala, že ich tá hodina nadmieru baví.
"Myslíte, že význam tejto runy bol zamieňaný úmyselne?" spýtala sa Caroline a vyvolala dievča sediace predo mnou, ktoré sa hlásilo.
"Neexistuje teória, ktorá hovorí, že runy boli často prekladané zle zámerne, aby bol oklamaný človek, ktorý sa chcel k správe dostať neopodstatnene?"
"Máte pravdu, Simone," prikývla Caroline. "Ale rozprávame sa o konkrétnom prípade. Aký je váš názor?"
"Dosť to zmenilo obsah správy," povedal chlapec sediaci úplne vpredu. "Celkový charakter sa zmenil a to malo za príčinu zmenu postojov. Myslím, že to bolo opodstatnené."
"Ale," ozvalo sa iné dievča, "nemôžeme povedať, že autor tú runu zámerne napísal nečitateľne. Mohla sa pozmeniť inak."
"Ale ak vezmeme v úvahu," vložil sa do toho chlapec sediaci vedľa nej, "že autor rád využíval rôzne šifrovania, je viac ako možné, že to upravil sám."
"Prečo by potom neupravil aj ďalšie runy?" spýtavo sa naňho pozrela jeho spolusediaca.
"A čo ak ich upravil?" usmiala sa potešene Caroline a znovu na seba upútala pozornosť. "Každý z vás si vezme kópiu originálneho listu a pokúsi sa nájsť čo najviac podobných rún, ktoré by menili význam celej správy. Na ďalšej hodine potom očakávam vaše preklady." Mávla prútikom a pred každého sa zniesol hárok pergamenu popísaného runami. Aj predo mňa.
"Ďakujem. Myslím, že končiť sme mali už pred štvrťhodinou. Ak máte nejaké otázky, po obede mám konzultácie."
Študenti si začali baliť veci a vo vzájomných rozhovoroch začali odchádzať.
"Milujem Pinnovej hodiny," povedala bez štipky irónie dievčina sediaca predo mnou, kým čakala na svoju kamarátku. "Sú vždy také akčné."
"A hlavne, nenúti nás do žiadnych nudných poučiek," pritakala druhá.
"Lebo sa učíme sami všetkými projektmi," povedal chlapec, čo prechádzal okolo. "Mám s ňou aj aplikácie aritmancie a je to tiež super. Vie to dokonale podať."
"Ja by som sa radšej učila," pretočila očami vysoká bruneta. "Pri všetkých týchto projektoch nemám na nič čas."
Čo jej na to chlapec povedal, som už nezapočula, lebo vyšli von. Zišla som po schodíkoch dole ku Carolininej katedre. "Aj ja ti to mám preložiť?" uškrnula som sa a podala jej pergamen.
"Ty máš termín len do konca prestávky," zasmiala sa a vtisla mi do rúk kôpku kníh. "Toto mi pomôžeš odniesť do pracovne a môžeme ísť na ten obed."
"Rozkaz, profesorka!"
Vyšli sme z učebne, Caroline za sebou zamkla a pustila sa po chodbe. "Prepáč, pri prednáškach sa často zarozprávam a keďže ma nikto nikdy neupozorní, že sme už mali končiť..." pokrútila s úsmevom hlavou.
"Viditeľne sa študentom tvoje hodiny páčia," žmurkla som na ňu. Trochu sa začervenala.
"To skôr predmet..."
"Caro, nikto to nevie podať ako ty!" So smiechom pokrútila hlavou. Prišli sme k jej pracovni. "A čo bolo tak dôležité, že si musela ísť so mnou na obed hneď?" pozrela na mňa ponad plece, kým odomykala dvere.
"Rozvádzam sa," povedala som už v pracovni. Caroline vypadli knihy z rúk.
"Čo sa?"
"Rozvádzam," zopakovala som a pomohla jej pozbierať knihy. "Síce Sirius odmieta podpísať papiere na tajný rozvod, stále môžem požiadať o anuláciu - tú by mi mali uznať a nemali by robiť žiadne problémy."
"Počkaj," zastavila ma šokovane, "rozvádzaš sa!? A čo tak zrazu, hádam sa len nejdeš znovu vydávať..."
Rozosmiala som sa. "Pre Merlina, Caroline! Znovu vydávať? Jedno manželstvo mi bohato stačilo. Konečne budem oficiálne slobodná!"
"A čo tak zrazu?" nechápavo zakrútila hlavou obliekajúc si kabát.
"Lebo je to ohromný idiot a s takým chlapom nechcem mať spoločný ani papier."
Pokrútila hlavou a povzdychla si. "Tak kým bol najprísnejšie strážený väzeň v Azkabane, tak ti absolútne nevadilo, že vás zväzuje papier a zrazu..."
"Myslí si, že si vymýšľam, keď hovorím, že Charlie je jeho..." hlesla som.
Zalapala po dychu. "Ty si mu to povedala?"
Rozhodila som rukami. "Povedala. A nie, nemusíš mi nadávať, už som to spravila sama."
Zhlboka sa nadýchla, no nepovedala ani slovo. Vyšli sme z jej pracovne, zamkla za nami a takmer pred východom zo školy na mňa prísne pozrela. "Ešte niečo, čo by som mala vedieť?"
"Rozišla som sa s Louisom, to vieš," odvetila som po chvíli. "A pamätáš si na Emmeline Vanceovú?"
"Tú vždy elegantnú z rádu?"
Prikývla som. "Tak tá správa so Siriusom."
Caroline sa z mne nepochopiteľnej príčiny začala smiať. "A ty žiarliš!"
"Žiarlim?" zopakovala som prekvapene.
"Žiarliš!"
"Caroline, ten chlap mi povedal, že som klamárka, že dieťa, ktoré som porodila, nie je jeho a mám ho Merlin vie s kým. Odmietal mi veriť, že som zaňho stále vydatá, a žije v predstave, že mám neviem koľko milencov. Prečo by som, pre Merlina, mala žiarliť, že spáva s Emmeline? Nech spí, s kým chce, práve preto sa chcem rozviesť!"
Caroline pokrútila hlavou, a keď sme si sadli v malej útulnej reštaurácii k stolu, spustila: "Rozišla si sa s Louisom, lebo si mala pocit, že by si to mohla znovu skúsiť so Siriusom. Tak si mu povedala, že máte spolu dieťa, ale on tomu odmietol veriť a potom sa vyspal s Emmeline, čo ťa naštvalo, tak si sa rozhodla rozviesť - tvoja forma pomsty."
Zasmiala som sa nad jej teóriou. "Rozvod som začala plánovať, keď ma vysmial s Charliem. On je na mentálnej úrovni dvadsaťročného a mňa takéto veci už nebavia. A to, že sa vyspal s Emmeline, som zistila, až keď som mu dávala podpísať rozvodové papiere."
"A neštve ťa to?" pozrela na mňa ponad jedálny lístok.
Povzdychla som si. "Vieš, čo ma štve? Že tým, že som sa rozišla s Louisom, som sa pripravila o sex. To ma štve."
Nadiktovala svoju objednávku čašníčke, ktorá sa pri nás zjavila, a keď odišla, Carol sa rozchichotala.
"Tvojmu čoskoro-ex-manželovi nikdy nevadilo mať viac žien naraz... A sama si povedala, že je v posteli lepší ako Louis."
Hodila som do nej obrúsok. "Caroline!"
"No a nemám pravdu?"
"Nemáš," zavrčala som. "Ja s ním nepotrebujem spať. Je mi absolútne ukradnutý! Len nech podpíše tie papiere a konečne budem môcť žiť svoj život."
"Ktovie, aké by to bolo, keby ste zostali spolu," prehodila zamyslene Caroline.
Pozrela som na ňu mierne mimo. Ale keď som si predstavila, že by som s tým chlapom teraz žila už štrnásty rok, tak mi to neprišlo ako niečo úžasné. "Myslím, že by to bolo rovnako nanič alebo horšie."
"Prečo zatracuješ všetky vzťahy?" pozrela na mňa prísnym pohľadom. "Odkedy si zostala sama, nikoho si poriadne nemala. Vždy, keď sa niekto zjavil, postavila si okolo seba hrubú stenu, len aby sa k tebe nedostal príliš blízko. Nepustila si nikdy svoje city, aby sa naplno rozvinuli. Jednoducho si zatrpkla!"
"Čo som?" zalapala som po dychu.
"Zatrpkla," zopakovala. "Zradil ťa muž, kvôli ktorému si prestala uvažovať nad budúcnosťou a prestala myslieť na strach z manželstva a ty máš pocit, že by ťa tak zradil každý."
"Ale," chcela som sa ohradiť, no nenašla som slov. Nemôžem povedať, že to tak nie je, bez dôvodu. A ten dôvod sa akosi ťažko hľadal.
"Dobre vieš," pokračovala však napriek môjmu zmätku Caroline, "že som Remusa milovala a dosť mi ublížil. Teda," opravila sa, "ublížili sme si navzájom, ale to neznamená, že som v tom okamihu prestala veriť mužom. Mám Terryho a je to ten najlepší muž, akého som si mohla želať. Hoci," uškrnula sa, "dakedy by som ho zabila."
Pokrútila som hlavou.
"No dobre," rozhodila rukami, "tak iba prizabila. Ale chápeš, čo ti tým chcem povedať? Prestaň už konečne kontrolovať svoj život len preto, že si sa kedysi vydala za Siriusa! Zaslúžiš si niekoho iného a nie takého kolosálneho idiota, akým je on. Čo teraz od neho čakáš? Že sa vrátite späť do starých koľají, alebo že zistíš dôvod, prečo si to všetko robila? Bola si zamilovaná! Je to prosté. Ale sama vieš, že iba láska samotná nestačí..."

12. Kapitola - Keď je pravda klamstvom

Fri, 29 Jul 2011 23:26:30 +0200

Po stredajšom kine som akosi dostala náladu vrátiť sa v čase a zabudnúť na všetky smrti v sedmičke. Takže som otvorila pomstu a dopísala ďalšiu časť zo Charlottinho a Siriusovho života. Aká zmena nevidieť ho v lese, ale zas na Grimmauldovom námestí :D
Ďakujem vám všetkým za komentáre k predchádzajúcej kapitole (Eli, to, že sa striedalo Bloom a Clood tak malo byť - aspoň som nenašla nič, čo by bolo chybné), aj k traileru (Tina - tá scéna bola z filmu Mesiac nad Karolínou a hej, bol na jojke :D). A ešte by som chcela poďakovať a zároveň aj venovať kapitolu jednému človeku, ktorý posledné dni nič nerobí, len číta a komentuje pomsty od začiatku - Gabči. (Síce si ešte nedočítala celú pomstu času, hádam si toto všimneš, keď sa dostaneš k tejto kapitole ;) )
Nuž a keďže ste sa všetci oháňali Siriusovými právami, máte ich mať :D

Sirius
To, že sa u mňa v kuchyni zjaví Charlotta, aby som jej niečo nalial; že mi povie, že som jediný, u koho môže piť; a že bude nasraná na celý svet okrem mňa - tak to sa mi ani nesnívalo. Že sa nakloní cez stôl a začne ma tam bozkávať - to, priznávam sa, v mojich snoch objavilo. A to, že nám hneď, ako sa začne chýliť k tomu najlepšiemu, vpadne do kuchyne Remus - tak to celý ten sen pokazilo.
Ale toto nebol sen.
"Si... ehm, pardón..." zakoktal vo dverách a to už Charlotta stále červená na nohách a prekvapene na mňa žmurkala.
"Som opitá," zahlásila bližšie neurčene komu a dlho na mňa pozrela. Vzápätí pokrútila hlavou. "Mala by som ísť domov..."
"Kvôli mne nemusíš..." začal rýchlo Remus, ale ona znovu pokrútila hlavou.
"Musím. Lebo robím veci, ktoré..." Povzdychla si, natiahla sa ku mne, vtisla mi letmý bozk na líce a zmizla.
Chvíľu som pozeral na krb, akoby odtiaľ mohla znovu vyskočiť. Nevyskočila. Otočil som sa k Remusovi. Nesnívalo sa mi? "Naozaj tu práve bola Charlotta a...?"
Zasmial sa. "Hej. Bola."
Oprel som sa o operadlo stoličky a jej predné nohy sa zodvihli do vzduchu. Pozrel som na fľašu ohnivej whisky, ktorá to celé spôsobila. Keď som ju lial do seba, nemala žiaden účinok. Ale takto to bolo niečo úplne iné. Lebo po tom bozku mi bolo jedno, že si všetci myslia, že som vrah. Zrazu som sa cítil ako voľný.

***
Charlotta

Slnko už zapadlo, keď som vkročila na cintorín v Godricovej úžľabine. S kyticou ľalií v ruke a divným pocitom vnútri. Pripomínalo mi to deň, keď som sem prišla Lily ukázať malého Charlieho. Áno, možno som bola patetická a divná, keď som svoje dieťa videla na cintorín, aby som sa porozprávala s náhrobným kameňom, ale nerobí každý nejaké divné veci?
Pre mňa Lily symbolizovala matku. Síce jej bolo umožnené naplno si užívať svoje dieťa len niečo vyše roka, bola tou najlepšou matkou. Obetovala sa, aby jej syn mohol žiť. Položila zaňho život.
A ja som verila, že naňho stále dohliada a chráni ho. Lebo taká bola Lily Evansová Potterová, akú som poznala. Práve preto som vtedy cítila potrebu ukázať jej svojho syna. A možno teraz potrebu zistiť, či mám o tom synovi povedať aj nikomu dôležitému.
Prešla som pomedzi náhrobné kamene až k jednému. Všade na zemi boli popadané listy a mramor sa v tej záplave farieb vynímal svojou čistotou.
"Ahojte," hlesla som pred náhrobkom a chvejúcimi sa prstami som naň položila kvety.
"Štrnásť rokov," začala som v duchu svoj rozhovor s Lily. "Chýbaš mi. Teraz by sa mi zišiel tvoj triezvy pohľad na vec. Možno by ste sa s Caroline zhodli, že mi preskočilo. A možno by si mi pomohla rozhodnúť sa, čo chcem. Lebo ja to netuším. Mám tridsaťpäť a neviem, čo mám robiť. Nie je to ironické?" Nikto neodpovedal. Povzdychla som si. "Mám vzťah s jedným mužom a túžim po druhom. A aby toho nebolo málo, tretí chce vychovávať môjho syna. A vieš čo je na tom najväčšia irónia? Že jeden z nich je chlap, za ktorého som stále vydatá a mám s ním syna a on o tom ani netuší." Presne si viem predstaviť, čo by mi na to povedala. Zmorene som prikývla. "Viem, že by som mu to mala povedať, ale ako? Poznáš Siriusa, je výbušný a... Jednoducho nemôžem naňho len tak vybehnúť s tým, že Charlie je jeho." Na chvíľu som sa odmlčala. Napravila som si kabát a zadívala sa na zapadajúce slnko. "Dnes som ho pobozkala. Siriusa. Potrebovala som sa upokojiť, tak som si dala whisky - viem, že to nerieši problémy - a zrazu som to chcela urobiť. A teraz neviem, čo ďalej. Lily, čo mám robiť?"
S jedinou otázkou som pozerala na Liline meno vyryté na mramorovej tabuli. Akoby mi vedelo odpovedať.
"Charlotta," ozvalo sa za mnou. Nadskočila som a poplašene tam pozrela. Pár krokov za mnou stál Remus zakrútený do dlhého kabátu a s jazvou na líci. "Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť."
"Ja... zamyslela som sa."
Prikývol a položil na náhrobok jednu ľaliu.
"Pred štrnástimi rokmi bol pohreb..." zamrmlal. Prišlo mi to zvláštne. Že po štrnástich rokoch tu opäť stojíme. Tentoraz už bez zbytočných obvinení.
"Zvláštne, ako sa to zmenilo..."
Usmial sa a pozrel na mňa. "Niektoré veci sa nemenia."
Nechápavo som pokrútila hlavou.
"Ty a..." nedopovedal.
"Ja..." povzdychla som si. Chvíľu sme ticho stáli pred pomníkom a určite sa obaja prihovárali svojim priateľom. Po chvíli, keď začal fúkať silnejší vietor, som odstúpila a pozrela na Remusa. "Nechceš ísť ku mne na čaj?" Nevyzeral, že ide súhlasiť. "Prosím."

***
"Mala by si mu to povedať," povedal ticho a pozrel na mňa ponad pohár čaju. Už chvíľu sme sedeli v mojej kuchyni, keď sa zrazu debata o mojich záclonách a záhrade zvrtla na tému, ktorú som čakala.
"Čo presne?" otočila som sa ku skrinke, aby som vytiahla koláče.
"Že máte spolu dieťa..." nedokončil.
S povzdychom som sa oprela o linku. "A ako mu to mám asi povedať? Vieš Sirius, syn, čo som ti ho spomínala, tak je len tak mimochodom aj tvoj... Alebo - Si otec!?"
Pokrútil hlavou. "Nie. Vysvetliť mu to."
S povzdychom som pred neho položila dózu s keksami. "Poznáš ho," pokrčila som plecami. "Nebude mi veriť." Veľmi dobre som si vedela predstaviť, ako by na vyhlásenie o jeho otcovstve reagoval. Vysmial by ma.
"Ale musíš mu to povedať," nekompromisne zopakoval Remus. "Má právo to vedieť."
"A kde bolo moje právo pred štrnástimi rokmi?!" vyhŕkla som popudene. Právo? Aké má právo na dieťa, o ktorom ani nevie a ktoré ho ani nebude zaujímať? "Prečo mi nepovedal nič o tom, čo sa dialo? Prečo som zostala sama bez toho, aby som vedela, čo sa naozaj stalo?"
Remus sa smutne pousmial. "To bolo pred štrnástimi rokmi."
"A to, že som tehotná, som sa tiež dozvedela pred štrnástimi rokmi!"
"Takže mu to nepovieš?" nadvihol obočie.
Sťažka som sa posadila na stoličku. "Ja... ja neviem."
"To dnes ráno..."
"To bol omyl!" prerušila som ho rýchlo a rovnako rýchlo som aj očervenela. Naozaj sa správam príbuzne svojmu veku, naštvem sa a idem sa opiť. Ach Merlin... "Mrzí ma to a hanbím sa. Nezvládla som situáciu a vypila som toho viac, ako bolo vhodné."
"Siriusovi to nevadilo," podotkol ticho a odpil si z čaju. Vyvalila som na neho oči. Siriusovi to nevadilo?! Ako mu to nevadilo? Čo mu nevadilo???
"Mali by ste sa porozprávať," dodal po chvíli, keďže ja som sa k slovu akosi nemala. "Je medzi vami príliš veľa nevyjasnených vecí..."
Sucho som sa zasmiala. "Keď som ti presne túto vetu povedala kedysi ja, tak si povedal niečo v zmysle, že dakedy sú nevyjasnené veci lepšie."
Ruka s keksom, ktorý si zobral, zostala ako zamrznutá. Pamätal si. Po chvíli ju uvoľnil a položil späť na stôl. Zamračil sa a ticho odvetil: "A potom som si to roky vyčítal."
Povzdychla som si. Vyčítal si to on, vyčítala si to Caroline... A skončili každý niekde inde. A obaja sa trápili.
"Asi máš pravdu," rezignovala som napokon. Akokoľvek som nemala v pláne púšťať sa do nejakého vzťahu so Siriusom, niektoré veci by predsa len bolo lepšie vysvetliť. Aby som si to neskôr nevyčítala rovnako ako Remus.
Jemne sa usmial a natiahol sa za ďalším keksom. "Sú výborné! Ty si piekla?"
Zasmiala som sa. "Keby neboli, tak ti ich neponúkam. A nie, piekla ich Carol." Jeho výraz sa stal na okamih nečitateľným, tak som rýchlo dodala: "Ja sama pre seba nepečiem."
"Iba pre Charlieho, nie?" pousmial sa. Prikývla som. "Zlatý chlapec."
"Ako si vlastne vedel, že je..." nedokončila som.
"Že je to tvoj a Siriusov syn?" pozrel na mňa. "Je to očividné. Možno nie tak, ako pri Harrym, ale je to vidno."
"Naozaj?" zatiahla som trochu zúfalo. Nechcela som, aby to bolo očividné. Nepotrebovala som, aby sa na Charlieho niekto pozrel a hneď vedel povedať, koho dieťa to je.
Zasmial sa na mojom výraze. "Očividné pre tých, čo vás dvoch poznali, hlavne počas školy. Myslíš, že si nepamätám teba a Siriusa na Rokforte?"
Rozosmiala som sa. "Hádky, bitky, súboje a krik. Jasné, na to sa nedá zabudnúť."
"Nedá!" smial sa tiež. "Hlavne ten váš súboj v klubovni nemal chybu."
V hlave mi preletela spomienka na moje šestnásťročné ja, ktoré v nočnej košeli stálo na kresle s vražedným pohľadom v očiach. "Myslíš ten, pri ktorom sme poničili polovicu kresiel?" uškrnula som sa.
Či myslel práve ten súboj, som sa ale nedozvedela. Niekto zaklopal na zadné dvere. Ešte stále smejúc som prešla do chodby a otvorila ich.
"Vypočuj ma, prosím ťa!" vychrlil na mňa mužský hlas spoza veľkej kytice.
"Louis," smiech mi zamrzol na perách.
"Prosím ťa, nebuď detinská a vypočuj ma! Mňa nepošleš do zadku ako tie sovy!"
Prekrížila som si ruky na hrudi. "Tak nech sa páči, hovor."
"Ideme to preberať medzi dverami?" Zložil kyticu a pozrel na mňa ponad ňu.
"Áno. Mám návštevu."
"Ale myslel som si, že by sme sa mohli konečne porozprávať normálne."
"Zajtra v práci," pokrčila som plecami. Nechcela som si pokaziť ešte aj večer.
"Myslel som súkromne," dodal. Povzdychla som si. A to on asi zobral ako súhlas, lebo zrazu bol vnútri a kyticu som mala v rukách.
Remus si práve v kuchyni zapínal kabát. Louis ho prebodol pohľadom.
"Dobrý večer," pozdravil ho Remus. "Charlotta, ďakujem za čaj. Ja pôjdem, nechcem rušiť."
"Nie, nie!" vyhŕkla som rýchlo. Len nech ma tu nenecháva s Louisom samú! "Nerušíš."
Louis mal asi iný názor, lebo si odkašľal. Zazrela som naňho a hodila kyticu na linku.
"Nie, naozaj. Aj tak musím ísť, mám ešte nejaké povinnosti," povedal Remus a usmial sa na mňa. Objala som ho a zľahka ho pobozkala na líce. Zvláštny pocit, po štrnástich rokoch.
"Hádam sa čoskoro vidíme," usmiala som sa a on s pozdravom odišiel.
"Kto to bol?" pozrel na mňa nahnevane Loius.
"Kamarát," odvetila som. "Ale o tomto si sa neprišiel rozprávať." Oprela som sa o linku a spýtavo som naňho pozrela.
"Mrzí ma, že som dovolil Timovi zložiť sa v tvojej kancelárii," povedal zvláštnym hlasom. Kývla som hlavou, aby pokračoval. "Ale Sandie má po pracovni rozhádzané učebnice a ja som potreboval dokončiť správy..."
"Tak toto sme naozaj mohli vyriešiť zajtra ráno," poznamenala som.
"Môžeš mi povedať, čo som ti spravil, že si na mňa takáto?!" vykríkol zrazu.
"Aká takáto?"
"Akoby som bol nehodný tvojho záujmu! Myslel som si, že sme viac ako šéfka a jej zamestnanec!" odfrkol si. Fúh, toto zaváňa zraneným egom a na to ja nemám nervy! "Kedy sme naposledy spolu spali?!"
"Počkať," vyhŕkla som šokovane, "ako sme sa od Clooda dostali k nášmu sexu!?" Zazrela som naňho.
"Tak ako si začala byť takáto," odsekol.
"Takže tu vidíme, že spoločný sex našej práci neprospieva," uškrnula som sa ironicky, hoci vo mne to vrelo a mala som chuť mu vraziť.
"Neprospieva!"
"Ok, tak to skončime!" navrhla som prudko. Nechápavo na mňa pozrel.
"Vyhadzuješ ma?"
Zasmiala som sa jeho absurdnému uvažovaniu. "Nie. Končím túto frašku!"
"Frašku???" nechápal. Pokrútila som hlavou. Toto som mala spraviť už dávno. Bolo by to ľahšie.
"Sám dobre vieš, že toto nebol vzťah. Tak to skončime," pokrčila som plecami. Jediné rozumné riešenie. "Už nebudeš musieť mať pocit, že nám to ničí spoločnú prácu."
Bez slova na mňa pozeral a v jeho hnedých očiach sa odrážal šok. "To kvôli nemu, že?" povedal po chvíli ticho.
"Komu?" nevedela som, koho myslí. Clooda? Siriusa?
"Tomu kamarátovi," napodobnil môj hlas. A ja som detinská?!
"Remusovi?" zasmiala som sa. "Žiarliš azda?"
"Je to kvôli nemu?" zopakoval tvrdo.
"Nie," pokrútila som hlavou a prebodla ho pohľadom. "A ani nikomu inému! Zaujímavé, že Clood ti absolútne nevadil a s tým som, na rozdiel od Remusa, aj spala!" vykríkla som a môj hlas znel hrozne zvláštne. "A dokonca, ako mi ráčila oznámiť moja matka, vôbec by mu nevadilo vychovávať Charlieho!"
Zalapal po dychu. "Tvojho Charlieho?"
"No nie, hovorím tu o nejakom Charliem XY," odpovedala som ironicky. V kuchyni zostalo ticho. Jeho oči ma prebodávali skrz na skrz a ja som nebola schopná už ničoho. Čo som mu mala povedať?
"Takže?" nadýchol sa po chvíli.
"Takže čo?" nechápala som, kam tým mieri.
"Takže to končíme?"
Hystericky som sa zasmiala. "Máš pocit, že toto bolo predstavenie, alebo čo?" Pozrel na mňa ako na blázna. "Sám dobre vidíš, že to nefunguje. Bude to tak lepšie. Nájdeš si inú."
"A ty iného," dodal zvláštnym tónom.
"Hej, takého hnedovlasého, ktorý pred Vianocami príde z Rokfortu," odsekla som.
"Alebo hnedovlasého s jazvou na líci, nie?"
"Vieš čo," pokrútila som hlavou. "Nemá význam sa tu s tebou o tomto dohadovať. Je koniec, obaja si môžeme robiť, čo chceme a nebude nás v práci nič obmedzovať." Odfrkol si. "Takže, vidíme sa zajtra v práci, pán Bloom, dobrú noc."
"Dobrú noc, slečna Spellová," zatiahol sarkasticky a vydal sa k dverám. "Alebo ťa mám radšej oslovovať šéfka?" spýtal sa vonku s bolestným úškrnom a premiestnil sa.
Zavrčala som a šmarila na to miesto kyticu, ktorú doniesol.
A už som bola znovu single. Pocitovo. Papierovo som stále patrila chlapovi, ktorého pery mi patrili ráno. A do zadku aj s tým, zrazu som mu mala chuť patriť celá. Než som však vyviedla ďalšiu kravinu, vliezla som do sprchy a nechala vlastníctvo mojej osoby vode.

***

Ďalšie dni sa mi Louis poctivo vyhýbal. Rovnako ako som sa ja vyhýbala Grimmauldovmu námestiu číslo 12. Sandie spravila skúšky, stala sa tak plne kvalifikovanou liečiteľkou. Clood odišiel - čo bolo dobré pre neho a aj pre mňa. A moja mama bola tak urazená, že som jej zložila telefón a vyhodila Clooda, že sa odmietala so mnou rozprávať - čo mi zas, až tak nevadilo.
Charlie mal potýčku so Snapom, už som ani nerátala koľkú. Tessa s radosťou zbierala body pre Chrabromil, pričom (ako mi sama napísala) ich v rýchlom čase dokázali Mike s Charliem znovu stratiť.
Caroline začala vo veľkom opravovať seminárky, takže nemala čas. Terry mal v priebehu týždňa asi tri pôrody (a odrodil sedem detí).
A ja? Ja som sa s veľkou vervou pustila do práce, ktorej bolo vďaka nedobrovoľnej dovolenke neuveriteľne veľa. A tak som robila a robila, cez obedovú pauzu som odpísala deckám na listy, či si vypočula Sandino hodnotenie nejakého mladého liečiteľa, ktorý robil skúšky spolu s ňou, a ktorý ju viditeľne zaujal. No a doma - doma som len jedla, sprchovala sa a spala.
Tento kolotoč, za ktorý som bola na jeden strane vďačná, lebo som nemusela rozmýšľať nad tým, čo sa vo mne deje, a na druhej strane ma strašne ubíjal, skončil, keď som už viac nedokázala čeliť Louisovým pohľadom plným nepochopenia, a rozhodla si dať voľný víkend.
Do Caroline som vkladala všetky svoje nádeje na to, že pôjde so mnou niekam von. Ale tá mi s maniackym pohľadom cez okuliare v piatok podvečer oznámila, že má cez víkend spraviť neuveriteľne dlhý preklad nejakých rún, ale že sa mám zabaviť bez nej.
Sam nebola na nejaký únik od reality vhodná, lebo témou by určite bol Louis a ja, a to teda naozaj nebolo nič, čo by som chcela absolvovať.
Tak som zostala medzi dvoma vecami - ísť na Grimmauldove námestie, alebo stráviť víkend sama doma. Vedela som, že po tom prvom si budem môcť potom báchať hlavu o stenu, no pri tom druhom môžem začať hneď.
Než som sa však stačila rozhodnúť, prišla správa od Dumbledora o stretnutí rádu. Takže bolo rozhodnuté - sobotňajší večer strávim tam. A ja som z toho mala neidentifikovateľný stres.

***

Sirius
Prešiel viac ako týždeň, odkedy Charlotta zmizla v krbe. V hlave som mal prázdno. Predstava, že by sa mohla zjaviť v kuchyni, či na prahu dverí, už dávno vyprchala. Dni som si krátil rozhovormi s Hrdozobcom, ktorý na mňa síce inteligentne pozeral, ako vyriešiť to, čo sa vo mne dialo pri myšlienke na moju bývalú ženu, nevedel.
V sobotu sa objavila rozosmiata Tonksová, oznámila, že bude porada, a začala z bližšie neidentifikovateľného dôvodu smiať ešte viac. Remus prišil o chvíľu na to, no ani on nezistil dôvod Tonksovej smiechu. Radšej som zašiel späť za Hrdozobcom.
"Tichošľap," ozval sa Remusov hlas za dverami, práve keď sme s Hrdozobcom začali rozoberať rozdiely medzi ženami a hipogrifými slečnami, "porada!"
"Kamoško, debatu budeme musieť nechať na potom," kývol som Hrdozobcovi a hodil mu jedného mŕtveho potkana. "Zatiaľ porozmýšľaj o tých rozdieloch!"
Zobral som vrece s mŕtvymi hlodavcami a vyšiel von. Remus stál na chodbe a pri pohľade na mňa skonštatoval: "Vyzeráš ako upír po hodoch. Radšej si prezleč habit."
"Akoby na tom niekomu záležalo," uškrnul som sa. No ako som išiel hodiť vrece do izby oproti, uvidel som sa v zrkadle a cestou dole som si predsa len prezliekol habit. Stačí, že si ľudia myslia, že som vrah, nemusím aj tak vyzerať.
V kuchyni už boli všetci. Dumbledore stál na boku a s niekým sa rozprával. Zosunul som sa na jednu z voľných stoličiek a Molly na mňa z druhej strany zazrela. Asi zas nejaký problém s Ronom, či Harrym.
Otočil som sa. Vedľa nikto nesedel, len cez operadlo na stoličke bola hodená pánska kožená bunda. Preto ma prekvapilo, keď si namiesto Billa (ktorý také nosil) sadla ku mne Charlotta.
"Ahoj," pozdravila ma ticho a otočila sa smerom k Dumbledorovi, ktorý začal schôdzu.
Ahoj? Zarazene som na ňu pozrel. Nič viac mi nepovie???

Charlotta
Prvú vec, ktorú som v sobotu večer po príchode do Hlavného sídla spozorovala, bolo, že Sirius nesedel v kuchyni, hoci tam už bolo celkom dosť ľudí. Než som sa však mohla kohokoľvek spýtať, kde je, zastavil ma Dumbledore.
"Slečna Spellová, mohli by ste na chvíľku?" pozrel na mňa ponad okuliare.
Prikývla som. Položila som si bundu na stoličku a podišla s ním do rohu.
"Pán profesor, deje sa niečo?"
"V pondelok ráno k vám na kliniku dorazí mladý pán Nott. Dnes som hovoril s jeho starou matkou. Podľa všetkého sa už bola u vás informovať."
V hlave som si vybavila vysokú, no ustráchanú ženu, ktorá sa pýtala na vyučovanie. "Áno, bola."
Kývol hlavou a začal si poťahovať bradu. "Pán Nott starší je verným príslušníkom lorda Voldemorta." Takmer ma zmrazilo. "Je to vdovec a s chlapcom býva sám. Bolo by dobré, keby ste od Theodora zistili čo najviac o aktivitách jeho otca. Ale pozor! Chlapec je veľmi inteligentný!"
"Ale ako to mám zistiť?"
Usmial sa. "Hlavne nenápadne." Ukázal rukou k stolu. "Vidím, že by sme už mohli začať."
Hlavne nenápadne... S povzdychom so prešla k stoličke, kde som si nechala bundu. Toto bude zas jedna z tých ľahkých vecí. Dostať zo syna informácie o...
Zarazila som sa, keď som si všimla, kto sedí vedľa. Sirius. Myšlienky sa mi rozutekali. Polohlasne som ho pozdravila a otočila sa k Dumbledorovi, hoci som ho vnímala iba na pol ucha. No stále lepšie dívať sa tam, ako pozerať na muža vedľa mňa.

***
"Charlotta," prebila sa ku mne cez zástup ľudí po skončení schôdze mladá žena. "Teba som nevidela fakt roky!" Bola oblečená až príliš elegantne na jej vystupovanie. Ako...
"Emmeline?" uistila som sa, keď som v nej spoznala jedného z mála členov rádu, ktorí boli aj v tom pôvodnom. Emmeline Vancová.
Rozhodila rukami. "Všetci sú tak prekvapení!" Uškrnula sa a kývla hlavou za seba. "Takže zas spolu?"
"S kým?" ostražito som na ňu pozrela.
"No s kým asi? So mnou nie!" zasmiala sa a v tom okamihu by človek, ktorý ju nepozná, asi odpadol od šoku. "S chalanom, ktorý sa vyspal s každou. Dokonca aj z môjho ročníka!"
Molly Weasleyová na nás prekvapene pozrela. Emmeline nasadila svoj slušný výraz a usmiala sa na ňu. "Poznáš to, Molly, študentské časy..."
"Chodili ste spolu do školy?" spýtala sa trochu opatrne.
"Ja som chodila vyššie," odvetila Emmeline. "Ale povedzme, že ich ročník bol nezabudnuteľný. Potter, Lupin, Black..."
"Charlotta, vy ste chodili do ročníka so Siriusom?" otočila sa ku mne. Prikývla som.
"A nielen do ročníka," uškrnula sa Emmeline. "Však, Sirius?"
Otočila som sa a za mnou stál práve menovaný. Nechápavo na nás pozrel, no Molly viditeľne pochopila. "Nezostanete na večeru? Emmeline, už by sa patrilo!"
"Molly, ďakujem, ale mám nejaké povinnosti," odmietla. "Možno nabudúce. Rada som ťa videla, Charlotta," usmiala sa, obliekla si kabát a zmizla.
"Čo hovorila?" ozval sa mi za uchom tichý hlas. Molly rýchlo prešla na druhú stranu kuchyne.
"Že sme spolu chodili do školy," odvetila som rýchlo a rovnako rýchlo som mala v úmysle aj odísť.
Nesústredene kývol hlavou a podal mi koženú bundu. "Nechala si si ju na stoličke." Ten kúsok oblečenia v jeho rukách mi pripomenul dôvod, prečo som vlastne chcela ísť sem.
"Mohli by sme sa-" nestihla som dokončiť.
"Charlotta, vy na tú večeru ale zostanete, však?" usmiala sa od sporáka Molly. "Siriusa by to iste potešilo."
Obaja sme odvrátili pohľad ako tínedžeri, ktorých matka strápni pred spolužiakmi. "Ja..." chystala som sa odmietnuť.
"Zostane," prerušil to Sirius razantne a spýtavo na mňa pozrel. Po chvíli som prikývla.
"S čím vám teda pomôžem?" nechala som bundu v jeho rukách a rýchlo prešla na druhú stranu k sporáku. Pre Merlina, Charlotta, máš tridsaťpäť! Nezabúdaj na to!
"Nemusíte s ničím," odvetila rýchlo a usmiala sa.
"Nie, keď tu mám jesť, tak sa na tom chcem podieľať," nepovolila som. Ak tu idem jesť, tak čas na rozhovor bude potom. A dovtedy som si nevedela predstaviť jedinú normálnu tému, o ktorej by som sa s ním rozprávala. Takto si aspoň utriedim myšlienky. A keď on bude mať potom plný žalúdok - pre mňa lepšie.
Podala mi misku so zeleninou. "Tak potom by ste mohli nakrájať zeleninu." Pousmiala sa a sama namierila prútik na nôž, ktorý ihneď začal krájať mäso.
Prisunula som si drevenú dosku a nôž radšej chytila do ruky. Kuchynské zaklínadlá neboli tým, čo som nejako dokonale ovládala.
"Rada varíte?" začala konverzáciu a keď som vzhliadla, zistila som, že je mojím nečarodejníckym krájaním prekvapená.
"Celkom aj áno," prikývla som, "ale sama pre seba sa to neoplatí. Syn je teraz na Rokforte, takže nevarím takmer vôbec."
Pri zmienke o dieťati sa chápavo usmiala. "Do koľkého ročníka chodí?"
"Tretieho," odvetila som a vytiahla z misky mrkvu.
"Ja mám sedem detí," povedala s pýchu v hlase. "Traja už školu skončili. Dvaja sú v siedmom, jeden syn je v piatom - s Harrym. A dcéra je štvrtáčka." V tom, ako ich vymenovávala bolo niečo veľmi materské. Vlastne, ak vychovala a vychováva sedem detí, čo iné by tam malo byť?
"Obdivujem vás," hlesla som. "Vychovať sedem detí. Mne dakedy robí problémy jeden. Hlavne odkedy začala puberta."
Zasmiala sa. "Ale veď manžel vám určite pomáha."
Úkosom som pozrela za seba. O niečom sa rozprával s Tonksovou, no tá neustále točila svoj pohľad iným smerom. Keď som si takmer porezala prst, otočila som sa späť. "Charlieho vychovávam sama."
Prekvapene na mňa pozrela, na potom ma matersky pohladila po pleci. "To by som skôr ja mala obdivovať vás," žmurkla na mňa. "A inak, aj môj druhý najstarší syn sa volá Charlie."
"Naozaj?" S radosťou, že sa nezačala pýtať, prečo Charlieho nevychováva aj niekto iný, som sa pustila do krájania zemiakov.
"Áno. Je tiež v ráde, lenže," mávla rukou a nakrájané mäso vletelo do kotlíka, "žije v Rumunsku - v dračej rezervácii," povzdychla si. "Viete," naklonila sa bližšie ku mne a zašepkala: "bojím sa o neho, draky sú nebezpečné a on..."
"O čom si to tam klebetíte?" ozval sa za nami pre mňa neznámy hlas. Otočila som sa. Vysoký chudý muž s ryšavými vlasmi a okuliarmi dal Molly bozk na líce.
"My sme sa nemali ešte možnosť zoznámiť," pozrel na mňa. "Artur Weasley."
"Charlotta Spellová," položila som nožík a podala mu ruku.
"Nejaká rodina s Charlesom Spellom?" spýtal sa zamračene.
"Dcéra," odpovedala som ticho. Túto otázku som nemala veľmi v láske. "Poznali ste ho?"
Vážne prikývol. "Keď som začínal robiť na ministerstve, tak sme sa niekoľkokrát stretli. V jednej veci mi neuveriteľne pomohol a to mu nezabudnem."
Pousmiala som sa a znovu sa sklonila nad dosku na krájanie. Nikdy som nevedela, čo na takéto vyhlásenia o mojom otcovi povedať. Kým pomáhal ľuďom naokolo, vlastná rodina bola v úzadí. Vlastne, istým spôsobom som bez otca vyrastala aj ja. No kým Charlie si toho svojho nemohol v myšlienkach idealizovať ako hrdinu, ja som mohla. A aj som to veľmi dlho robila.

***

Sirius

Pomáhala Molly variť a o niečom sa ticho zhovárali. Nepočul som, o čom, nevidel som, ako sa tvári, no vedel som, že takýto obraz som mal vídať štrnásť rokov. Charlotta pripravujúca večeru. V úzkych rifliach, vysokých čižmách a červenom svetri vyzerala neuveriteľne mlado.
Keď asi o polhodinu niesla s úsmevom košík s nakrájaným chlebom a džbán s ďatelinovým pivom, v duchu som závidel mužovi, s ktorým žije, alebo chodí. Vyzerala, ako som si ju pamätal. Tak nesmierne očarujúco.
Posadila sa oproti mne, no ako sa naše pohľady stretli, akosi nervózne pozrela na stôl. "Vyzerá to úžasne," povedal som polohlasne smerom k nej.
Zodvihla pohľad a prikývla. "Molly musí byť vynikajúca kuchárka."
"Keď si jej pomáhala ty..." Silene sa usmiala a sama sa pustila do jedla. Všetci počas jedla rozprávali, len ona bola ticho. Sem-tam odvetila na nejakú otázku, ktorú jej niekto položil, no sama sa do diskusie nezapájala. Akoby ju niečo trápilo. A pred chvíľou vyzerala tak šťastná...
Dojedla medzi poslednými a hneď vyskočila zo stoličky, kým som si to stihol všimnúť, bola už na polceste na druhú stranu kuchyne.
"Si v poriadku?" spýtal som sa jej, keď som ju dobehol. Niesla prázdne džbány k drezu. Nepresvedčivo prikývla.
"Umyjem to a..." ukázala na hŕbu riadu. Pokrútil som hlavou.
"Kreacher!" zakričal som. To odporné stvorenie sa zjavilo v kuchyni.
"Pán ma volať?" pohrdlivo zatiahol a polohlasne ma častoval najrozličnejšími nadávkami.
"Umy riad. A ulož to!"
"Nie, Sirius!" prerušila ma Charlotta. "Ja to spravím aj sama..."
Kreacher na ňu vypleštil oči, akoby si ju až v tom okamihu všimol, a začal si hundrať: "To je tá, ktorá chuderke mojej pani spôsobiť toľko problémov."
Charlotta sa chytila za ústa a chrbtom narazila do drezu.
"Ona chcieť pána Regulusa obrať o majetok pre jej parchanta. Ona myslieť, že môcť premôcť moju pani. Moja pani jej to nedarovať. Moja pani ju zbaviť toho..."
Počul som, ako žena vedľa mňa lapá po dychu.
"Čuš!" zreval som. Všetci v kuchyni sa k nám otočili. Charlotta stála bledá ako stena. "Si v poriadku?" pozrel som na ňu.
Zhlboka sa nadýchla. "Len... len... pripomenul mi..." pokrútila hlavou.

"Čo ti pripomenul?"
"Stretnutie s tvojou matkou," vydýchla ticho.
Teraz som po dychu zalapal ja. "S mojou..."
Zodvihla pohľad, pozrela mi priamo do očí a tým ma prerušila. "Mohli... mohli by sme sa porozprávať? Sami?"
Prekvapene som prikývol a vošiel s ňou do najbližších dverí. Stenu zdobil gobelín môjho cteného rodu, keď zbledla ešte viac, uvedomil som si, že to nebol najlepší nápad.
V snahe akosi to zmierniť som ukázal na vypálenú časť s mojím menom. "To spravila, keď som ušiel z domu... Vždy ma milovala."
Chvíľu to miesto akoby skúmala, ale potom sa otočila späť ku mne.
"To minule..." vzdychla. "Prepáč mi. Nemala som to spraviť."
Vedel som, na čo naráža. No jej slová mi z nejakého mne neznámeho dôvodu spôsobovali bolesť. "Máš výčitky kvôli tomu tvojmu?" v tej vete nebolo toľko sarkazmu, ako som dúfal.
"Môjmu?" nechápavo na mňa pozrela.
"Priateľovi? Manželovi?"
"Priateľa nemám."
"Takže manžel... Otec tvojho dieťaťa... Ja neviem kto! Kvôli komu máš výčitky?!" Zrazu ma ovládol hnev. Chcel som vedieť, prečo to ľutuje. Prečo ľutuje niečo, čo mne dodalo nádej?
Neveselo sa zasmiala. "Nepopieram, že som vydatá. Nepopieram ani to, že môj... manžel," to slovo vyslovila veľmi zvláštne, "je aj Charlieho otcom. Ale mať preto výčitky, že som pobozkala teba?"
Mňa? Ten tón ma urazil. "Takže ja som nehodný takej pozornosti..." odfrkol som si a otočil sa na odchod. Samozrejme, má manžela a mňa pobozkala len tak. Nič v tom nebolo... Schmatla ma za rameno a donútila ma pozrieť jej do očí.
"Nechápeš to! Mám výčitky, lebo som to spravila opitá," v jej očiach bola úprimnosť, no akosi so jej nedokázal veriť. " Nerozmýšľala som..." Pokrútila hlavou. "Nemôžem mať však výčitky, že som pobozkala teba," zhlboka sa nadýchla, "lebo ty si muž, za ktorého som vydatá a s ktorým mám dieťa."
Pery sa jej chveli, keď to hovorila. No mne sa chvelo celé telo. Vydatá? Dieťa? Čo?
Ustúpil som od nej. "...za ktorého som vydatá..." Nie. Nie! "...s ktorým mám dieťa..." To nemôže byť pravda! Prečo by zostala vydatá? Prečo by sa nerozviedla? A dieťa? Veď nebola tehotná... To...
"Neveríš mi," prerušila tok mojich myšlienok.
Pokrútil som hlavou. "Preč by si zostávala vydatá za mňa?!" Všetkým, čo doteraz urobila a povedala, to jednoducho popierala.
"Kvôli Charliemu," odpovedala rýchlo. "Keby som sa rozvádzala, všetci by to riešili... Bola to zložitá situácia!"
"Jasné, že si sa rozviedla!" vykríkol som. "Verila si, že som vinný. Že som ich zabil! Nezostala by si za mňa vydatá!" Bolo ťažké uveriť, že by dobrovoľne zostala vydatá za vraha.
"Nepovedal si ani slovo na svoju obhajobu... Čo som si mala myslieť?"
"Nikto by mi neveril!"
"Ja som ťa milovala!" vykríkla a po lícach sa jej pustili slzy. Vtedy som zastal. Ten minulý čas ma zabolel. "Ja by som ti verila." Zachvela sa a tichšie zopakovala: "Milovala som ťa."

***
Charlotta
Slzy mi tiekli po tvári a vnútri som cítila prázdno. Neveril mi. Vôbec mi neveril. Nemala som to začínať. Nie teraz...
"Keby aj..." začal sa prechádzať, "keby si aj zostala vydatá... to dieťa... to dieťa nemôže byť moje!" zastal priamo predo mnou.
"A koho?" vlastný hlas mi znel cudzo. "Bola som v siedmom týždni, keď..."
"Prečo by si mi to potom nepovedala?" tvrdo na mňa pozrel.
"Lebo som to nevedela... lebo som nečakala, že by sme mohli... mohli mať deti..."
Pokrútil hlavou. "To je nemožné!" vyhŕkol až s maniackym výrazom v tvári. Akoby som zrazu mala pred sebou muža z plagátov. "Vedel by som to!"
"Vieš," začala som s najpevnejším hlasom, na aký som sa zmohla, "myslela som si... nie... dúfala som, že budeš šťastný! Nie preto, že si stále ženatý. Ale preto, že máš syna." Musela som sa nachvíľu odmlčať, aby som sa znovu nerozplakala. "Úžasného syna, ktorý je tým najlepším, čo som kedy mala. Je to tvoje dieťa. Nemusíš ho chcieť spoznať, nemusíš nič. Len chcem, nie," opravila som sa, "prosím ťa, nehovor, že to nie je tvoje dieťa. Zraňuješ tým mňa aj jeho."
Bol ticho. Pozeral na mňa, no v jeho tvári som videla pochybnosti. Neveril mi. Z očí sa mi pustili ďalšie slzy.
"Chceš dôkaz?" rozhodila som zúfalo rukami.
"Chcem!" odpovedal tvrdo a jeho oči sa zmenili. "Ako ti mám veriť, že si sama, keď som ťa videl na King´s Cross? Ako, keď si sama povedala, že niekoho máš? Klameš. Ako ti mám potom veriť to všetko?"
Zalapala som po dychu. Slzy vystriedal hnev. Mala som chuť mu jednu vraziť a zatriasť ním, aby si konečne uvedomil, čo mu hovorím. "Na King´s Cross som bola s Caroline a jej manželom. A áno, mala som niekoho, ale už sme sa rozišli. Hoci neviem, prečo ti to vysvetľujem, keď ty si si už vybral to, čomu budeš veriť!"
"Tak prečo si dnes prišla v pánskej bunde?" odfrkol si, akoby jedna bunda potvrdzovala celú jeho teóriu.
Prekvapene som na neho pozrela. Zvláštne, že si všimol, že je pánska, ale nič viac nevidel. "Lebo som ju chcela vrátiť."
Znovu si odfrkol. "Samozrejme. Vrátiť. Čo si ešte vymyslíš?"
"Vymyslím?" hlas mi preskočil. Nenávistne na mňa zazrel. Neveril mi. Videla som to. Počula som to. Cítila som to. Nemalo význam ho o niečom presviedčať. Prebodával ma takým hrozným pohľadom, že aj cruciatus by bol menej bolestivý. Zmorene som zamierila k dverám, ale nedalo mi to. Musela som sa pokúsiť ešte raz. Pre Charlieho.
S rukou na kľučke som zastala a pozrela na neho. Stál otočený čelom ku gobelínu, ale musel vidieť, že tam stojím. Čakala som, či na mňa pozrie. Nepozrel. Ignoroval ma.
"Neverila som," povedala som ticho. "Neverila som, že si vinný. Verila som ti, ale čas ma donútil prestať," povzdychla som si. Stále žiadna odozva. "Tá bunda je tvoja. Myslela som, že možno by si ju rád znovu mal. A keď sa pozrieš do vnútorného vrecka, nájdeš tam kópiu nášho sobášneho a Charlieho rodného listu. Ak ťa ani to nepresvedčí..." Nič. Ani na mňa nepozrel. V tom okamihu, akoby som mala pred sebou cudzieho človeka.
Zlomená som vyšla zo salónika a oprela sa o stenu. Hocijako som podvedome dúfala, že vyjde von a povie, že mi verí... že ma objíme a usmeje sa... že bude chcieť vedieť o Charliem viac... nestalo sa. Po pár minútach, ktoré mi pripadali ako večnosť, som sa olepila od steny a vošla do kuchyne. Bez slova a pohľadu na hocikoho som vošla do krbu a v plameňoch povedala adresu svojho domu. A tam moje emócie vybuchli. Roztrieštili sa ako vlny na skalách. A rovnako sa roztrieštilo aj moje vnútro spolu so všetkými, aj tými najmenšími, pozostatkami citu, ktorý som k nemu prechovávala.

Prezraď, kto si - 9.časť

Mon, 11 Jul 2011 17:16:05 +0200

Kým sa nám Eve slní, či kúpe niekde na južnom Slovensku, vy môžete čítať predposlednú časť Prezraď, kto si. Pre mňa to je časť, v ktorej som sa tak zžila s April, že na konci som mala polhodinový záchvat smiechu (a Eve vraj pociťovala endorfíny z Carrota...). Dúfam, že sa vám bude páčiť - a to nielen táto časť, ale aj Carrot! :D

ps: ďakujem za komentáre k interview :)

Milá Lily,

verím, že po poslednom zápase nepochybuješ, že celé chrabromilské družstvo usilovne trénovalo. Máme to!!! Víťazstvo nad Slizolinom je to najlepšie, čo sa mohlo stať! To však, nepochybujem, vieš. Keď si sa o tom rozprávala s Potterom celé elixíry... Teda, Slughy asi nebol nadšený, že jeho najlepšia žiačka sa radšej venuje debate o metlobale ako hodine. Haha
Ale to znamená, že asi až taký stres zo skúšok nemáš. Minimálne nie z elixírov - síce, kto by pri tvojej hlave mal? Môžeme spraviť výmenný obchod. Ja ti dám lekcie z lietania a ty mne doučovanie z elixírov. Len nie naraz, heh. To by dopadlo, kotlík na metle... Asi by sme sa nedostavili ani na skúšky - lebo by sme sa ich asi nedožili. Ak by sme aj prežili výbuch kotlíka na metle, McGonagallka by náš pokus o doučovanie asi nebrala ako najinteligentnejší nápad a dokončila načaté... Heh
A prečo by som sa mal cítiť ako živý denník? Nepíšeš mi každý deň ani presné opisy... Ale aby si teda mala aj druhú stranu - tu je presne 10 informácii o mne:

1. Áno, mám rád psy. Len nie tie malé s mašľami za ušami.
2. Nemám rád brokolicu, ako som sa už asi aj zmienil.
3. Mám rád obranu proti čiernej mágii a naopak na dejinách mágie zaspávam.
4. Chcel by som byť aurorom.
5. Fandím Tutshillským tornádam (ich stíhač drží rekord v najrýchlejšom chytení zlatej strely - 3 a pol sekundy).
6. Na ruke mám jazvu zo svojho prvého pádu na metle. Mal som sedem a vrazil som do brezy, ktorú chvíľu pred tým zasadila moja mama.
7. V prvom ročníku mi raz na elixíroch vybuchol kotlík. Do konca roka som sa potom v noci tajne učil dopredu, aby sa to nestalo znovu.

8. Raz som na treste u Flitwicka zaspal. Mal som písať sto krát nejakú vetu, ale bolo po tréningu a ja som bol unavený...
9. Lily Evansová ma nazvala svojím osobným denníkom a oslovuje ma Joseph "Joe" Carrot.

10. A páči sa mi jedna červenovláska, ktorú chcem konečne naučiť lietať.
Takže kedy a kde, slečna racionálna? Aby si sa už pred April nemusela tváriť, že je všetko ako doteraz, lebo keď budeš vedieť lietať, všetko bude iné. A stále budeš môcť uletieť pred hocikým (aj predo mnou).

Joe

***

Nepovedz, že to je list od toho tajného neznámeho?! Otvor už konečne oči a uvedom si, že tadeto cesta nevedie!

Niečo mi ušlo? Veď to ty si bola vždy za to, aby som mu odpísala. Kade potom vedie? A čo takto zbaviť sa metafor?

Sakra, Evansová! Mala to byť len sranda! Píšeš s niekým, o kom nič nevieš a tešíš sa z tých listov a pritom máš vedľa seba úžasného chalana...

To síce mala, ale práve tá sranda mi pomohla, keď som to potrebovala. A čo mám teraz robiť len za to, že on je úžasný? Netvrdím, že nie je, ale takto nič nefunguje... A už o ňom viem celkom no, postačujúco dosť...

Takže ti už prezradil aj meno? Keby si dala zbohom listom, tak by to možno fungovalo...

Neprezradil, ale na čo potrebuješ meno? Na to, aby si človeka poznala ho teda potrebuješ najmenej... Nemyslím si, že by to tak fungovalo. Teraz sa aj tak nemáme o čom rozprávať. Netvrdím, že som sa naposledy pri rozhovore s Jamesom nudila, ale to o ničom nesvedčí...

Ale ako môžeš vedieť, že ťa tými listami iba neoblbuje? Že všetko, čo píše, nie sú bludy a nechce len jedno?!

Neviem to, ale tomu sa hovorí dôvera... Ale môžeš nás na tom stretku sledovať, ak sa budeš cítiť bezpečnejšie... A ako ty môžeš vedieť, že Blackovi nejde len o jedno?

Lebo vidím, ako sa tvári, keď mi to hovorí. A toto je zas úplne odlišný prípad! Ty ani nevieš, kto to je. Úplne pokojne to môže byť aj Snape!

Severus by tak nedokázal opisovať metlobal, neznáša ho... kvôli môjmu spolusediacemu. A nechaj ma, láskavo tak, chcem mu odpísať, tak mu aj odpíšem! Nakoniec, je to moja vec.

Jasné, tvoja vec. Dobre, rob si, ako myslíš. Len aby si nezistila, že si mala niekoho, kto ťa mal naozaj rád, až keď bude neskoro...

***

Milý Joe,

víťazstvo nad Slizolinom vždy všetci Chrabromilčania brali viac ako len víťazstvo a aj keď sa mi nepáči, že takto rozdiely medzi sebou len prehlbujeme, nebudem sa tváriť, že sa neteším (a pokrytrecky nielen pre víťazstvo). Hej, James ma "navlnil" na túto vlnu, haha. No a Slughy, ten sa na tom celom zabával, vieš, aký je, nenechá si ujsť príležitosť okomentovať niečo a zasmiať sa na tom, ale prvýkrát, odkedy nás učí, mi to až tak nevadilo. Možno pre to, že som si ho nevšímala.

Neviem, svojej, povedzme schopnosti stresovať pred skúškami sa len tak nezbavím, ale čo sa týka MLOK-ov, už preto tak nehysterčím, ako to nazvala April. Aj keď, čím viac sa to blíži, tým horšie spávam, haha.

Keď už spomínam April, zase je to medzi nami také... nevyslovené a z oboch strán nepochopené. Keď si na hodine všimla, že čítam list od Teba, povedala svoju zrejme už obľúbenú vetu: "Lil, otvor konečne oči a pochop, že tadiaľto cesta nevedie." Zrazu chce, aby som si s Tebou prestala písať? Nikdy doteraz mi nepovedala ani nijako nenaznačila, že sa jej nepáči, že si s Tebou píšem. Veď to bola ona, kto ma na začiatku prehováral, aby som Ti odpísala. A zrazu... Nerozumiem jej. A to som už takmer aj akceptovala ich vzťah so Siriusom, ale vadí mi, že spolu poriadne ani nie sme. Po škole buď píšeme nejaké eseje, učíme sa alebo je ona so Siriusom... alebo niečo iné. Je to odo mňa hlúpe, ale kde som ja? Chýba mi to... to, ako to bolo predtým. A zase sa z teba stáva živý denník, haha.

To stretko platí! Taký výmenný obchod sa mi páči. Ale vlastne nechápem, prečo má toľko ľudí problém s elixírmi. Veď tam nejde o nič iné ako o to, aby si si dával pozor na množstvo, presný postup a spôsob, ako elixír pripravíš. A potom je to skoro ako varenie, teda pokiaľ si nepripúšťaš "ingrediencie," (lebo keď si pomyslím, že by som mala jesť trus morského ježka... haha). Ale jasné, že Ti pomôžem. Mne by sa zase zišlo "vyvetrať si hlavu" a na nič nemyslieť a podľa Tvojich a Jamesových opisov je let na metle najlepším spôsobom, ako na chvíľu na všetko zabudnúť. Môže byť streda po vyučovaní? Ak nie, napíš, kedy to vyhovuje Tebe.

Lily

ps: Vidím, že si si už zvykol na prezývku, haha.

ps2: Som rada, že konečne viem aj ja niečo viac o Tebe. Ani ja nemám veľmi v láske tie malé psy s mašľami, hlavne nie toho mojej muklovskej susedy. A čo Ti na to povedal Flitwick? Aj keď, viem si jeho prekvapený výraz predstaviť, haha. Za to zaspať na dejinách mágie je celkom bežné. April mi síce často vraví, že asi jediná z triedy dokážem odolať Binnsovmu uspávajúcemu hlasu, ale nie je to celkom pravda, lebo aj na mňa pôsobí lepšie ako mamina uspávanka, haha. Škoda, že si sa s tými elixírmi neozval skôr. V stredu (ak teda) si môžeš doniesť aj kotlík, ak chceš, haha.

***

Milá Lily,
budem stručný, lebo ak nenapíšem tú esej na transiguráciu a porovnanie obraných kúzel na OPČM, tak ma už asi profesori zabijú...
V stredu po vyučovaní sa mi dá. Po ôsmej hodine ťa teda čakám vo vstupnej hale. Metlu si brať nemusíš, požičiame ti nejakú školskú. A ten kotlík asi necháme na potom. Heh.
Pekný zvyšok dňa, teším sa na stredu...
xxx

***

Lils, ty si kde včera bola, že si sa vrátila, až keď som spala? Vyzeráš, akoby si padla z metly...

A aj by som z nej spadla, keby som nakoniec nabrala odvahu. Ale na to som bola príliš šokovaná...

Počkať, chceš mi povedať, že si TY mala v pláne sadnúť na metlu??? Kto ti podstrčil esenciu šialenstva a chcel ťa na tú metlu dostať?

Už si dávno nečítala moje a Carrotove listy, že? Tak teda - Carrot. A tú esenciu šialenstva som asi pila ja celý čas, keď som si s ním písala.

Carrot??? Ty si s ním bola vonku?! Kto to je a čo ti spravil?!

Hej, včera. A nepovedala som ti o tom, pretože už sa mi nechcelo počúvať "Lils, pochop už, že tadiaľto cesta nevedie." A mám taký pocit, že vieš, kto to je.

Snape? Nepovedz, že je to on...

Nie, Severus to nie je. Ale celý čas to bolo viac ako očividné. Pre Merlina, som ja ale naivka.

Tak potom kto, sakra? Niekto dobrý, alebo...?

Podľa toho, čo rozumieš pod slovom "dobrý".

Vyhovujúci mojim, teda, prepáč, hlavne tvojim požiadavkám?

Ja neviem. Neviem, čo si mám myslieť, lebo len ťažko dokážem spojiť Carrota a jeho listy s týmto človekom. Neviem, či sa naňho dokážem dívať ako na Carrota.

Som z toho mimo... Skúsim to takto, bolo ti s ním dobre, alebo si z toho sklamaná?

Bolo mi s ním dobre... rozprávali sme sa a tak a... ale neviem si pripustiť, že je to ON. Nechcela som, aby to bol on, aj keď som to mohla viac-menej očakávať.

Počkať! Hej! Hádam len nechceš povedať, že Carrot je... Fúh, asi budem kričať!

Ja som mala problém, aby som nekričala včera. Len teraz neviem, koho myslíš! Asi sa začnem hystericky smiať.

Hystericky smiať? Tak ja sa už smejem... Keď si predstavím, čo som robila... A to bol ON! Vidím to na ňom aj na tebe... Wau!

Veď to! Teraz myslíš ten list, čo si mu poslala? Aby mi prestal písať. Hej, trochu paradoxné... A neobzeraj sa naňho tak, nie je nový model nimbusu!

Ja nemám slov... Merlin! Mám chuť sa niekomu hodiť okolo krku, ale Flitwick nevyzerá, že by mi to schválil... A čo bude teraz s vami? Pôjdete ešte von, alebo si v takom šoku, že radšej to vzdáš?

Prvýkrát som rada, že skúšky sú tak blízko. Teda, nebolo mi včera zle, ale... bože! Keď som ho tam včera videla, myslela som si, že je tam náhodou! Nemala som ďaleko k odpadnutiu, ale jemu by asi nevadilo, keby mi mal dať umelé dýchanie. A keby si videla, aký bol nervózny a ako sa červenal! (Ale asi nie viac ako ja.)
Na jednej strane mám ale pocit, že sa na tom strašne zabával. Bože! Celý ten čas!
Ale na druhej strane mi to AŽ tak nevadí, prekvapivo. A nesmej sa už toľko, nepotrebujem byť po škole, už mám potenciálny program na večer!

Chceš mi povedať, že s ním ideš znovu von?! Fúh, vidím to tak, že Sirius sa bude musieť rozlúčiť so svojimi plánmi, ja mám totiž trest za ten najlepší a najopodstatnejší záchvat smiechu... Toto je pecka! Vďaka ti Joseph Carrot! A užite si to... Lily a Carrot... Merlin! Toto je lepšie ako moje prvé rande so Siriusom!

Ginny Potterová - "Dvaja nemôžu hrať metlobal na jeden metle!"

Wed, 06 Jul 2011 20:22:29 +0200

Po viac ako roku nové interview. Teda, nové ako nové, taká Evanska o ňom vedela už veľmi dlho, lebo si pár mesiacov poležalo v rozpísanej zložke... :D Ale múza kopla pri čítaní HP5 a tadá, rozhovor s Ginny je tu. Venovaný Eve, keďže ho sama navrhla a tak dlho naň čakala... ;)

13.1.2004 - Leonnie Langleyová

Je jedinou a zároveň najmladšou dcérou Artura a Molly Weasleyovcov. Je vydatá za Harryho Pottera a rovnako ako on, aj ona sa zúčastnila Bitky o Rokfort (1998). Po úspešnom ukončení štúdia sa stala profesionálnou metlobalovou hráčkou a už niekoľko rokov pôsobí v tíme Holyheadských harpií na poste triafačky. Už dlhšie sa špekulovalo, že prevezme aj kapitánske miesto, no ona sa nakoniec rozhodla úplne inak. Nám povedala nielen ako, ale aj prečo sa tak rozhodla. A tiež nám odhalila niekoľko vecí zo svojho súkromia.

LL: Ste najmladšia zo siedmich súrodencov a zároveň jediné dievča. Aké bolo vyrastať v takejto rodine?
Ľahké to práve nebolo. Práve preto, že som bola najmladšia a baba, tak sa so mnou bratia nechceli hrať. Zakazovali mi lietať na metle, nemohla som s nimi hrať metlobal... Pre nich som stále bola malé dievčatko. Iné dievčatá majú otcov, ktorí ich strážia a ochraňujú, no ja som mala ešte aj šesť bratov, ktorí ma strážili ako oko v hlave. Všetko, čo sa dozvedeli, hneď riešili, dávali mi kázne, viedli so mnou siahodlhé rozhovory... Viete si to predstaviť, viesť rozhovor na tú istú tému so šiestimi súrodencami? Mala som chuť im rozbiť hlavy. (smiech)
Ale po Fredovej smrti to už nebolo ako predtým...

LL: Zomrel počas Bitky o Rokfort, asi to pre vás nebolo ľahké...
Bolo to hrozne ťažké. Fred bol vždy plný energie, života. Bol taký veľký optimista a práve on musel zomrieť. Bolo to hrozné, bolelo to a stále to bolí. Dakedy tomu nemôžem uveriť, čakám kedy príde a začne mi dávať bratské rady. Lenže on nepríde a musíme sa s tým zmieriť.

LL: Ako to bral váš brat, George, jeho dvojča?
Ten je tým zasiahnutý stále. Je to už takmer šesť rokov a ako sám povedal, on nikdy nebude v úplnom poriadku, ale má priateľku, takže už je to lepšie. Predtým bol v hroznej depresii.

LL: Čo pomáhalo prekonať tú stratu vám?
Rodina, priatelia, Harry... Všetci sme boli spolu, v poslednej bitke prišlo o život toľko skvelých ľudí. Nielen Fred, ale aj Tonksová, Remus Lupin... A my všetci sme ich poznali. Harry si to určitý čas dával za vinu, ale potom pochopil, že to boli dospelí ľudia, ktorí bojovali aj kvôli sebe a on za to nemôže. V tom čase sme si všetci boli navzájom oporou. No a mne dosť pomáhal aj metlobal. Fred ho miloval, dokonca sa na jeho počesť hral zápas. Vložila som sa do hrania ešte tvrdšie, aby som dokázala, že môžem byť tak dobrá, ako on.

LL: Takže, istým spôsobom ste sa vďaka nemu prepracovali na takú dobrú hráčku. Nie?
Hej, istým spôsobom áno. Možno nebyť toho, robila by som niečo iné... Ale je ťažké polemizovať, čo by bolo, keby. Je to tak, ako to je a ja môžem byť s tým spokojná, alebo nie. Ale väčšinou som spokojná so životom, aký žijem. Hoci netvrdím, že by nemohol byť v istých veciach lepší.

LL: Lepší? Veď vám toľko ľudí závidí. Máte kariéru metlobalovej hráčky, dostali ste sa do anglickej reprezentácie, žijete s Harrym Potterom...
To nie je všetko. Ľudia nevidia do vnútra a to, čo vidia, ma stálo veľa. Ale ja sa nemienim sťažovať, no trvám si na tom, že nemám perfektný život. Kto má? Nikto.

LL: Váš manžel je slávny a slávna ste aj vy. Vnímate slávu okolo vás dvoch kladne alebo záporne?

Ja to vnímam v určitých veciach inak ako Harry. On je slávny už od kedy mal jeden rok a radšej by mal rodičov ako slávu. Nemá problém, ak ho niekto pozdraví na ulici, ak mu niekto povie niečo milé, ale štvú ho články v novinách, ktoré sú vyslovené bludy. A tiež neznáša stratu súkromia. Keď sme my dvaja chceli ísť niekam von, najlepšia alternatíva boli opustené skalnaté úbočia, kde nikto nebol. (smiech) Ja som si na to, že ma ľudia spoznávajú na ulici, zvykala ťažšie. Najprv som bola priateľka Harryho Pottera, potom takzvaná vojnová hrdinka a keď som začala hrať metlobal profesionálne, bolo toho príliš veľa.

LL: Keď ste si vybrali dráhu profesionálnej metlobalovej hráčky, asi ste to mali očakávať...
Očakávať som to očakávala. No nie v takej miere. Bola som neskutočne rada, keď prvotné klebety utíchli a ja som nebola hodnotená podľa mena, ale podľa výkonov. To je pre športovca to najhlavnejšie. Nejde mi o slávu, ide mi o metlobal. Milujem ho a hrám ho s radosťou, nie pre peniaze.

LL: Ale v posledných dňoch sa začali šíriť klebety, že s metlobalom končíte. Je to pravda, alebo len odchádzate od Holyheadských harpii k inému tímu?
Prekvapivo mali tentoraz klebetníci pravdu. (smiech) Končím s metlobalom, nie je isté na ako dlho, možno o rok budem späť.

LL: Pred chvíľou ste povedali, že metlobal milujete, tak prečo koniec?
Dvaja predsa nemôžu hrať metlobal na jednej metle. (smiech)

LL: Holyheadské harpie si azda za vás našli náhradu?
(smiech) Nie, ja som sama a dobrovoľne odišla. Ešte som aj našla za seba náhradu. Budem im držať palce, aby im to išlo aj v ďalších zápasoch. Nie som nenahraditeľná, takže verím, že budú len napredovať.

LL: Tak potom nerozumiem, prečo odchádzate?
Ako som povedala, dvaja nemôžu lietať na jednej metle. (smiech) A ja nie som typ ženy, ktorá sa vzdá všetkého, kvôli práci. Isté veci sú dôležitejšie ako iné. A práve toto je jedna z vecí, kvôli ktorým musia ísť všetky ostatné bokom. Viete si predstaviť profesionálnu hráčku, ktorá hrá s bruškom? (smiech)

LL: Ste azda tehotná? Gratulujem!
Ďakujem.

LL: Fúh, tak to je naozaj dôvod na odchod z tímu. Plánovali ste tehotenstvo, alebo prišlo nečakane?
Neplánujem nič, takže tehotenstvo prišlo zrazu. Milo nás s Harrym prekvapilo. Obaja chceme mať deti a keď sme sa brali, vedeli sme, že raz hádam aj prídu, no nechali sme to na náhodu. Tá sa stala a o pár mesiacov budeme, dúfam, držať naše prvé dieťa.

LL: Už viete pohlavie, alebo ho radšej ani vedieť nechcete?
Pohlavie dieťatka neriešim. Hlavné je, aby bolo zdravé, šťastné a veselé. Či to bude dievča, alebo chlapec, to je úplne jedno. Tešiť sa budem rovnako a keďže chceme viac detí, určite mu s Harrym venujeme aj súrodenca opačného pohlavia. (smiech)

LL: Vieme, že Harry je jedináčik, vy pochádzate zo siedmych súrodencov. Vnímate nejako ten rozdiel?
Prvý a asi najväčší rozdiel nie je počet súrodencov, ale to, že Harry vyrastal bez rodičov a rodičovskej lásky. Ja som mala naopak obrovskú rodinu. No Harry patrí k našej rodine od kedy sa začal kamarátiť s mojím bratom. Mamka ho vždy brala ako syna a po Bitke o Rokfort býval u nás, takže, teoreticky aj on má veľkú rodinu. A potom ten rozdiel až tak necítiť. Hoci, tým že vie, aké je to vyrastať bez rodičov, snaží sa svojmu krstnému synovi (Teddymu Lupinovi, pozn. redakcie) venovať najviac, ako sa dá, aby tým, že stratil rodičov, až tak netrpel.

LL: Bude mať naňho čas aj keď sa narodí vaše spoločné dieťa?
Harry si čas vždy nájde a Teddy je u nás vždy vítaný. Jeho rodičia nám veľa krát pomohli a my im to môžeme splatiť práve tým, že budeme dávať pozor na ich syna.

LL: Viete si predstaviť, že by ste vy vyrastali ako sirota?
Toto je ťažká otázka. Sirota? Neviem, je zvláštne si to predstavovať, keďže nás je tak veľa... Samozrejme, že som dakedy túžila byť jedináčik (smiech), ale sirotou asi nechce byť nikto. A práve preto sa snažíme venovať nielen Teddymu, ale aj sebe, aby sme náhodou neohrozili naše deti. Preto som aj odišla od harpií.

LL: A preto Harry neprijal post ministra mágie?
(Smiech) Harry a minister mágie, to je nepredstaviteľná kombinácia nielen pre mňa. Kingsleyho Shacklebolta obaja poznáme a myslím, že každý vidí, že je to za posledné roky najlepší minister. Tak prečo by ním mal byť Harry? Veď na to nemá ani vek a hlavne, jeho by taká práca nenapĺňala. Pre neho sú dôležitejšie iné hodnoty...

LL: Aký sú jeho dôležité hodnoty, o tom sa už popísalo veľa. Ale čo je dôležité pre vás?
Spokojnosť. Šťastie. Láska. Zdravie. A hlavne asi moja rodina a priatelia.

LL: Keby ste mali samú seba opísať niekoľkými vetami, čo by ste povedali?
(Smiech) Samú seba?

LL: A skúste veci, ktoré o vás nie sú známe...
Takže žiadne mená a udalosti? (smiech) Neviem... Možno... Všetci ma volajú Ginny, ale na rodnom liste mám napísané Ginevra a to meno je naozaj hrozné. Od mala som túžila byť metlobalovou hráčkou. A do svojho muža som sa zaľúbila ešte skôr, ako som ho videla.

LL: To sa ako dá?
Dá sa to. Úplne vážne. (smiech) Veď Harry bol známy. Počúvala som o ňom mnoho, čítala o ňom v knihách. A on sa zrazu objavil na stanici King´s Cross a pýtal sa mojej mamky, ako sa dostane na nástupište... A ja som v tom okamihu skoro odpadla (smiech) Ale zvláštnejšie je asi skôr to, že som sa za svoju detskú lásku vydala.

LL: Istý čas sa písalo, že máte vo vzťahu krízu. O pár mesiacov na to však bola svadba. Bolo na tej kríze čosi pravdy?
Tak ktorý vzťah nemá krízy? Ale určite to nebola taká kríza, ako tu rozoberali noviny. Boli sme spolu od konca Voldemorta a obaja pod tlakom... A v istom čase sme obaja začali rozmýšľať, či sme to so zásnubami trochu neurýchlili. Nakoniec sme však svadbu mali aj skôr, ako bola naplánovaná. (Smiech)

LL: Vtedy sa hovorilo, že kvôli vášmu tehotenstvu... Naozaj to bolo kvôli čomu?
Kvôli zápasu. (Smiech) Ale naozaj. V deň, keď sme mali mať svadbu, bol totiž finálový zápas anglickej ligy, a už mesiac pred tým bolo zrejmé, že harpie sa tam pravedpodobne dostanú. Tak sme svadbu posunuli a ja som tým pádom prvýkrát ako Potterová hrala rovno finále.

LL: A ten ste aj vyhrali. Aký je to pocit vyhrať ligu?
Skvelý. Kým si to vôbec uvedomíte, je zrazu okolo vás plno ľudí, tlieskajú, kričia, spievajú, smejú sa... A chlapi v druhom tíme nechápavo krútia hlavami... (smiech)

LL: Keď už spomínate chlapov, ste čisto ženský kolektív, neboli medzi vami nejaké nezhody práve kvôli mužom?
Viem, že vznikali akési trojuholníky, ale vždy sa to nakoniec nejako vyriešilo... Veď zas, chlapi sú naši súperi (smiech). No spomínam si na jednu príhodu. Bola som v tíme len pár týždňov, keď sme mali mať priateľský zápas s čisto mužským tímom. Všetky spoluhráčky dokola básnili o ich stíhačovi, tak som naňho začala byť sama zvedavá. Po zápase sme mali mať spoločný večierok a od toho si všetky nezadané ženy sľubovali veľa. Už tam boli všetci, keď prišiel daný stíhač. Ale nie sám. Prišiel so svojím partnerom. Všetky zostali na nich nemo hľadieť, pokiaľ jedna nevykríkla: "To hádam nie!" Zvyšok druhého tímu sa na tom veľmi bavil. (smiech) Odvtedy sa spoluhráčky už tak ľahko nedajú uniesť nejakým hráčom...

LL: Vy ste nikdy nechceli mať vzťah s nejakým metlobalistom?
Veď by sme sa dakde na ihrisku asi pozabíjali. (smiech) Keď si predstavím, že by sme hrali proti sebe... Ešte že sme s Harrym hrali spolu na škole v jednom tíme. (smiech) A hoci on už metlobal nehráva, vyhovuje mi a zatiaľ sa ho meniť nechystám.

LL: A kedy sa chystať budete? Na vaše miesto je veľa čakateliek...
Fúha, to aby som si začala dávať pozor. (smiech) Ale hádam to nejako spolu dotiahneme aspoň k pôrodu.

LL: Tak nám povedzte nejaké záporné vlastnosti vášho manžela. Možno to odplaší nejaké ženy...
Ale ja ich nepotrebujem odplašiť. Veď konkurencia nezaškodí... Harryho milujem takého, aký je a keď mi niečo vadí, tak mu to poviem, alebo ho tresnem po hlave. (smiech) Ale nebojte sa, netýram ho! Prečo by som však mala hovoriť, aké má záporné vlastnosti? Pre každého je záporné niečo iné...

LL: Tak povedzte aspoň jednu vec, ktorá vám na ňom vadí.
Len jednu? Tak teda dobre, vadí mi, že sedí o tri stoly ďalej a všetko toto počúva, aby sa podľa toho rozhodol, či ma vymení, alebo nie. (smiech)

Trailer

Sun, 26 Jun 2011 22:09:10 +0200

Kristine ma inšpirovala svojím trailerom na svoju úžasnú poviedku How to catch a dragon a keďže moje písanie akosi stagnovalo a trailer na Dary smrti bol zaujímavejší, rozhodla som sa spraviť niečo podobné. Na Pomstu času.

Problémom bolo, že herci, ktorých som potrebovala, akosi nehrajú v jednom filme. :D Okrem Garyho a Davida (a ešte Michaela Gambona) som nenašla nič, kde by som mala nejaké použiteľné scény. Takže v rámci možností...

OC: Charlotta - Clarie Forlani, Caroline - Selma Blair, Charlie - Freddie Higmore
Hádam sa bude páčiť, kým budete čakať na ďalšiu kapitolu :D

11. Kapitola - Stretnutia bývalých

Wed, 22 Jun 2011 19:53:26 +0200

Mám len taký pocit, alebo mi to naozaj ide celkom rýchlo? :) Hoci táto kapitola nie je najdlhšia (aspoň na moje pomery), dúfam sa vám bude páčiť. Pre milovníkov Siriusa ako stvorená. :D

Takže ju venujem všetkým vám, ktoré máte rady Siriusa a na niektoré veci ste čakali naozaj dlho. Koniec napísaný len a len pre vás ;)
"Dozadku, neorganizujem stretnutia bývalých!"

Z Halloweenu som už pár rokov nemala dobrý pocit. Samozrejme, kto by po tom všetko pred 14 rokmi mal? Ale vždy som bola dobrá v ukrývaní svojich nedobrých pocitov. Kým bol Charlie malý, hrávali sme sa na príšerky a behali po dome v divných maskách. Posledné dva roky som si zas plnila povinnosti krstnej mamy a s Tessou a Mikeom chodila po domov prezlečená vždy za niečo absolútne pútavé. (Naposledy ma navliekli do kostýmu strigy. Ani nebolo treba veľa úprav...) Tento rok som konečne dúfala v pokojný Halloween osamote. Nevyšlo.
"Pozývam na Halloweensku večeru. Prídem pre teba o ôsmej. Vynechaj poobednú dávku elixíru. Louis"
Áno, jeden jediný chlap mi zmaril všetky plány, ktoré sa skladali z rýchleho jedla, filmu či knihy a prípadného večerného tajného vytratenia sa na cintorín. Namiesto toho som mala ísť na večeru niekam do Londýna. Samozrejme, že som mohla odmietnuť, ale po tým všetkých mojich ponosách, že som stále zavretá doma, a slovách, že to všetko chcem urovnať, by vyznelo divne.
Tak som sa teda pripravila na večer v Louisovej spoločnosti. A do večera zamestnávala hlavu úvahami o tom, že by bolo vhodné rozísť sa s ním na Halloween. Príjemne strávený deň, no nie?
O pol ôsmej z krbu vyskočila Caroline s parochňou na hlave. "Ideš so mnou!" vyhŕkla so smiechom.
"Čo?" nechápavo som na ňu pozrela. O niečom zas neviem?
"Ten školský Halloweensky večierok, čo som ti hovorila! Terry má službu, takže ideš so mnou! Nikto na to nepríde, ideme! Choď sa obliecť!" tempo jej reči bolo nezvyčajne rýchle.
"Carol, prepáč, ale nejdem tam," pokrútila som hlavou, užívajúc si pohľad na jej nezvyčajný vzhľad. Síce by som sa tak vyvliekla z večere s Terrym, ale na druhej strane mi neprišiel nejaký univerzitný večierok ako lepšia možnosť. "Idem na večeru s Louisom."
"Dnes?" nadvihla spýtavo obočie.
"O pol hodinu," prikývla som. Premerala si ma pohľadom.
"Ideš na rande v teplákoch?" Ako, mohlo by to vyzerať efektne. Veď predsa Halloweensky kostým, nie? Lepšie by ma zosobňoval ako minuloročná striga.
"Práve som mala v pláne sa nachystať," vstala som z gauča.
Caroline na mňa zamračene pozrela, no potom si len povzdychla a napravila si parochňu. "Tak idem sama. Ale prídem ťa skontrolovať, ak ťa nájdem doma, tak si ma neželaj! Peknú noc," zamávala mi a zmizla v krbe. Stavím sa o tú večeru, že v sebe už nejaký ten pohárik mala. A aj o dve, že na to jej skontrolovanie do piatich minút zabudne.
Vyšla som do izby a zastala pred skriňou. Naozaj by som mohla ísť radšej v tých teplákoch. Neznášala som vyberanie oblečenia. Nakoniec som po rýchlom prehodnotení schmatla jeden vešiak so šatami a o štvrťhodinku vyšla z kúpeľne v čiernych koktejlkách. Zastala som pred zrkadlom v izbe.
"Do čoho si sa to zas namočila?" prehovorila som k svojmu odrazu. Neodpovedal. Veď jasné, keď som sa do toho namočila sama, tak nech sa z toho sama aj vytiahnem.
Zobrala som kabelku, hodila do nej voňavku a rúž a naboso zbehla do obývačky. Keď som vo veľmi divnom uhle vyťahovala z poličky lodičky, Louis vyšiel z krbu.
"Charlotta... Si v poriadku?"
Usmiala som sa na neho zo zeme. "Jasné... len..." Vytiahla som lodičky, zodvihla sa a obula si ich. "Už som."
"Takže, môžeme?" usmial sa na mňa.
"Muklovská alebo čarodejnícka?" spýtala som sa pri vešiaku.
"Jedna nová čarodejnícka," odvetil. Zobrala som teda plášť, kabelku a rýchlym pohybom zhasla svetlá a vošla za Louisom do krbu. Na Halloweensku večeru. Celkom možno naše posledné rande.

Keď som o tri hodiny kráčala po ulici domov, mala som chuť všetko zabaliť. Večera bola fajn. Louis tiež. Obaja sme zostávali v akejsi nálade ako pred tými mojimi divnými výbuchmi. Proste sme to ignorovali. Alebo to aspoň ignoroval on. A ja som dokonca ani nepomyslela na akési ukončenie toho celého.
Ale potom moja nálada išla pod bod mrazu. Stačila jedna zmienka o Halloweenskych kostýmoch a o tom, ako som ho trávievala pred tým, ako sa narodil Charlie, a ja som mala chuť utiecť. Takže sa nikto nemôže čudovať, že som jeho pozvanie k nemu odmietla a rozhodla sa, že pôjdem domov sama. Tak som sa dostala späť do svojej obývačky, ani som sa nenamáhala so svetlom a vyšla von. Vyvetrať sa. Prejsť sa.
Na vedľajšej ulici ešte behali v maskách nejakí tínedžeri. "Harry, boli sme v tomto dome?" kričalo nejaké dievča. Harry...
Nálada dosiahla najhorší možný bod. Myslela som, že mi vybuchne hlava. A tak som sa rozbehla.
Áno. V tých dokonale vysokých opätkoch a koktejlkách. Neviem, kam som bežala. Možno z vlastnej hlavy, preč od svojej viny...
V druhej ulici som si uvedomila, že začalo pršať. Kašľala som na to, iba som si natiahla kapucňu a pustila sa do ešte rýchlejšieho behu. A vtedy som si uvedomila, kam bežím. K sebe domov. A do krbu. Až som zrazu vypadla v dome v Londýne. Na Grimauldovom námestí. Číslo 12.
A kým racionálna časť môjho ja dúfala, že už budú všetci spať a ja sa tak budem musieť otočiť a ísť domov, v kuchyni sedeli dve osoby.
Zastala som pred krbom, z plášťa mi kvapkala voda a nemala som ani tušenia, čo by som akosi mala povedať.
Predo mnou sa objavil prútik. "Identifikuj sa!" A vzápätí sa ozval smiech.
"Námesačník, dovoľ mi predstaviť ti moju bývalú, Charlottu Spellovú, stále neviem ako sa volá teraz, v kostýme Voldemorta!"
Remus sklopil prútik a ja som si stiahla kapucňu. "Vďaka za ten kostým," poznamenala som. "A som Spellová."
"Naozaj?" nadvihol posmešne obočie. "Veď si predsa vydatá..."
Zazrela som naňho. Zrazu je z neho pán múdry? "A to ti naozaj spôsobuje také ohromné muky?"
"Neuveriteľné..." zatiahol teatrálne. Povzdychla som si. Toto naozaj nebol dobrý nápad.
"Posaď sa, Charlotta," ukázal Remus na stoličku vedľa. "A neber ho vážne."
Mala som chuť zvrtnúť sa a odísť. Nepočúvať tie puberťácke reči z úst tridsaťšesťročného muža. Nepozerať sa do jeho tváre plnej výsmechu.
Nemala som sem chodiť.
"Posaď sa," povzdychol si zrazu úplne vážne. Prekvapene som naňho pozrela. Zrazu dospel?
Niečo v jeho tvári ma ale prinútilo urobiť, čo povedal. Stiahla som si z pliec plášť, prehodila ho cez stoličku a sadla si k Remusovi.
"Halloween?" pozrel na mňa. Prikývla som, ani nemusel dokončiť.
"Stále mám pocit, že sa to stalo len nedávno," poznamenala som ticho. "A je to už štrnásť rokov." Keď som to vyslovila, prišlo mi to zvláštne. Štrnásť rokov. To je tak veľa...
"Prepáč mi," ozval sa po chvíľke ticha Remus. "Mohol som ti pomôcť." Na chvíľu som očami zavadila o Siriusa. Vedel, s čím mi mohol Remus pomôcť? Nevyzeral, že by chápal čo i len slovo.
Otočila som sa späť k Remusovi. V jeho očiach som videla, že ho to naozaj mrzí. Mrzelo to aj mňa, ale na koho iného sme mali hodiť vinu, ak nie jeden na druhého?
"To je v poriadku," usmiala som sa. "Mala som Caroline..."
"Caroline?" zapojil sa do debaty Sirius nechápavo.
"Janeovú," vysvetlila som. "Teraz už Pinnovú." Remus pozrel na stôl.
"Počul som, že učí..." zamrmlal. Vedela som, že oni dvaja sa od pohrebu nevideli. A nekomunikovali spolu od Carolininho odchodu do Ameriky.
"Áno, na Merlinovej univerzite. Výskum starovekých rún a aplikácie aritmancie."
"Takže profesorka?" nadvihol Sirius obočie.
"A má dve deti," dodala som a smutne som sa usmiala na Remusa. Keby vedel, že Caroline by mala rada deti s ním... Pokrčil plecami a zadíval sa na svoju šálku.
"A ty?" nadvihol Sirius obočie. Nechápavo som naňho pozrela.
"Čo ja?"
"Deti..." Vyvalila som oči. Remus zodvihol ostražito zrak.
"O tomto sa naozaj nemienim rozprávať..."
"Prečo?" uškrnul sa. "To azda nemôžem vedieť, ako žiješ?" Tváril sa, akoby som si žila v nejakou neuveriteľnom luxuse a vzhliadla k nemu zhora.
"Toto naozaj nemá význam..." postavila som sa. Jeho arogancia mi náladu nezlepší.
"Vieš," pozrel na mňa, "ja by som ti tiež rád povedal, čo som tých štrnásť rokov robil. Ale keďže som dvanásť rokov sedel vo väzení a potom sa dva roky skrýval, nemám nič svetoborné, čím by som sa mohol pochváliť." V jeho očiach bola bolesť. Skrýval ju. Ale bola tam. Cítila som ju. A práve preto som neodišla. Už druhý krát ten večer. Znovu som si sadla a s vďakou som prijala Remusov ponúkaný čaj.

Sirius
Neodišla. Znovu sa posadila a ticho pila čaj, ktorý jej dal Remus.
"Mám len syna," zamrmlala po niekoľkých minútach ticha. Remusovi zabehol čaj. Neveriacky som na ňu pozeral. Iba syna? Čo sa stalo, že zrazu o ňom chce hovoriť?
"Jedno dieťa za štrnásť rokov? Ten tvoj nie je asi veľmi dobrý," zatiahol som s výsmechom, ani neviem prečo. Potreboval som z toho urobiť zábavu, hoci som mal chuť robiť niečo úplne iné.
"Odvtedy sme spolu nespali," uškrnula sa a s prázdnym pohárom zamierila k drezu. Oblečená v krátkych čiernych obtiahnutých šatách vyzerala neskutočne dobre.
"Nejako si sa nahodila," zatiahol som s dokonalým výhľadom na jej zadok. Remus zakašľal. Ignoroval som ho. Charlotta bola ďaleko krajší objekt...
Otočila hlavu. "Dávno si nevidel ženu?" zasmiala sa. "Ale vďaka za pochvalu."
"Je vôbec v tvojom veku prípustné nosiť také veci?" neodpustil som si.
"Na rande je prípustné nosiť všetko," povedala, no neotočila sa. V jej hlase zaznieval akýsi zvláštny podtón.
"Asi nebolo príliš úspešné, keď si sa vybrala sem..."
"Nemala som chuť na bezobsažný rozhovor..." pokrčila plecami a utrela si ruky do utierky.
"Po rande sa zvyčajne dejú iné veci..." zasmial som sa.
Podišla ku mne bližšie naklonila sa ponad stôl. Perfektne som jej videl do výstrihu. "Ale tie iné veci sa môžu diať kdekoľvek," zašepkala a v očiach jej zaiskrilo. Nasucho som prehltol. "Lenže," posadila sa na stoličku, "tie ja dnes robiť nemôžem." Sladko sa usmiala a pozrela na Remusa.
"A ty sa čomu venuješ, keď už neučíš na Rokforte?" Ten sa skoro znovu udusil čajom.
"Rádu," odvetil po chvíli a pokrčil plecami. "Vlkolaka nezamestnajú..."
"Bol si vraj najlepší učiteľ," usmiala sa naňho. "Charlie si po tvojom odchode zisťoval informácie o vlkolakoch a podľa neho to nie je dôvod, aby si neučil. A minulý rok, keď zistili, že Moody nie je Moody, zahlásil, že on bol viac nebezpečný ako ty."
Remus sa zasmial. "Aj tak to bolo riskantné učiť..."
"Nikdy si nikomu neublížil," zapojil som sa do debaty a pokrútil hlavou. Podľa neho bolo riskantné všetko.
"A tie škrabance, čo ste mali po každom splne s Jamesom?" nadvihol obočie.
"To ty?" zasmiala sa Charlotta. "A ja som ho celý ten čas upodozrievala, že má nejakú akčnú milenku."
Kuchyňou sa rozľahol uvoľnený smiech.

***

Charlottin výstrih som mal doteraz pred očami. Jej koketný úsmev, keď pila pohár vína, a smiala sa na nejakom Remusovom vtipe. Keď sa vyzula a vyložila si nohy na druhú stoličku. Keď jej šaty skĺzli po ramene a ona ich tak nechala s úškrnom, ktorý mi venovala.
Tá žena bola neskutočná. A ja som sa už dávno necítil tak idiotsky, ako vtedy. Štrnásť rokov bez sexu sa prejavilo. Ale ona nevyzerala, že by mi chcela pomôcť to zmeniť.
Vyparila sa hneď po prvom poháre vína, s úsmevom venovaným Remusovi a výstižným žmurknutím zamiereným na mňa. S lodičkami a plášťom v ruke vošla do krbu a zmizla. A ja som mal chuť ju nájsť, oprieť o stenu a...
Schladila ma len studená sprcha.
No pocit nezmizol navždy. O pár dní sa zjavil spolu s ňou vo dverách.
"Dobrý deň," pozdravila osadenstvo kuchyne a posadila sa na jednu z voľných stoličiek. Bolo krátko pred poradou. Molly k nej natiahla ruku a ona sa na ňu usmiala.
Bill vedľa mňa na ňu zamyslene pozrel. "Keby som nebol zadaný..." zatiahol a kývol k nej hlavou. "Nemyslíš?"
Prebodol som ho pohľadom. "Má tridsaťpäť."
"Určite nie," zasmial sa a v okamihu zachytil Tonksovú, ktorá zakopla o stoličku.
"Och vďaka," zamrmlala červená a sadla si vedľa neho. Pozrel na ňu s pohľadom plným nádeje.
"Práve tu so Siriusom polemizujeme, koľko má tá nová rokov. Sirius tvrdí, že tridsaťpäť. Ale to určite nemá..."
Tonksová sa zasmiala. "Tak Sirius to musí vedieť najlepšie, keď s ňou chodil, nie?"
"Chodil?" vyvalil Bill oči.
Než mu stihla odpovedať, do miestnosti vošiel Dumbledore a začal poradu. Bill sa však celý ten čas tváril, akoby mu dal niekto facku, ale ani to mu nezabránilo, aby ženu na druhej strane miestnosti vyzliekal pohľadom. A mne to, z nevysvetliteľných dôvodov, liezlo na nervy.

***

Charlotta

Návrat do práce bol ťažký. Polovicu noci som strávila na ministerstve pod neviditeľným plášťom (extra tajná práca pre rád) a kvôli tomu som vynechala asi dve dávky elixíru. Budík mal trochu problém zobudiť ma. Nepomohla ani káva. A určite som zabudla doma asi desať vecí....
"Charlotta Spellová!" A asi som aj zabudla pretočiť kalendár...
"Timothy Clood," zamračila som sa na chlapa na druhej strane chodby. Prečo som to nezostala ešte chvíľu doma?
"Tak dávno sme sa..."
"Angela, nemám žiadne odkazy?" ignorovala som ho a otočila sa k recepčnej.
"Väčšinu vašich vecí riešil pán Bloom, ale toto prišlo len ráno," podala mi malú kôpku. "A ešte vám volala mama, asi pred hodinou. Povedala som jej, že ste doma."
Tak to sa mi nesnívalo, že zvoní telefón...
"Ďakujem," povedala som, kým som očami prebehla cez odkazy a listy. "Od dnes už všetky veci preberám ja. Takže vás poprosím zoznamy pacientov a rozpisy služieb."
Prikývla. "Prinesiem vám ich do kancelárie." Rýchlo sa začala prehŕňať v papieroch.
"Vďaka."
Prešla som na koniec chodby, dokonale ignorujúc Clooda pokúšajúceho sa zachytiť moju pozornosť, otvorila dvere na kancelárii a skoro som odpadla. Na mojom stole boli rozložené papiere, ktoré mne určite nepatrili. Na mojej stoličke bol prehodený kabát, ktorý naozaj nebol môj. Moje veci boli v škatuli na zemi. A fotka môjho syna ležala rozbitá pred stolom.
"ČO MÁ TOTO ZNAMENAŤ?!" hlas mi vyletel hádam o oktávu vyššie. Pomýlila som si dvere???
"Ehm... viete... pán Bloom si myslel..." Angela stojaca za mnou s papiermi v rukách na mňa trasľavo pozrela.
"Si myslel...?" nadvihla som obočie. Čo si Louis myslel? Že mi tam nasáčkuje...
"Nachvíľu som sa tu zložil," ozval sa hlas toho slizkého Clooda. Moje predtuchy boli správne.
"V mojej kancelárii?!" zvrieskla som. Mala som nehoráznu chuť niečo rozbiť. Najlepšie o jeho hlavu. Odkedy sa pracovníci skladajú v šéfkinej kancelárii?! A hlavne, odkedy to robia stážisti!?
"Ak ti to vadí, môžem si to odniesť..."
"Nie že môžeš! Okamžite si zober všetky svoje veci a vráť sa odkiaľ si prišiel!" hlas sa mi nebezpečne triasol.
"Čo sa tu deje?" ozval sa ďalší hlas. Na jeho vlastníka som zazrela, chytila ho za golier a vtiahla do jeho kancelárie.
"Ten chlap okamžite vypadne z môjho oddelenia!" vyprskla som Louisovi do tváre.
"Spravil niečo?" pozrel na mňa úplne pokojne. To ma vytočilo ešte viac.
"Rozložil sa v mojej kancelárii!"
"Charlotta, nebuď detinská," zasmial sa.
Prebodla som ho pohľadom. "Kedy si si tam dal veci ty, alebo by sa tam zložila Sandie, tak by som to prežila. Ale to, že si tu ide nejaký stážista privlastňovať moju kanceláriu, tak to je už veľa! Moje veci sú nahádzané v nejakej posratej škatuli! A všetky fotky sú porozbíjané!"
"Nechcem rušiť, ale ten..."
"Rušíš!" prerušila som Clooda stojaceho vo dverách. "Rušíš celý môj život! Okamžite si vyprac všetky svoje veci a vypadni z tohto oddelenia." Zvrtla som sa na podpätku, preletela cez dvere a prešla k Angele, ktorá stále stála uprostred chodby v šoku. "Všetky dôležité papiere mi pošlite domov," hovorila som rýchlo, ignorujúc Louisove snahy o nejaké zmiernenie mojich slov. "Odkazy, poštu, jednoducho všetko chcem mať doma. Rozumiete?" Angela trasľavo prikývla. "Aspoň niekto. Ďakujem!"
Preletela som cez chodbu a premiestnila som sa domov práve v okamihu, keď začal zvoniť telefón. "Prosím?" ozvala som sa podráždene.
"Charlotta, tak rada ťa počujem," zachichotala sa moja mama. "Počula som, že si prijala Tima k vám. Konečne múdre rozhodnutie. Rozhodne bude dobrým otcom..."
Tresla som slúchadlom tak silno, že sa skoro rozletelo. Otcom?! Hodila som tašku aj listy na zem a vbehla do krbu. Potrebovala som súrne whisky. A jediný, kto mi ju mohol naliať bol zhodou náhodou môj manžel.
Ten ale v kuchyni hlavného sídla nebol. Ani nikto iný. Ignorujúc to som sa zložila na najbližšiu stoličku a trela päsťou do stola. Najradšej by som vraždila. A úplne najradšej chlapa, ktorý mi ničil život odkedy som ho stretla.
Zložila som si hlavu do dlaní. Tie by síce nezabránili jej výbuchu, ale aspoň by ho možno udržali v rozumnej miere. A možno by mi ponechali aspoň kúsok rozumu, aby som nevraždila. Charlie nepotreboval mať oboch rodičov obvinených z vraždy - a už rozhodne nie matku, ktorá by bola naozaj vinná.
"Dopekla!" prudko som sa postavila. Asi tri stoličky pri tom pohybe padli na zem. Kopla som do nich. Mala som chuť kričať, akosi vybiť všetku tú zlosť a energiu, čo sa vo mne nakopila, ale to všetko zastavili jedno jediné slovo.
"Charlotta?"
"Chcem whisky!" zatiahla som zúfalo pri pohľade na muža stojaceho na prahu. Prikývol a o chvíľu už predo mnou stál plný pohárik. Kopla som ho do seba na jeden hlt a sadla si na jednu z nepadnutých stoličiek.
"Čo sa ti stalo?" pozrel na mňa spod privretých viečok.
"Clood!" zamraučala som a vypila druhý pohárik. "Jemu nestačilo, že kedysi bol medzi mojimi nohami, on zrazu musí prísť na moju kliniku, do mojej kancelárie, zložiť si tam vlastné papiere a rozbiť fotku môjho syna. Vraj chce byť jeho otcom, ale sakra, Charlie už otca má! A ja naozaj nemám chuť sa s ním dávať dokopy, ako si to dohodli s mojou matkou. Ja ho nechcem ani vidieť! Do zadku, neorganizujem stretnutia bývalých!"
"A práve preto si sa k jednému prišla opiť?" Na jeho tvári bol usadený akýsi rozradostený úsmev.
Zazrela som naňho. "Si jediný, kto má ohnivú whisky aj doobeda."
"Takže mám byť poctený?" uškrnul sa.
"Keď mi naleješ ešte jeden, tak si buď čo len chceš..."
"Hocičo?"
"Sakra Black, neštvi ma aj ty!" zavrčala som. So smiechom mi podal plný pohár.
"Musel ťa naozaj vytočiť!" poznamenal. Pozrela som naňho cez sklo pohára.
"On ma, sakra, nasral!"
"Nesvedčí ti to nadávanie," odtiahol odo mňa fľašu a pokrútil hlavou. "Jednoducho naňho kašli..."
"To sa ti ľahko povie. Tebe niekto ničí život svojou prítomnosťou?"
"Srabus," odpovedal ihneď. Nechápavo som naňho pozrela. "Snape. Už pár mesiacov mi dáva najavo, že tu sedím nazadku, kým iní bojujú..."
"Ale to je Snape," pokrútila som hlavou. Jeden zakomplexovaný chlap nemôže človeka vytáčať. "Čo naňho nekašleš?"
"A to je nejaký chlap... Kto to je vlastne?"
"Clood. Tim. Ten pred tebou."
V očiach sa mu zjavili porozumenie. "Ten kretén?" Prikývla som.
"Ten."
"Tak uzavrieme dohodu. Ja budem kašlať na Srabusa a ty na Clooda. A nebudeme sa tu kvôli nim opíjať. Platí?" široko sa usmial a natiahol ku mne ruku.
"Nepripijeme si na to radšej?"
Rozosmial sa. "Budem gentleman a neopijem ťa viac ako si."
"Kedy sa z teba stal gentleman?" nadvihla sa obočie. Kdesi v rozumnej časti svojej mysle som vedela, že má pravdu a už by som nemala viac piť. Ale bolo mi to jedno.
Usmial sa a zrazu vyzeral oveľa mladšie. "Ešte veľa vecí o mne nevieš..." Zadívala som sa naňho. Alkohol mi už asi stúpol do hlavy, chvíľu som zaostrovala, no jeho usmiata tvár bola stále predo mnou. Bolo v nej zrazu viac farby, takže biela košeľa krásne žiarila. Jeho oči mali presne tú istú farbu ako Charlieho. Aj ten tvar... Prešla som pohľadom po jeho tvári a na chvíľu sa mi zastavil dych.
Akýsi náhly úder túžby. Opití ľudia robia divné veci...
"Jedna vec ma ale zaujíma najviac," zamrmlala som, natiahnuc sa cez stôl k nemu. Spýtavo sa na mňa zahľadel. "Či stále tak skvele bozkávaš..." Chytila som ho za golier a pritiahla ho bližšie k sebe. Nebránil sa. Tak som ho pobozkala. A to bola prvá kladná vec v ten deň.

Prezraď, kto si - 8.časť

Sun, 19 Jun 2011 21:57:36 +0200

Myslím, že najdlhšia časť Prezraď je tu. Dve lístočkové konverzácie, tri listy. No nie sme my dobré? (A nehľadieť na to, ako nám to trvalo - nielen Lily potrebuje čas.) Tak bez dlhých rečí, nech sa páči a hádam sa aj páčiť bude :)
ps: venované Siriusovi Blackovi k jeho včerajšiemu 15. výročiu smrti...

To ideš ako teraz sedieť s ním? Chápem, že sa ťa to dotklo a malo sa aj čo... ale to sa musíme presádzať?!

Povedz mi jeden dôvod, prečo mám sedieť s niekým, kto si o mne myslí, že som štetka a že som sa zbláznila, keď som sadla na lep tomu "idiotskému namyslenému frajerovi, ktorý sa mi chce dostať len do nohavičiek"?!

Mrzí ma, že som na teba tak vybehla. Aj keď stále si myslím, že v niečom mám pravdu. Mrzí ma to. Mohli by sme sa cez prestávku porozprávať?

Och.. Mohli, pokiaľ teda nebudeš na mne skúšať svoje hlasivky. Som už dospelá a narozdiel od teba si viem priznať, čo cítim...

Prepáč. Bol to šok a... ok, zastavím to, kým napíšem ďalšie výhovorky. Ale ja neviem, čo cítim. Nechápem to, ako.

Tak namiesto toho, aby si mi tu cez celú triedu posielala lístočky, sústreď sa na svojho spolusediaceho. Možno pochopíš.

Neuveriteľné, ale môj spolusediaci sa snaží dávať pozor. Nebudem ho vyrušovať a... ani nechcem. Už to, že tu sedí 20 cm odo mňa je nevydržateľné. Asi je zbytočné dodávať, že absolútne nechápem. Fajn, ja uznávam, že mám hrozné predsudky, ale ja jeho/ich nepotrebujem riešiť. Aj keď minulý čas by sa asi viac hodil...

Rozumiem, že máš predsudky. Ale dakedy by si ich mohla dávať menej najavo... Nuž, James nevyzerá, že by mu tvoja prítomnosť vadila.

Pokúšam sa. Aspoň kvôli tebe. Stále to nechápem. Ako ste sa vlastne dali dokopy? A teraz sa pýtam nie ako detektív s predsudkami, ale ako kamoška očakávajúca romantické detaily.

Toto fakt nebudem rozoberať cez lístočky. Hlavne nie, keď sa tu vedľa mňa smeje... Vraj sa máš s romantickými detailami obrátiť na Jamesa...

Čítať by si mu to dávať zas nemusela. Aj moja novoobjavená schopnosť neprípušťať si niektoré veci má hranice - hmotné hranice...

Ja mu bez problémov môžem zakryť oči, ale skôr by si ich ty mala otvoriť a uvedomiť si, čo sa okolo teba deje. To ale neznamená, že sa musíš stále otáčať dozadu - neboj sa, na hodine ma neznásilní!

Dúfam, že ani mimo vyučovania... A prestaň s tým otvorením očí, už mám toho dosť. Buď hovor anglicky alebo míňaj atrament niekde inde!
Myslíš, že keby som si požičala okuliare môjho spolusediace, videla by som to, čo sa deje okolo mňa?!

Idem ho míňať do zošitu - viditeľne to pochopil aj James. A skús sa ho spýtať, možno niečo uvidíš.

Doriti, prepáč. Ja sa s tebou nechcem hádať! Len... neviem, čo so sebou! A ak... ak mu veríš, tak no, je to tvoja vec... A ak ťa sklame, tak tu pre teba budem a on nech sa bojí (keď už číta).

Lily, porozprávame sa sa cez prestávku, dobre? A otvorene, po včerajšku sa ťa bojí celá škola. Asi okrem Jamesa...

Vďaka za pripomienku...

***

Milá Lily,

hej, vidieť ma v knihách bolo dosť bizarné. Ale vidieť Ťa kričať na April muselo byť ešte viac.
Rozumiem, že je to pre Teba ťažké. Black má zlú povesť, ale zober to z druhej strany - April je inteligentná, takže ju musel niečím presvedčiť, že to nie je idiot. Predsa by sa nenechala nalákať na úsmevy a reči. Súhlasím teda s Potterom. Je to jej voľba, jej vzťah, jej risk. Neriskuješ aj ty, že si so mnou píšeš? (Obrazne povedané - Tvoja mama sa nemusí báť.) Povedala Ti niekedy, že robíš chybu?
Neobviňuj sa ale, že si tak vybuchla. Ona to chápe, a ak nie, tak to pochopí. Veď vás dve pohádané - to si neviem predstaviť. Usmej sa. Všetko bude v poriadku. Všetko sa upokojí a bude takmer ako predtým - len April nebude single. A ak jej Black niečo spraví, môžem Ti sľúbiť, že si to zapamätá.
A ty sa možno prestaň báť Pottera - keď Ti pomohol, tak asi naozaj dospel. Neutekaj pre ním - kvôli tomu s April sa hanbiť nemusíš. Heh, ale ani pred Jospehom Carrotom by si nemusela. Keď Ti vychladne hlava a budeš mať pocit, že by si zvládla ďalšie prekvapenie, napíš. Pokiaľ to nebude o tretej ráno, som schopný sa s tebou stretnúť aj za desať minút. Haha. A neboj sa, nie som Black! (V tom prípade by si ma asi v okamihu zabila a April tiež...)
V pohode mi napíš, aj ak budeš mať zas hlavu na vybuchnutie - ja to nikam neposuniem a ani nikomu nepoviem. Len si budem robiť poznámky na papier: "Čo nikdy nepovedať a nespraviť Lily Evansovej!" Jasné, robím si srandu...
Pekný zvyšok dňa, a keď Ťa to ešte stále trápi, choď sa prejsť - mne vždy pomôže prechádzka po hrade alebo areáli. Ak nepomôže, vieš kam sa obrátiť (lietanie dokáže účinne odstrániť hnev a stres).
xxx

ps: Záhada, ktoré dievča to chcelo študovať záhady tela Siriusa Blacka, je tým pádom asi vyriešená. (Dúfam som Ti týmto nespôsobil kolaps...)

***

Milý Carrot (alebo ako ťa to už Lily volá),

áno, predpokladám, že nespoznávaš moje písmo. A určite sa pýtaš, kto ti to dokelu píše. Presne tá, ktorá chcela študovať záhady tela Sirius Blacka. Áno, záhada vyriešená! Aj tvoja, aj moja.

Je milé od teba, že si sa takto snažil skamarátiť s Lily a dodať jej trochu sebavedomia, ale už by asi aj stačilo. Konečne si našla cestu k Jamesovi (ku ktorému naozaj niečo cíti, hoci si to ešte nepriznala) a teraz ju z nej ťaháš preč.

Prepáč, ale nemyslím si, že si pre ňu ten pravý. Ona potrebuje niekoho, kto sa neskrýva za listy. A nechcem, aby sa zase sklamala. Viem, že za jej posledný šok môžem ja sama, ale keby zistila, kto si a nebola by z toho nadšená, neviem, či by ju to ešte viac neznechutilo.

Prosím ťa, prestaň jej písať. Môžeš jej vysvetliť, že nemáš čas, alebo si vymysli hocičo, len jej, prosím, daj pokoj. Nechaj ju, nech si nájde cestu k Potterovi - lebo s tvojimi listami vo vrecku si ju nenájde.

Určite je na Rokforte plno dievčat, ktoré búde pre teba lepšie. Lily je Jamesova - nech to znie hocijako. Preto by som bola rada, keby si to mohla sama uvedomiť.

Ďakujem, lebo verím, že ma pochopíš.

April

ps: osobne si myslím, že tou poslednou vetou jej kolaps spôsobíš, ale to sú následky môjho rozhodnutia.

ps2: nemám pocit, že chalan, ktorý si píše s mojou kamarátkou, a o kom nikto nevie, ako sa naozaj volá, by mal riešiť to, že mi niekto ublížil...

ps3: pošli potom, prosím, sovu späť a nehovor Lily, že som ti písala.

***

Asi si si nevšimla, že ti tu držím miesto...

Asi som si skôr všimla, že som stále "šialená Blackova nová trofej" - Alice by na to prišla aj sama...

Ale ja by som sama neustála... to "otvorenie úst" bolo ešte predtým...

Mne je jedno, kedy a komu. Ale od teba som čakala viac ako reči hodné Tracy.

Neviem prečo čakám, že keď to niekomu poviem, bude reagovať ako ja. Asi o to mi išlo, keď som jej to povedala... Ale ak ti to vadí, v zabúdacom zaklínadle som celkom dobrá...

Nepotrebujem zabúdacie zaklínadlá. Len aby si sa s tým konečne zmierila. Mám Siriusa rada a nejdem na svojej situácii nič meniť, aby si ty mohla pokojne spávať.

Veď ja to od teba ani nechcem. Chcem len čas a to, aby si so mnou sedela na hodinách, ako keby bolo všetko úplne... no, v normále.

Ale ono to nie je všetko v normále! Ty potrebuješ čas, tak ti ho dávam. Keď sa s tým zmieriš a začneš sa správať ako stará Lily, ktorá ma podporovala, tak si sadnem späť. Ale dovtedy...

Vy dve už prestaňte! Nikoho to nebaví. Lily, spamätaj sa konečne, uvedom si, že čas nevrátiš a s týmto sa viditeľne musíš zmieriť. April, už celá škola vie o tvojom vzťahu, nemusíš deptať Lily ešte viac. To jej rovno môžeš opísať, čo robíte po nociach... Dúfam, že sa chápeme!

Ap, nemusíš mi to opisovať, radšej ma vyfackaj... to bude asi účinejšie. Máš pravdu, Alice. Koľko ľudí mi to ešte bude musieť povedať?!

Alice, čo si, pre Merlina, myslíš, že spolu robíme? Lily, opisovať nemám čo a fackať ťa nebudem. Idem sa radšej venovať tabuľkám.

To je teraz asi najmúdrejšie riešenie - tabuľka...

***

Milý Joe,
v prvom rade sa Ti chcem ospravedlniť za ten dlhý čas, ktorý mi trvalo, kým som Ti odpísala. Neviem, či je to už niečo ako reflex, skrátka som mala chuť odpísať Ti hneď, ale tentoraz som chcela odpovedať s chladnou hlavou a nevylievať si do listov... no, momentálnu náladu. Teraz, keď si Tvoj list čítam znovu, musím Ti poďakovať - rozosmial si ma. Bol to síce taký kŕčovitý smiech, až sa na mňa Joannie Cleavsová zmätene pozrela, ale kašľať na to. A hej, usmiala som sa. Len nechápem jednu vec - ako robíš to, že mi vždy napíšeš to, čo potrebujem počuť? Máš na mňa nejaké radary? Hah, žartujem.
Nie, nikdy mi nepovedala, že robím chybu tým, že si s Tebou píšem. A nemyslím si, že sa na to vôbec niekedy dívala takto. Ona to skôr berie ako hmm ako zábavu? To ona ma dokopala k tomu, aby som Ti odpísala. Ja by som sa na Tvojom liste zrejme len zasmiala, nechala to tak a potom, keď by som sa definitívne balila domov, by som ho možno našla zatisnutý niekde pod knihami. Takže jej potom niekedy vlastne môžeš poďakovať.
Haha, tá irónia, že mne Slughorn hovorí, že som za každých okolností racionálna. Keby to tak bolo, zrejme by som sa teraz pred April netvárila, že je všetko tak, ako bolo doteraz. A veď vlastne aj je - len občas sedávam na hodinách s Jamesom alebo Remusom. Včera som sa rozprávala s Jamesom - celkom fajn rozhovor (hoci, keď si na to pomyslím, je to dosť bizarné). Dokonca sme sa rozprávali o metlobale!Hah, ani neviem, ako k tomu prišlo. Keď o tom cez elixíry tak zapálene hovoril, až ma nakazil nejakým entuziazmom. Som zvedavá na najbližší zápas. Chrabromilu teda ide o veľa! Dúfam, že usilovne trénuješ, haha!
Ako sa vlastne máš Ty? Ja už začínam mať také menšie motýliky v bruchu - zo skúšok. A keď si predstavím to učenie, čo ma čaká...
Nechceš mi o sebe napísať niečo viac? Cítim sa egoisticky pre to, že celá táto listová konverzácia sa točí len okolo mňa. Necítiš sa niekedy ako môj živý denník? Plus je tu ten risk, keď už si to pripomenul. Viem, čo sa týka teba, si stručný kvôli skrývaniu identity, ale čo keby si mi napísal o sebe nejakú (ne)podstatnú hlúposť? Čo ja viem, máš rád psy? To ma tak napadlo, keď sa dívam z okna a vidím Hagrida s Tesákom.

A tie lekcie lietania by sa mi celkom zišli - a hlavne by sa zišlo niekde odletieť. A vrátiť sa po skúškach... hah, úžasná predstava.

Pekný deň,
Lily

10. Kapitola - Výročie svadby

Sat, 11 Jun 2011 16:26:58 +0200

Áno, vidíte dobre, konečne som to dokončila! V sobotu večer som sedela na obrubníku obkoseľujúcom súsošie na námestí a písala časti pomsty do mobilu. A keď som ich išla v pondelok prepísať, prihnala sa búrka a blesk nám akosi vyskratoval všetky usb konektory. A tie nejdú ani po "oprave". Ale hlavne že word ide a pomstu mám zazálohovanú.

Takže 10. kapitola. Venovaná Evanske, mojej lillsyra (ono to naozaj nie je syr :D), keď som kapitolu nemohla dať kým si preč, tak ako taký trošku oneskorený darček na uvítanie ;) A taký trochu oneskorený darček aj k Charlieho 29. a Charlottiným 51. narodeninám. :D

Ráno ma zobudilo zvonenie zvončeka. Rozospato som sa posadila na posteli a schmatla župan. Zvonček zazvonil znovu. "Už idem, sakra!" zanadávala som, keď som sa zamotala do opaska. Rozmotávajúc ho som zamierila dole.
"Och, prepáč, asi idem nevhod," zaspätkovala pred dverami Caroline, keď som otvorila.
"Nevhod?" nechápala som. Prečo by mala ísť nevhod?
Ukázala na moje oblečenie. "Iba župan..."
Nechápavo som pokrútila hlavou a vošla do kuchyne. "O čo tu ide?" pozrela som na ňu, kým prešľapovala na prahu.
"Máš na sebe iba župan," zopakovala.
Rozviazala som opasok. "Tadá, nočná košeľa!" Pokrútila som hlavou.
"Ale aj tak," pokrútila zamračene hlavou a pozrela do obývačky. "Máš tu niekoho."
"Prosím?" vyvalila som oči. Kedy sa vzdala povolania profesorky a stala sa súkromným detektívom?
"Je pred obedom, si bosá, rozospatá, iba v nočnej košeli a župane, ktorý ti až nezvykle ladí ku košeli, a v očiach máš taký zvláštny výraz..." zhrnula s vážnym výrazom v tvári. Už chýbali iba dokumenty, ktoré by to dosvedčovali.
Rozosmiala som sa, akosi zvláštne hystericky. "Zvláštny výraz? Carol, koho by som tu asi tak mala?" Žeby som si ho doviedla domov? A kvôli nemu si dala župan aj nočnú košeľu rovnakej farby? Logika toho všetkého mi unikala.
"Louisa?"
"Louisa!?" Ehm... Na toho som akosi pozabudla...
"Všetko v poriadku?" nadvihla obočie. "Veď stále ste spolu, alebo azda o niečom neviem?"
"Ehm... no... hm, asi hej," koktala som. Merlin, zabudnúť na chlapa, s ktorým robím a správam... A sakra!
"Naozaj?"
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Šťastná, že ma niekto zachraňuje od týchto otázok, som prešla k zadným dverám.
"Ahoj." Spomeň čerta...
"Ahoj," usmiala som sa strápnene. Hej, práve som si na teba spomenula, Louis. Merlin, Charlotta, spamätaj sa! Koľko máš rokov?
"Neruším?" vykúzlil rovnaký výraz ako Caroline. Ľudia, čo vám preskočilo?!
"Nie," usmiala som sa falošne. "Poď ďalej." Zavrela som za ním dvere a ukázala na Caroline. "Toto je moja kamarátka, Caroline. Carol, Louis."
"Dobrý deň, teší ma," podal jej Louis ruku.
"Aj mňa," široko sa usmiala a žmurkla na mňa cez jeho plece.
Spýtavo som pozrela na Louisa. "Kontrola," odpovedal na nemú otázku. "Bol som tu včera večer, ale nebola si doma..."
"Bola som u Caroline," zaklamala som s prehľadom a jediným pohľadom som zmrazila jej nechápavý výraz.
"Hej, spravili sme si babský večer," zachraňovala ma a vstala zo stoličky. "Vlastne som ti iba doniesla ten koláč, čo si si u mňa zabudla," položila na stôl plechovku s koláčom. "Takže už pôjdem. Aj tak mám prednášku o chvíľu... Rada som vás spoznala," usmiala sa na Louisa a objala ma. "Toto mi vysvetlíš!" zavrčala výhražne do môjho ucha. "Dovidenia!" A zmizla.
"Takže ty si tu bol večer," zamrmlala som k Louisovi po minúte trápneho ticha. Čo poviete chlapovi, na ktorého ste akosi zabudli?
"Sam ma poslala skontrolovať ťa..."
"A povedal si jej...?" nedokončila som. Domáce liečenie, v preklade - domáce väzenie, by som nemala porušovať. Určite nie výletmi do Londýna...
Pokrútil hlavou. Vďaka Merlin! "Spravím ti kávu?" spýtala som sa nadšene. Prikývol.
Dala som variť vodu a sadla si oproti nemu ku stolu.
"Asi by sme sa mali porozprávať," zatváril sa nad mieru vážne.
Prikývla som. "Prepáč, že som sa k tebe tak správala... Len som to jednoducho všetko nezvládala."
"Práve preto mám pre teba jeden návrh," vytiahol pár papierov. "Stretol som sa s jedným kolegom z Austrálie. Má záujem o stáž u nás. Do konca roka."
"Stáž?" vyvalila som oči. Ja sa ospravedlňujem, že som nezvládala s ním byť, keďže sa objavil Sirius a...
"Uvoľnilo by to mňa aj Sandie. A nebol by tak problém s papiermi. Je to odborník, ktorý k nám priláka ľudí..." pokračoval.
"Hej! Stop!" zastavila som ho. "Máme nejaké problémy s papiermi?"
Zamračil sa. "Práve si priznala, že si to nezvládala... A je toho naozaj na teba veľa. Takto ti budeme mať možnosť so Sandie pomôcť..."
"Ja som nezvládla niečo iné," pokrútila som hlavou. "Papiere zvládam. Nemusíme brať nejakého stážistu... Odkiaľ vlastne?"
"Austrália," odvetil a podal mi papier. "Timothy Clood. Kedysi sme spolupracovali na rôznych liečiteľských stretnutiach a sympóziách..."
Zalapala som po dychu a pozrela na fotku pripnutú k papieru, čo som držala. Životopis.
"Toto nepôjde," odvetila som ticho a posunula papier späť k nemu.
"Je to úžasný odborník... A sama si povedala, že do liečiteľov mi hovoriť nebudeš," vytiahol starý argument.
"Tento chlap u mňa pracovať nebude," povedala som pevne. "Poznám ho. O tom, že je odborník, nepochybujem. O jeho profesionálnosti však áno... Takže nie." Už len to mi chýba ku šťastiu, aby u mňa na klinike bol Clood, aby moja matka z druhého konca sveta spriadala plány na naše opätovné zamilovanie, a aby som musela riešiť ešte aj žiarlivého Louisa. Nie. Toto naozaj nie.
"Prosím?" vyvalil oči.
"Vieš o tom, že som žila v Austrálii. Nuž a bol to môj liečiteľ. A potom aj niečo viac..." mávla som rukou. "Ale to je jedno. Nie. Tohto chlapa nebudem mať na klinike!"
Pokrútil hlavou a povzdychol si: "Charlotta, nemôžeš zabudnúť na to, čo bolo medzi vami? Musíme ho vziať."
"Ja nepotrebujem na nič zabúdať. Mám to dokonale zabudnuté, ale tohto chlapa nechcem ani vidieť. A stále nevidím dôvod na to, aby sme niekoho brali..." Nadvihla som bojovne bradu. Clood na moju kliniku nevkročí. Žiaden Clood, stačilo! Nepotrebujem ďalšieho bývalého. Život mám už aj tak pestrý... Stretnutia bývalých neorganizujem!
"Petersonová si zobrala dovolenku. Sandie má skúšky... Sám to nezvládnem!" vykríkol.
"Tak vezmime niekoho na plný," navrhla som. "Petersonová si bude môcť konečne užiť dôchodok..."
"Vidíš to hrozne ľahko," pokrútil hlavou. Kanvica zapískala.
Rozosmiala som sa. Sama neviem prečo. Zaliala som dve kávy a jednu mu podala. "Nevidím to ľahko," začala som znovu, keď som si odpila z kávy, "len nemám pocit, že potrebujeme nejakého stážistu."
"Dočasné riešenie," pokrčil plecami. "Dovtedy, kým nenájdeme niekoho iného a Patersonová bude na dovolenke."
Povzdychla som si a siahla po papieroch, čo doniesol. Petersonovej dovolenka, Sandina žiadosť o voľno. Cloodova žiadosť o stáž.
"Týždeň," podala som mu ich po chvíli.
"Čo?" nechápavo na mňa pozrel.
"Dávam mu iba týždeň. Petersonová má dovolenku dva týždne. Sandie chce študijné na tri dni a ďalšie dva má skúšky. Kryje sa to cez tri dni. Myslím, že týždeň bude úplne dostačujúci na to, aby si tam ty nebol sám, Clood, aby si splnil sen tam byť a ja, aby som tam nebola."

Sirius
Ohnivá whisky už došla. Zmučene som pozrel na prázdnu fľašu a kopol do seba prázdny pohárik. Mohol by som sa pozrieť, či niekde nie je ďalšia fľaša, ale nechcelo sa mi ani vstať. Ani žiť.
Má syna. Ten poznatok ma ničil. Neviem, čo som čakal. Ale jej dieťa nie. A už vôbec nie to, ako ho bude brániť. Ako ma radšej zabije...
Takú som ju nepoznal.
Natiahol som ruku po poháre a bezvýrazne pozrel na číre sklo. Nebyť toho skurveného Červochvosta, možno by bolo všetko inak... Možno by takto obraňovala naše dieťa... Hodil som pohár o stenu. Sklo sa rozletelo na črepiny. Ale nič to nezmenilo...
***

"Fuj, Sirius!" ozval sa nejaký hlas a vytrhol ma zo sna. Nadvihol som dezorientovane oči. "Remusa som videla po splne, ale bol v lepšom stave ako ty..."
"Ďakujem za porovnanie," ozval sa druhý hlas. "Ale Tichošľap, vyzeráš fakt desne..."
"A smrdíš ešte viac..."
Rozospato som sa posadil. V hlave mi dunelo a krk ma bolel, akoby som spal na niečom tvrdom. Zažmúril som pred seba. Stôl. Dobrý nápad, Sirius.
"Mal by si ísť do postele... Koľko si toho stiahol?" hučali do mňa stále. Moja hlava sa išla rozletieť.
"Vďaka, že mi ničíte hlavu," zachripel som.
"Ja som hovorila, že to nezvládne sám!" zatiahla obviňujúco Tonksová. Zazrel som na ňu.
"Choď do postele, Sirius," pokrútil hlavou Remus.
Pripomenul mi tak rána po oslavách na Rokforte. Sťažka som sa zodvihol. Načo sa hádať? Tam bude aspoň ticho. Tonksová ma chytila za plecia.
"Ako rarášok," mrmlala si, kým ma ťahala hore schodmi. "Ožratý rarášok... Jednu noc si sám..." Vypol som, už ani neviem, ako som sa dostal do postele. Hlavné, že som sa tam dostal. Na stole sa predsa len nespí dobre.

***
"Och, dobré ráno," zatrilkovala sarkasticky Tonksová, keď som zišiel po pár hodinách do kuchyne. V hlave mi stále dunelo, boleli ma rebrá a nos. Na hovno život.
Remus mi podal kávu a povzdychol si. "Bola tu Charlotta, však?"
Nadvihol som obočie. "Čo?"
"Bola tu Charlotta," zopakoval. "A pohádali ste sa." Ten jeho vševediaci výraz som neznášal.
Odpil som si z kávy, žalúdok sa protestne ozval.
"Ale čo by tu robila?" ozvala sa Tonksová a posunula predo mňa tanier so sendvičmi.
"Snažila sa zabiť svojho bývalého," precedil som cez zuby, zahryznúc do sendviču.
"Bývalého?"
"Čo si jej povedal?" povzdychol si znovu Remus.
"A toto je čo, výsluch?!" vybuchol som. Nemám šestnásť a nesedím u McGonagallky v kabinete...
"Vieš si predstaviť, čím si prešla?" ignoroval ma.
"Nechápem!" vyhŕkla popudene Tonksová.
"Nie si sama," uškrnul som sa na Námesačníka. "Čím si prešla? Niečím horším ako Azkaban? Lebo vieš, každý to tam mal ľahké..."
"Sirius, správaš sa ako malé decko!" pokrútil hlavou, ignorujúc Tonksovú. "Viem si predstaviť, čo si jej navravel. Pochybujem, že by ti ten monokel spravila za to, že si jej pochválil šaty."
"Takže sa s ňou nemám ani rozprávať? O to ti ide?" vybuchol som a vyletel od stola. "Chúďa, úbohá Charlotta... Má muža, decko, prácu, prachy..." To je hrozný život. Naozaj.
Postavil sa aj on. "Nemáš ju čo súdiť! O jej živote za posledných 14 rokov nevieš absolútne nič!"
"A ty vieš azda viac?" nadvihol som posmešne obočie. "Prípadne je to dieťa tvoje, kamarát?"
"Správaš sa ako idiot!"
"Stačí!" skríkla zrazu Tonksová a postavila sa medzi nás. "Prestaňte sa hádať! Okamžite!" Ruku s prútikom mala napnutú. Zazrela na mňa a otočila sa k Remusovi: "Nedohodli sme sa, že namiesto hádania budeme oslavovať?!" Chvíľu na seba ticho pozerali, až Remus pokrčil plecami a znovu sa posadil.
"Ďakujem," kývla hlavou a sklopila prútik. Strčila ma späť na stoličku a podala mi neforemný balík. "Všetko najlepšie k narodeninám!"
Prekvapene som zažmurkal nad vývojom situácie. Počkať, narodeniny?! A vtedy som si spomenul... Výročie. Štrnáste výročie svadby. Bez ženy... Ktovie, ako ho oslavuje ona. Žeby so svojím milovaným? V súkromí?
"Ehm... Sirius?" odkašľala si Tonksová.
Pokrútil som hlavou, aby som zahnal myšlienky na svoju bývalú v objatí iného muža, a siahol po balíčku. "Nevedela som, čo ti... Ale možno by si si rád obliekol aj niečo iné. Modernejšie."
V pestrofarebnom papieri boli zabalené dve košele. Čierna a biela.
"Mala som vybraté tričko a mikinu, ale zas... Nie si typ na také veci," pokrútila hlavou a opatrne sa usmiala.
"Má tridsaťšesť, nie šesťdesiat," poznamenal Remus a veľmi rezervovane mi posunul ďalší balíček.
"Ale ani teba si v mikine neviem predstaviť," pokrčila Tonksová plecami a sadla si k nemu.
Otvoril som aj Remusov darček. Kniha. Ako vždy.
"Ak by si zmenil názor na to, že čítanie ťa z nudy nevytiahne."
Pokrútil som hlavou. "To neviem... Ale vďaka. Obom." Silene som sa usmial na Tonksovú, ktorá iba na to čakala a vyskočila.
"Prípitok!"
Čakal som fľašu niečoho tvrdého, no na stôl doleteli tri fľaše ďatelinového piva a odkiaľsi aj malá torta.
"Ďatelinové pivo?"
"To si piekla ty?" spýtal sa súčasne Remus.
"Alkoholu máš dosť. A nie, nepiekla. Kúpila som," odpovedala na obe otázky a zapálila sviečku zapichnutú v strede, "Sfúkni to!"
Nadvihol som obočie. Sfúknuť sviečku na torte? "Nemám dvanásť!"
"Ale pred koľkými rokmi si ich naposledy oslavoval? Sfúkni ju!" rozohnila sa a znovu vytiahla prútik. Už ma nebavilo sa hádať. S povzdychom som tú sviečku teda sfúkol a v hlave sa mi rozbehla spomienka na jedenie poslednej torty s mojou čerstvou manželkou...

***

Charlotta

Caroline prišla hneď v ten večer. Na nose mala okuliare na čítanie, v jednej ruke misku zo šalátom a v druhej pekáč s rybou. Položila to na stôl, posadila sa a rovno začala: "Vysvetli mi to!"
"Čo?" pozrela som na ňu mierne vykoľajene cez misu so šalátom.
"Kde si bola včera večer?" prísne na mňa pozrela ponad okuliare. Vyzerala trochu ako McGonagallová. "Lebo my dve sme spolu babský večierok rozhodne nemali!" Nie trochu, ona bola horšia ako McGonagallová.
"Caro, bojím sa ťa!"
"Okuliare?" vyhŕkla a rýchlo si ich stiahla z nosa. "Prepáč, zabudla som si ich... Už aj Terry mi povedal, že vyzerám hrozne prísne..." stíchla a naštvane na mňa pozrela. "Nezahováraj ma! Hovor, kde si bola?!"
"A prečo to potrebuješ vedieť?" snažila som sa kamuflovať. Povedať jej pravdu pri jej výraze by znamenalo moju istú smrť.
"Lebo si nebola s Louisom, ani so mnou a mala si byť doma! A ja som ťa kryla... Hádam si nebola v nemocnici!" vyhŕkla vydesene. Dakedy by som chcela mať jej myšlienkové pochody.
"Nie," pokrútila som hlavou. "Bola som v pohode..." Až na to vracanie a odpadnutie... Ale on veru nepripomínal liečiteľa.
"V pohode kde?" Prenikavo na mňa pozrela. Snažila som sa jej odolávať. Ale po minúte prenikavého očného kontaktu som to vzdala, uhla pohľadom a povzdychla si.
"Bola som s ním."
"S kým?" vyvalila oči. "Ty máš niekoho iného ako Louisa?"
"Iba toho, čo mi dal toto," vystrela som k nej ruku so snubným prstienkom. Zamračene si ho obzrela. Nadýchla sa, že ide niečo povedať, keď...
"Nie! To hádam nie!" vykríkla mierne hystericky. "Charlotta, pre Merlina, koľko máš rokov!? Kde je? Ako si ho našla?"
"STOP!" zastavila som príval jej otázok. "Mám tridsaťpäť, nikde ho neukrývam a ani som ho nehľadala," pokrútila som hlavou. "Nehysterči!"
"Tak mi to vysvetli!" nadvihla spýtavo obočie.
"Som znovu v ráde," odvetila som jednoducho.
"V ráde?"
"Vo Fénixovom ráde..."
Pokrčila plecami. "A čo má s tým spoločné ON?"
"Je tiež v ráde," vysvetlila som pripravená čeliť jej ďalšej hystérii.

Zažmurkala. "Kedy sa rád zmenil na združenie smrťožrútov?!" V jej hlase zaznievala hystéria. Samozrejme. Mimovoľne som si vyhrnula rukávy, aby nemala pocit, že som akosi otočila strany.
"Je nevinný," povedala som ticho.
"AKO?!"
"Je nevinný," povzdychla som si. "Dumbledore to potvrdil... Vraj to bol Peter, či čo..."
"Počkať," prerušila ma. "Vraj?! Ty nevieš nič viac o jeho vine?"
"Akosi som nemala chuť to počuť."
"Ale hlavné, že si sa s ním hneď vyspala," pokrútila nechápavo hlavou a tvárila sa, akoby som jej práve oznámila, že som prišla o panenstvo s úplne neznámym chlapom.
"Čo som sa?!" vyhŕkla som prekvapene. Vyspala? Čo to už každému preskočilo?
"Pred chvíľou si povedala, že s ním niečo máš..."
Sucho som sa zasmiala. "Dieťa a papier, ktorý nás 14 rokov zväzuje. Na deň presne," dodala som sarkasticky.
"Takže si potrebovala osláviť výročie?" povzdychla si. "Prečo sa ty vždy do všetkého zapletieš?"

***

"Mami?" nadvihol Charlie zrazu hlavu od obrázka, ktorý kreslil. "Prečo má Simon aj Adam ocka a ja nie?"
Zalapala som po dychu a vareška mi skoro vypadla z ruky. Môj o pár dní štvorročný syn sa pýta na svojho otca? Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Stlmila som plameň pod polievkou a kvokla si k Charliemu.
"Ale zlatko, aj ty máš svojho ocka. Len s nami nebýva," snaha o nejaké rozumné vysvetlenie.
"Prečo?" pokrčil čielko.
"Lebo nemôže," pokúsila som sa o úsmev. "Ale veľmi, veľmi ťa ľúbi!"
"Viac ako ty?" spýtal sa s vážnou tvárou.
"Nikto ťa neľúbi viac ako ja!" cvrnkla som mu prstom do nosa. Zachichotal sa.
"Mami!"
"Čo? Hovorím pravdu!" Objal ma okolo krku a vtisol mi pusu na líce.
"Aj ja ťa ľúbim." Pobozkala som ho na čelo a zodvihla ho do náručia. Široko sa usmial, no náhle sa zamračil. "A ty neodídeš?"
"Kam by som chodila? Neboj sa, nikdy ťa neopustím!" usmiala som sa naňho a postrapatila mu vlasy.
"Sľubuješ?" vážnosť a strach v jeho očiach.
"Sľubujem!"
"Tak dobre," pokýval hlavou a nechal sa položiť späť na zem. Vyštveral sa na stoličku, zobral pastelku a s povzdychom sa pustil do kreslenia.
Vrátila som sa k vareniu. Neprešlo ani päť minút, keď sa znovu ozvalo: "Mami?"
"Prosím?" otočila som sa k nemu.
"Ako vyzerá?"
"Kto ako vyzerá?" spýtala som sa.
"Môj ocko," pokrútil hlavou, akoby to bolo jasné. "Neviem, ako ho nakresliť." Uprel na mňa svoje sivomodré oči. "Prosím!"
Tomu pohľadu sa nedalo odolať. "Je vysoký," začala som.
"Vyšší ako ty?" spýtal sa Charlie s detskou vážnosťou.
"Vyšší."
"Aj ako strýko Terry?"
"Aj."
"Fíha!" vypískol a po tvári sa mu rozlial úsmev. "A ďalej?"
"Má oči ako ty," pokračovala som a s úsmevom som pozerala, ako sa Charlie dotkol svojich očí a vzápätí pokrútil hlavou. "Čierne vlasy. Dlhé po plecia..."
"On má dlhé vlasy?" prerušil ma. "Ale veď strýko Terry aj Simonov ocko majú krátke vlasy."
"Tvoj ocko ich má dlhšie. Nie všetci ockovia sú rovnakí..." žmurkla som naňho.
"A aj môj ocko je čarodejník?"
"Áno."
"Super! A vie lietať na metle?"
"Vie," zasmiala som sa. To boli tie najdôležitejšie veci. Vedieť mávať prútikom a lietať na metle... Boli dôležité aj pre neho?
Charlie sa široko usmieval a hneď siahol po ďalšej pastelke. "Ďakujem, mami."

Keď som o dva dni išla vytiahnuť tortu z chladničky, prekvapil ma obrázok, ktorý bol k nej pripnutý magnetkou. Charlieho obrázok. On, ja a ... a jeho ocko. Z oči sa mu pustili slzy a musela som si sadnúť.
Aké by to bolo, keby tu bol s nami? Keby sa ma Charlie nemusel na neho pýtať? Keby som sa oňho mohla oprieť? Keby...
"Charlotta?" ozval sa od dverí Carolinin hlas. "Si v poriadku?"
Potiahla som nosom a podala jej obrázok.
"To je...?" nedokončila.
Prikývla som. "Pred pár dňami sa naňho pýtal..." rozplakala som sa. "Pýtal sa... že... že prečo nemá... prečo nemá ocka..."
"Charlotta..."
"Čo mu mám povedať? Že jeho otec je vo väzení, lebo je vrah? Že ho nikdy neuvidí? A že o ňom ani nevie?" vzlykala som.
"Možno by si si mala niekoho nájsť," navrhla proste. Akoby hovorila, že by som mala kúpiť chlieb.
"Caro, to myslíš vážne? Mám štvorročného syna a ešte stále som vydatá... Kto by ma chcel?"
"Tak už konečne podaj žiadosť o rozvod!" pokrútila hlavou. "Dokedy chceš čakať? Dobre vieš, že ho nepustia... Masových vrahov nepúšťajú len tak..."
"Ale on..." zložila som si hlavu do dlaní a nahlas zavzlykala. Stále som sa s tým nemohla zmieriť. Bolelo to. Bolelo, že Charliemu nikdy nebudem môcť dať otca. Že sa nikdy ním nebude môcť chváliť v škôlke. Že pre neho nikdy nepríde.
A bolelo to, že on po otcovi túžil. A to bola jediná vec, ktorú som mu nemohla splniť.
"Mami, neplač!" ozval sa zrazu detský hlások a na vlasoch som pocítila dotyk. "Ja mám dnes narodeniny!"
Rýchlo som si zotrela slzy z očí a vykúzlila úsmev. "Viem, prepáč."
Vyštveral sa mi na kolená. "Nemusíš plakať. Ja ti dnes môžem splniť všetko, čo chceš!"
Usmiala som sa a vtisla som mu pusu na líce. "Si zlatý, Charlie. Ale sú to tvoje narodeniny, splň si svoje sny!"
Povzdychol si. "Tak dobre." Naklonil sa ku mne a pošepkal mi do ucha: "Budem si želať, aby sa vrátil ocko."
Slzy na seba nenechali dlho čakať.

Ďalšia škatuľa. Ďalšie spomienky. Ďalšie slzy. Už hodiny som sedela na zaprášenej zemi na povale pri svetle jednej starej petrolejky. So škatuľami plnými spomienok. Charlieho obrázok mi rozozvučal aj spomienky na minulý večer.
Dieťa. Videl ho. Vie o ňom. Ale nevie, že je otcom. Neviem, čo ma viac prekvapovalo. Samozrejme, že mal o ňom odkiaľ vedieť. Remus. McGonagallová. Dumbledore... Ale veď všetci tí určite vedeli, kto je otec. Tak ako to, že mu to nikto nepovedal? A prečo si myslí, že mám nejakého manžela?
Pokrútila som hlavou. Neviem, či malo význam nad tým premýšľať. Siahla som po ďalšej škatuli. Iba som ju otvorila a hneď som vedela, že je to tá najhoršia.
Čierna bunda na vrchu mi vtisla do očí ďalšie slzy. Vytiahla som ju a aj po toľkým rokoch som ju automaticky zovrela a ovoňala ju. Vôňa však už vyprchala. Nie ako predtým...

Vianoce. To idiotské obdobie, v ktorom sú všetci šťastní a spomínajú. Počas ktorého sú všetci so svojimi milovanými. Milovanými...
Smiech Caroline a Terryho z kuchyne bolo počuť v celom dome. Tak veľmi som sa chcela smiať s nimi. Mať tiež dôvod na ten radostný smiech. Na lásku...
Vošla som do izby a oprela sa o dvere. Bolo toho na mňa veľa. Už som sa nechcela tváriť bezstarostne. Tváriť sa, že to zvládam. Že som rada, že sú Vianoce.
Nezvládala som to. A Vianoce to iba dorazili.
Rozplakala som sa. Nenašla som v sebe silu to zastaviť. Ani kvôli Caroline. Ani kvôli tomu malému, čo vo mne rástol.
Zviezla som sa na zem a objala si kolená. Vedela som, že nebude dobrý nápad tráviť Vianoce s Caroline a Terrym. Že mám zostať radšej sama. Že to bude ťažké tak či tak. Že pozerať na ich zaľúbenie bude trhať moje vnútro na kúsky... Počas Vianoc.
Toto mali byť krásne, šťastné Vianoce. Mali sme byť veľká skupina priateľov. A v noci som mala zdieľať intimitu manželskej postele s mojim manželom. Mal skúmať, ako mi rastie bruško. Mali sme si dávať navzájom zvláštne darčeky, ktorých význam by sme chápali iba my...
Nič z toho nebolo. Nič z toho nebude.
"Carol, ty malá potvorka!"
"Aj ja ťa milujem," ozývalo sa zospodu.
Rozplakala som sa ešte viac. Vnútri som cítila prázdno.
Opakom ruky som zotrela slzy a zodvihla sa. Mala by som sa spamätať a vrátiť sa. V svetri, pre ktorý som si išla.
Otvorila som skriňu a s uslzenými očami šmátrala rukou vo veciach na poličke. Namiesto svetra som vytiahla čiernu koženú bundu. Zapotácala som sa.
Jeho bunda. Trasúcimi prstami som ju zovrela ešte pevnejšie a zaborila do nej tvár. Stále voňala po ňom. Bola napáchnutá jeho vôňou, až som na okamih uverila, že stojí vedľa mňa.
Neviem, ako dlho som sedela na zemi s tvárou v tej bunde. Ako som vzlykala a objímala kus látky. Ako som spomínala na naše posledné spoločné chvíle.
"Sirius Black bol zatknutý za masovú vraždu... To on ich zradil..."
Všetky tie slová sa mi prehrávali v hlave ako pokazená platňa. No stále som nemohla uveriť, že to je naozaj tak. Človek, ktorý nenávidel smrťožrútov viac ako čokoľvek iné, by sa k nim nepridal... Nezabil by nevinných ľudí. Nezabil by svojho kamaráta. Nezradil by Lily a Jamesa. Nebol by pravou rukou...
Sťažka som sa postavila prešla k posteli. Nadvihla som vankúš a vložila ruku do medzere medzi rámom a matracom. Bolo to tam. Naša svadobná fotka. Lístok, ktorý mi nechal v tú noc. Moja obrúčka.
Navliekla som si ju na prst a prešla ním po jeho písme. Milujem ťa... Zadívala som sa na fotku. Na jeho smiech. Úsmev, ktorý mi venoval. Bozk, ktorý venoval mojej kópii...
Prečo sme nemohli byť šťastní dlhšie? Prečo toto všetko?
Schúlila som sa do klbka. Objímala som jeho bundu a slzy kvapkali na našu fotku.
"Chýbaš mi," zamrmlala som. "Tak veľmi mi chýbaš..."
Prešla som rukou nižšie po bunde, až som sa dostala k okraju. Plynule som prešla na vlastné tričko a pohladila si už vypuklé bruško. "Buď aspoň trochu po ockovi, drobček..." zavzlykala som. "Lebo to nezvládnem..."

Tá spomienka mi náhle preletela mysľou. Spomienka na chvíle, keď som bola stratená. Keď som ešte neverila. Kedy sa to zmenilo? Kedy som začala veriť všetkým tým rečiam? Kedy som zabudla na lásku?
Bola som sklamaná sama zo seba. Lebo namiesto toho, aby som bola šťastná, že viem pravdu, mala som s tým problém. A namiesto toho, aby som mu povedala, že máme syna, udrela som ho radšej pod pás.
Zrazu som mala neskutočnú chuť to všetko vrátiť. Žiť inak a nekomplikovať si život Louisom. Lebo práve ten mi to teraz všetko komplikoval.
Lenže, nemám možnosť vrátiť čas. Lebo to nemá nikto. Ale to, že som kedysi mala pocit, že sama nič nezvládnem, že bez neho nebudem žiť a že sa svojej lásky nevzdám, mi už neprišlo vzdialené. Bolo to na dosah ruky. A kým to, že som zvládla život aj sama a žila som bez neho, bolo prirodzené, že som sa vzdala lásky a začala veriť klamstvám, to ma teraz bolelo.
Uvedomila som si, že nechcem byť s Louisom. Že k nemu necítim to, čo by som mala. A že to, že pri ňom snívam o horúcich bozkoch s niekým iným, je len dôkaz, ktorý to všetko potvrdzuje. Louisa nemilujem.
Ale vtedy som si ešte nepriznala, že milujem niekoho iného...

Veľmi zlé kopírovanie

Fri, 03 Jun 2011 13:05:37 +0200

Mám pocit, že som sa ocitla vo veľmi zlom filme. V paródii na všetky tie naivné jačiace dievčatká... Určite ste na FB zaregistrovali statusy typu: "postup inteligencie". Na konci boli Harichove fanynky a ja mnám pocit, že práve tie si začali zakladať poviedkové blogy. A mne zastal rozum.

Minule som písala o kopírovaní. Skopírovaný bol cudzí preklad, ktorý bol vydávaný za vlastnú poviedku. Takže, istým spôsobom dvojnásobné kopírovanie. Ale kopírovať knihu? Nezdá sa vám to prílíš?
Asi každý, kto píše HP-fan fiction, raz za čas pri písaní jednu zo 7 kníh otvorí a inšpiruje sa. Prípadne použije nejakú časť vo svojej poviedke. Dialógy, alebo opis. To je samozrejmé - nejdeme predsa meniť knihy. (Ale väčšinou pri tej poviedke/kapitole nájdeme aj prehlásenie, že tie časti patria niekomu inému...)
Ale že by niekto z vás (nás) vytiahol knihu a prepísal takmer celú kapitolu? A k tomu doplnil len jednu jedinú vetu? A vydával to za vlastnú poviedku? A žeby mu to niekto komentoval, aké je to skvelé?
Ľudia, to naozaj nikto nečítal tie knihy?!
Ono, keď už niekoho x-krát upozorníte na kopírovanie a on spraví to isté a to ešte viac nápadne (ako, po prvých troch riadkoch som si bola istá, že toto som už čítala a na 99,9% som vedela, že to bude z knihy), tak mi až rozum zastáva. Ako jednému dievčatku vysvetliť, že toto sa nerobí? Keď chce písať o Harrym, tak nech píše. Ale nech nevykráda Rowlingovú až na toľko, že bude kopírovať jej knihy a raz za čas do nich vloží vlastnú vetu...
Och a ešte by som ju asi naučila abecedu. Lebo R určite nie je po W. Nemyslíte?
Neviem, či mám silu to riešiť. Len ľutujem tie naivné dievčatká, ktoré to čítajú... V inteligencii by som ich postavila asi za Harichove fanynky..
Minule mi tu C.V.O.K. nechala komentár, kde presne hovorila o tom, že je ľahšie písať FF ako vlastné príbehy. Lebo vždy tam cítiť stopy sveta, ktorý vytvoril niekto iný. Nuž, ak náhodou nemáte doma HP1 a chcete si prejsť zaraďovanie do fakúlt, máme jedinečnú možnosť, lebo tam budete cítiť len stopy... :D

Ale aby som bola trochu pozitívna, ďalšia kapitola k pomste sa rysuje, Prezraď máme s Evanskou takmer hotové a k jednej jednorázovke mi už chýba len záver. Dovtedy sa môžete pozrieť na Evanskinu poviedku o poslednom boji o Rokfort. (Nezabudnite na vreckovky.)
A ďakujem za všetky gratulácie ;) (A Miriela, ja som HaR vedela, len mi vypadli mená autorov, ktorý tam patria, hoci som o nich vedela takmer všetko :D)

A sme domaturovali...

Wed, 25 May 2011 18:19:32 +0200

"Hurá, hurá, dneska je matura! Som dutý ako rúra, ťahám Ľudovíta Štúra..." Ak som túto piesneň nevidela v priehebu posledných dvoch týždňov na FB asi 5-krát - hádam každý sa "tešil". A v pondelok (pre niektorých až v utorok) to prišlo.
Celý akademický som počúvala (/čítala statusy) vystresovaných spolužiakov, ako nezmaturujú, ako nikam nejdú, ako sa vidia v škole opäť v septembri a ako nestíhajú. Neviem, mňa to absolútne nechytalo.

V ponedol angličtina čosi pred treťou, no stress, s predsedníčkou sme sa minuli vo dverách - išla na kávu a pila ju aj o 40 minút neskôr, keď som odtiaľ odchádzala - vytiahla som si Mass media, pokecali sme o reklamách, presvedčila som svoju "dcéru" (angličtinárku), že je pre ňu lepšie sa učiť AJ ako NJ a mohla som ísť :D ("So mummy, I've decided to learn German instead of English..." "Are you insane?")
Na druhý deň ma hneď ráno čakala matika a potom slovenčina. V pondelok ešte bez stresu, ráno tiež, ale ako som išla po schodoch do triedy, kde bola matika, nebolo mi všetko jedno. Hlavne, keď som videla, ako bývalá matikárka úžasne deptá spolužiaka. O necelú pol hodinku spravila to isté aj mne... Totiž, zo všetkých maturujúcich z matiky učila za tie roky iba oktávu a teda 5 ks od nás z triedy malo doslova na ružiach ustlané - škoda, že bolo viac tŕňov ako kvetov. Tak ma pri príkladoch zmiatla, že som ani nevedela, čo robím. (M: "To ako robíš!?" Predsedníčka: "Ale počítaj, dobre to robíš..." M: "Nie, nech to spraví, ako má!"... M: "Ako je možné, že nevieš ten vzorec?!" Predsedníčka: "Veď ju nechajte, nech nám povie, ako to chcela spraviť..." M: "Má vedieť ten vzorec!") Ešte, že sedela asi 3 metre odo mňa, lebo by som jej ten olej, čo mi potiekol po ruke, keď som zdvíhala tabuľu, asi utrela o blúzku... Keby ste sa ma v tom okamihu spýtali, koľko je 2+2, asi by som nevedela...
Takže po matike mi nebolo všetko jedno. Keď sa kamarát spýtal, ako bolo, jediné, čo som dokázala povedať bolo: "Zabi ma! Zabi ma! Zabi ma, prosím!" Jednotka na papieri s výsledkami ma preto jednoznačne prekvapila. A naplno jej uverím, až keď ju uvidím na vysvedčení (inak Kery, ak ťa bude na gympli učiť matiku alebo fyziku taká milá mladá učiteľka, tak sa jej za mňa poďakuj :) ).
Potom bola slovenčina. Doslova som túžila vytiahnuť si prózu naturizmu. O tom by som dokázala kecať... Lenže, vytiahla som si Humanizmus a Renesanciu. Čo zas až tak nebol problém, len som akosi mala problém zaradiť tam autorov, tak som išla iba z ukážok (a následného šepkania mien od slovenčinárky a prísediacej). Administratívny štýl bol tiež celkom v pohode a po 16 minútach som od zeleného stola odišla. Tu ma výsledok až tak neprekvapil, hoci mi museli našepkať dve mená a čo je to sonet, zlé to nebolo.
To horšie ma len čakalo. Informatika. Včera poobede sme cez chat riešili s kamarátom posledné drobnosti, ktoré sme nevedeli. Posielali sme si informatické vtipy a v posteli som s hrôzou zistila, že neviem zapísať procedúru. Ešte, že som si to ráno pozrela.
Dnes nás nematurovalo až tak veľa, ale za to stresu bolo v telocvični hádam viac, ako dni pred tým. S kamarátkou sme sa spoločne presviedčali, že to dáme a spoločne sme v opätkoch liezli po schodoch a učili sa správne dýchať. Ona zamierila na NOS-ku, ja o poschodie vyššie. Tam už bol informatikár - najprv som myslela, že meškám, ale našťastie nie. Chvíľu sme ešte pokecali pred dverami, poprosil ma, aby som privítala predsedu u nás na škole, lebo meškal a spolužiak akosi popri príprave nestíhal, a vošla som dnu. Privítala som typického informatika (okuliare a károvaná košeľa) a z chaotického "pexesa" (čísla otázok) som jednu vytiahla. 10. Chcela som od 23 vyššie a vedela som, že otázky okolo 10 sú dosť blbé, takže mi nebolo všetko jedno. Nakoniec to bol operačný systém, čo som už nejako obkecala. Prvý program som zvládla (vytvorte program s využitím 3 procedúr na... - ja som vedela, že tie procedúry mi bude treba) za 25 minút prípravy, druhý som len povedala, ako by som robila, teóriu som si tak mierne vymýšľala a sieťovú disketu som robila počas odpovede. ("No a ako by si zistila, aký operačný systém je na tomto PC, keby si to nevedela?" "Najjednoduchšie kliknutím na štart - na kraji to je napísané..." "Kolegyňa... (smiech)")
Takže nakoniec čisté (hoci som starkej sľubovala pestrejšie a akosi som si na jednotkách nezakladala). A nebolo to ani také hrozné (až na tú matikárku). Už len prežiť v piatok príhovor pred celou školou, zobrať si vysvedčenie a goodbye gympel!
Ale neviem si predstaviť, že v septembri nezamierim tam, ale kamsi na mat-fyz. Nuž, v piatok čakám riadnu nostalgiu... A nostalgické popíjanie na dozvukoch kdesi v poľovníckej chate s latrínou... :D
Takže dnes prišiel krásny narodeninový darček (plus gerbera od brata {skoro som odpadla} a plechovka radlera od maminy namiesto čokolády). Už len ponosiť zo skrinky domov nejaký vlastné knihy (herbár som brala hádam v pondelok - bez piva :D), dopísať záver k príhovoru, nedovoliť hlasu, aby sa mi triasol a milo sa v piatok usmiať na matikárku... Ach, zvláštny to pocit. Ale aspoň budem mať čas písať :)

btw - dnes som zažila také to poviedkové klišé, keď žena padá a chlap ju chytá :D Nemyslela som, že je to reálne aj v "real life". Z informatiky som išla rozradostená po schodoch a ako som chcela obísť kamaráta a angličtinárku, zasekol sa mi v žliabku na schode opätok a ja som letela - kamarátovi do náručia. Ešte, že tam bol, lebo zlomenú nohu som si na osemnástku neželala... :D

Accidentally in love

Mon, 02 May 2011 19:02:21 +0200

Asi nie je nikto (zaujatý HP svetom), kto by nevedel, že takto pred trinástimi rokmi sa udiala posledná bitka o Rokfort (a celý čarodejnícky svet). Vieme, kto vyhral, vieme, kto prehral. Vieme, kto zomrel. A možno by som práve preto mala písať čosi iné - čosi o Dore a Remusovi. Lenže, čo? Minulý rok som sem dávala songfic o ich posledných chvíľach, pred pár dňami o tom, ako sa dali dokopy a je tu aj pár poviedok o iných okamihoch ich života. A na čo sa zbytočne súkať do depky? (Ako, ten trailer mi veľmi na úsmeve nepridal.)

Takže, veľmi optimistický songfic o niekom, koho tu tí dvaja nechali - lebo sa snažili vytvoriť mu krajšiu budúcnosť :)

Najlepší kamaráti od detstva. Ako všetci so smiechom spomínajú, behali sme spolu nahí po záhrade v Brlohu. Hádzali sme po sebe blatom. Trhali si vlasy. Kradli koláče a robili všetkým vrásky.
Písali sme si listy, keď som ja bol na Rokforte a ona doma. Trávili sme spolu prázdniny. Hľadali staré fotky mojich rodičov.
Chodili spolu do Rokvillu. Odhaľovali tajomné zákutia Rokfortského hradu. Trávili spolu tresty. Smiali sa z profesorov.
Jednoducho - tí najlepší kamaráti.
No zrazu, počas môjho učenia na MLOK-y a jej na VČÚ sa niečo stalo. Zapozeral som sa na ňu trochu dlhšie. Trochu dosť dlhšie...
A vtedy to prišlo...

So she said what's the problem baby
What's the problem I don't know
Well maybe I'm in love (love)
Think about it every time
I think about it
Can't stop thinking 'bout it

Tak sa spýtala: "V čom je problém, baby?"
V čom je problém, netuším
No, možno som zaľúbený (zaľúbený)
Stále o tom premýšľam
Premýšľam o tom
Nedokážem na to prestať myslieť

Jej modré oči sa do mňa zabodli a plavé vlasy jej padli do tváre, ako sa oprela na lakťoch o stôl. "Teddy?"
Stále som na ňu pozeral. Fascinovane.
Celý ten čas - boli sme len kamaráti. Najlepší kamaráti. Bol som jej starším bratom, jej ochrancom, jej poradcom. No zrazu predo mnou nesedela malá Victoire. Zrazu som videl dievča. Úžasne dokonalé dievča.
Zamiloval som sa. Asi.

How much longer will it take to cure this
Just to cure it cause I can't ignore it if it's love (love)
Makes me wanna turn around and face me but I don't know nothing 'bout love

Ako dlho bude trvať, kým sa to vylieči?
Iba vylieči, lebo to nemôžem ignorovať, ak je to láska (láska)
Chce ma točiť dookola a postaviť sa mi tvárou, ale neviem o láske nič

Láska? Ako som sa mohol zamilovať do svojej najlepšej kamarátky? Do svojej kvázi mladšej sestry? A ako som sa mohol zamilovať do dcéry Billa Weasleyho? Veď ma zabije!
"Teddy, haló! Kde si mi ušiel?" zamávala mi rukou pred tvárou. Už by som sa mohol vyjadriť.

Come on, come on
Turn a little faster
Come on, come on
The world will follow after
Come on, come on
Cause everybody's after love

Poďme, poďme
Otoč sa trochu rýchlejšie
Poďme, poďme
Svet nás bude nasledovať
Poďme, poďme

Pretože každý plánuje lásku

Ale čo jej mám povedať? "Vieš, Vic, asi som sa do teba tak trochu buchol?" Alebo bude lepšie: "Máš nádherné oči?" Och, do...
Prečo mi toto nikto nevysvetlil? Mami, oci, prečo ste mi nenechali manuál na to, ako vyznať babe lásku?! Hoci... vy by ste mi aj tak veľmi nepomohli. Minimálne ty, ocko, nie. Harry hovoril, že ti to trvalo trochu dlhšie, kým si sa rozhýbal...
"Ted?"
A ja som asi po tebe...

So I said I'm a snowball running
Running down into the spring that's coming all this love
Melting under blue skies
Belting out sunlight
Shimmering love

Tak som povedal: "Som rútiaca sa snehová guľa!"
Rútiaca sa dole až do jari, ktorá nesie celú túto lásku
Rozpúšťajúca sa pod modrou oblohou
Vyspievavajúca slnečnú žiaru
Chvejúca sa láska

"Snehová guľa?" nadvihla obočie. "Neučíš sa ty na tie MLOK-y nejako priveľa?" Natiahla sa cez stôl a položila mi ruku na čelo. "Si nejaký horúci..."
Nuž, Vic, toto z MLOK-ov veru nebude...
Cítil som, ako mi očervenela tvár aj vlasy. Zachichotala sa a chytila jeden prameň. "Vidíš, aj tie cítia to, že sa priveľmi učíš. Poďme sa prejsť! Alebo si dať zmrzlinu do kuchyne!" Stiahla ruku a vyskočila zo stoličky. "Ideme!" Ťahala ma z kresla.
Chytil som jej malú ruku do svojej, nechal sa vytiahnuť, no akosi som ju nevedel pustiť.
"Ted?"

Well baby I surrender
To the strawberry ice cream
Never ever end of all this love
Well I didn't mean to do it
But there's no escaping your love

Tak, kráska, vzdávam sa
Jahodovej zmrzline
Nikdy neskončí celú túto lásku
Nie, nemyslel som, že to urobím
Ale nemám kam ujsť pred tvojou láskou

Rozosmiala sa. "Dáš si asi riadne veľa tej zmrzliny! Lebo si dnes nejaký nekomunikatívny!"
V lícach sa jej urobili jamky. Žmurkla na mňa a pošteklila ma pod rebrom.
"Vic!"
"Čo?" vyplazila mi jazyk. Pustila ma a rozbehla sa preč. "Chyť ma!" kričala z druhej strany chodby a znovu sa dala do behu. Jej zlaté vlasy ma na okamih oslepili, ako prebehla popred okno.

These lines of lightning
Mean we're never alone,
Never alone, no, no

Tie prúdy svetla

Znamenajú, že nie sme nikdy sami
nikdy sami, nie, nie

Rozbehol som sa za ňou. Dobehol som ju ako vždy a schmatol za boky. Smiala sa a krútila hlavou. Jej vlasy boli všade.
"Ty si starší! To sa nehrá!" podupkala nohou a odula spodnú peru. "Ja ťa..."
"Ktoré splašené decká zase behajú po chodbách!? Človek si nemôže ani oddýchnuť..." prerušil ju hlas nášho školníka. Ozýval sa spoza rohu. Vic na mňa vyplašene pozrela.
"Pšš..." Obzrel som sa a zbadal známy gobelín. Koľko krát sme sa tam už skryli? Zacúval som s ňou k nemu, jemne ho odhrnul, posunul ju dnu a vošiel tiež.
"To bolo o chlp!" zašepkala.

Come on, Come on
Move a little closer
Come on, Come on
I want to hear you whisper
Come on, Come on
Settle down inside my love

Poďme, poďme
Posuň sa trochu bližšie
Poďme, poďme
Chcem počuť tvoj šepot
Poďme, poďme
Usaď sa v mojej láske

Počuli sme kroky okolo gobelínu. Victoire sa ku mne pritisla a ledva dýchala. Keby školník zistil, že to po chodbách beží prefektka, asi by mala problémy.
Ja som mal ale problémy z jej blízkosti. Asi už začínam chápať význam dievčenských voňaviek. Jej vlasy sa mi dotkli tváre, ako sa snažila cez gobelín zistiť, či už školník odišiel.
Mal som jej plnú hlavu. A to už nielen obrazne.
"Odišiel," šepla. "Ako vždy dokážeš nájsť miesto, kde nás nenájde?" pozrela na mňa. Pokrčil som plecami. Jej tvár tak blízko mojej. Jej oči žiarivé aj v čiastočnej tme...

Come on, come on
Jump a little higher
Come on, come on
If you feel a little lighter
Come on, come on
We were once
Upon a time in love

Poďme, poďme
Vyskoč trochu vyššie
poďme, poďme
Ak sa cítiš trochu ľahšie
Poďme, poďme
Boli sme raz
za ten čas zamilovaní

Nadvihla tvár a zazubila sa. "Nad čím zas rozmýšľaš?"
Jej pery sa zavlnili. Merlin, Ted, čo ti šibe?
"Nechci vedieť," zamrmlal som s námahou.
"Chcem," naklonila hlavu nabok a obtočila si ruky okolo môjho krku. "Teddy, prosím" zaklipkala viečkami.
"Vic..."
"Prosím!" zašepkala priamo pri mojich perách.

We're accidentally in love
Accidentally in love

Sme neúmyselne zamilovaní
Neúmyselne zamilovaní

Nemalo význam s tým bojovať. Bojovať s ňou. S jej čiastočnou vílou krvou. S mojou krvou... Tak som ju pobozkal. Za gobelínom. Pri slabom svetle jednej sviečky. S jej rukami okolo môjho krku.
A ona sa nebránila.
"Och Merlin!" vypleštila oči, keď sme prestali. Pustila ma a odskočila. "Merlin! Merlin! Merlin!" opakovala s rukou pred ústami.
Zaspätkoval som. Tak práve som to asi pokašľal. A niekoľkoročné priateľstvo je v zadku...
"Tebe to už zaplo?" nadvihla zrazu obočie a rozosmiala sa. "Hurá!" Zalapal som po dychu. Takže žiaden koniec?

Accidentally

I'm In Love, I'm in Love,
I'm in Love, I'm in Love,
I'm in Love, I'm in Love,
Accidentally

Neúmyslene

Som zaľúbený, som zaľúbený

Neúmyselne

Mal som chuť to vykričať do celého sveta. Vykričať, že som sa zaľúbil. A že tá úžasná Victoire Weasleyová je len a len moja.
So smiechom ma objala a nechala sa zatočiť. "Už som si myslela, že na to neprídeš!" chichotala sa.
"Ty si to vedela?" vyvalil som oči.
"Blázonko!"

Come on, come on
Spin a little tighter
Come on, come on
And the world's a little brighter
Come on, come on
Just get yourself inside her

Poďme, poďme

Otoč sa trochu tesnejšie

Poďme, poďme

A svet bude trochu jasnejší

Poďme, poďme

Iba sa dostaň do nej

Naklonil som sa k jej tvári. Znovu. So smiechom na mňa pozrela a oči jej zaiskrili. Priblížila sa ešte bližšie. Cítil som, ako ma premáha horúčava.
"Hm... tyrkysová..." zamrmlala mi pri uchu a prehrabla mi vlasy. "Sexi." Žmurkla a dotkla sa nosom môjho.
A ja som ju znovu pobozkal.
Kašľať na Billa Weasleyho, kašľať na Harryho, Rona, pána Weasleyho, Louisa, Jamesa, ktorí ma asi všetci postupne pozabíjajú. Jednoducho je to...

Love ...I'm in love

Láska... som zaľúbený

A tomu sa predsa nebudem brániť. Nie?

Crazy

Mon, 25 Apr 2011 20:08:14 +0200

Viem, že som sľubovala poviedku na štýl magického realizmu a naturizmu, ale keďže som dnes dostala knihu Švantnerových noviel, najprv si prejdem Nevestu hôľ a nechám sa inšpirovať - s koncom stále nie som spokojná. Ale vy môžete byť aspoň trochu spokojní. Mám tu songfic. Hoci som rozmýšľala, že si počkám na výročie smrti, už mi pomaly ten blog hnije... A na oslavu toho, že ma prijali na mat-fyz bez prijímačiek (teraz ma každý straší intrákmi v ba... o.O), máte ho tu už teraz. A k nemu jedna krásna fotka, ktorú som našla na natalia-tena.net - len mne pripadá ako svadobná? :)

Osobne mám radšej túto verziu (a je to pri nej aj písané), ale nejde sem vložiť: http://www.youtube.com/watch?v=KV43rJ0a5iA

Zaklopala som na dvere Dumbledorovej pracovne a vošla dnu. "Dobrý deň." Druhá osoba vnútri ma zaskočila. Nadvihol obočie, no tváril sa nezúčastnene, akoby ma vídal denne.

Koľko mesiacov som ho nevidela? Koľko mesiacov som naňho myslela? Koľko tých posratých mesiacov som strávila v slzách kvôli tomu dokonalému idiotovi, do ktorého som sa šialene zamilovala? A on sa ide tváriť, že sme sa videla len pred pár dňami dakde na ďatelinovom pive?!
"Tonksová," pozdravil ma s hraným bezstarostným úsmevom a otočil sa späť k Dumbledorovi. Zažmurkala som.
"Nymphadora, vitajte," usmial sa Dumbledore. "Som rád, že ste prišli."
"Samozrejme, bola by som tu aj skôr, ale mali sme útok..." pousmiala som sa smutne. Niektoré aspekty mojej práce neboli práve príjemné.
"Dúfam, že tu to dnes bude menej náročné," povzdychol si.
Rozopla som si kabát, jeho modré oči ma pozorne prehliadli. "Nechcete ísť ale pred tým pozrieť Poppy, kvôli tomu krku?" Ohorenou rukou ukázal pod moje líce.
Remus sa ku mne prekvapene otočil a jeho oči ma prebodli. Oplatila som mu pohľad, no rýchlo sa odvrátil. "Nie," pokrútila som hlavou, kým som si sadala. "Je to len škrabanec."
Hoja sa aj horšie rany...

A man decides after seventy years
That what he goes there for, is to unlock the door,
While those around him criticize and sleep...
And through a fractal on a breaking wall,
I see you my friend and touch your face again,
Miracles will happen as we dream

Muž sa po sedemdesiatich rokoch rozhodne

Že všetko, po čo tam ide, je odomknúť dvere
Kým tí okolo neho kritizujú a spia
A cez puklinu na padajúcej stene
ťa vidím, priateľ môj, a dotýkam sa opäť tvojej tváre

Zázraky sa dejú, ako snívame

Smrťožrúti behali po hrade a pálili zaklínadlá na všetko v dosahu. Oddýchnuť som si veru neoddýchla.
Vysoký plavovlasý smrťožrút sa pri pohľade na mňa lačne zalizoval, no neprestával páliť zaklínadlá na všetky strany. Netušila som, prečo toto všetko robíme. Čo sa stalo, kde sa to stalo, ako sa to stalo... Ale nechať si ujsť súboj s tým úlisným chlapom? Nikdy!
"Maličká, my sme sa už stretli," zatiahol a vyceril žlté zuby.
Pohodila som hlavou. Sakriš, kde sú moje metamorfmágovské schopnosti, keď ich človek potrebuje?
"Toto je už ale naposledy," zamrmlala som a uhla sa pred kliatbou, ktorú na mňa vyslal. Vypálila som ďalšie zaklínadlá, zo steny na mňa letel kameň. Zohla som sa.
"Tonksová! Pozor!" jeho hlas sa niesol chodbou. Hodila som sa na zem. Nado mnou presvišťalo zaklínadlo. Smrťožrút za mnou padol na zem. Ten plavovlasý ho zabil.
Prudko som vydýchla a pevnejšie zovrela prútik v ruke, no to už plavovlasý smrťožrút ležal na zemi pod vplyvom omračujúceho zaklínadla.
"Si v poriadku?" zakričal Remus a cez puklinu predo mnou som zbadala jeho tvár. Pozeral priamo ma mňa. Tak predsa...
Prikývla som. Skaly ma nezničia. Ničí ma niekto iný...

But we're never gonna survive unless
We get a little crazy
No we're never gonna survive unless
We are a little...

Ale my nikdy neprežijeme
pokiaľ trochu nezošalieme
Nie, nikdy neprežijeme
pokiaľ nie sme trochu...

Fleur sa objímala s Molly a obe plakali. Bill ležal na posteli a vyzeral hrozne. Ukryznutý vlkolakom... Mimo splnu... A ona, tá, podľa všetkých povrchná, Fleur sa chcela aj tak vydať!

"Vidíš!" môj vlastný hlas mi znel zvláštne. "Ona si ho chce aj tak vziať, aj keď bol uhryznutý! Je jej to jedno!" kričala som na toho idiota. Ak mi zas povie, že som šialená, tak aspoň nebudem jediná. Ale kto by to povedal dokonalej Fleur?

"To je iné," zamrmlal nervózne, očami mi naznačujúc, že som sa pomiatla. "Bill nebude úplný vlkolak. Sú to dva celkom odlišné prípady..."
Sakra, Lupin! "Ale aj mne je to jedno, je mi to jedno!" kričala som, trasúc s ním. Kedy sa konečne spamätá? "Povedala som ti to miliónkrát..."
Pozeral niekam na gombíky na svojom habite. "A ja som miliónkrát hovoril tebe, že som pre teba pristarý, príliš chudobný... nebezpečný..."
Zazrela som naňho. Ešte zabudol spomenúť časť s mojou pojašenosťou a šialenosťou. Odstrčila som ho od seba.
"Nehovorila som ti, Remus, že sa v tomto smere správaš absurdne?" ozvala sa Molly. Och, konečne mu to niekto povedal!
"Nesprávam sa absurdne. Tonksová si zasluhuje niekoho mladého a zdravého."
Odfrkla som si. Šialená malá Dora, ktorá sa zamilovala do príliš starého, príliš chudobného a príliš nebezpečného vlkolaka.

Crazy yellow people walking through my head.
One of them's got a gun, shoot the other one.
And yet together they were friends at school
(Ohh, get it, get it, get it, no no no!)
If I were there when we first took the pill,
Then maybe, then maybe, then maybe, then maybe...
Miracles will happen as we speak.

Šialení žltí ľudia sa premávajú cez moju hlavu
jeden z nich má zbraň, zastrelí toho druhého
A doteraz boli priateľmi zo školy
(Oh, pochop to, pochop to, pochop to, nie, nie, nie!)
Keby som bola tam, keď sme užili prvú tabletku
Potom možno, potom možno, potom možno, potom možno...
by sa zázraky diali ako hovoríme

Sedela som pri jazere a nemo hľadela na hladinu. Už ma to prestávalo baviť. Hnať sa za niečím, čo som nemala. Presviedčať niekoho, že mi naozaj nepreskočilo. A tváriť sa, že ja to prežijem.
Všetci okolo sa navzájom zabíjali, každý len bojoval, lenže, tí starší mali aspoň rodiny. Mladí si ich zakladali a ja som nemala nič. Lebo ten dokonalý idiot sa cítil príliš starý, chudobný a nebezpečný, aby sa so mnou oženil!
"Tonksová," ozvalo so za mnou.
"Už nie som Dora?" zatiahla som sarkasticky. Nikdy ma nevolal Tonksová, až zrazu po jednom "šialenstve" - ako to nazval...
"Prečo si s tým zas začala? A pred nimi?"
Naštvane som sa postavila. Zas mi nepozeral do očí. Nadvihla som bradu. "Lebo nemám dvanásť a neplatia na mňa tvoje škaredé pohľady!"
"Ale sama vieš, že mám pravdu. Myslieť si, že by to mohlo fungovať, je..."
"Šialené?" dodala som zaňho. Koľko krát mi to už povedal? "Tak si sa nemal so mnou vyspať," odfrkla som si. "A vraj sa zázraky dejú, pán profesor..."

But we're never gonna survive unless
We get a little crazy
No we're never gonna survive unless
We are a little...

Crazy...
No no, we'll never survive, unless we get a little...bit...

Ale my nikdy neprežijeme
kým trochu nezošalieme
Nie, nikdy neprežijeme
kým nie sme trochu...
Šialení...
Nie, nie, nikdy neprežijeme, kým trochu...

"Tonksová!" bežal za mnou.
"Myslela som si, že si pochopil, že pre teba už viac Tonksová nie som!" zavrčala som. "A nejdem sa tváriť, že sa nič medzi nami nestalo!"
"Bolo to šialené! Nerozumiem, prečo sme to..."
Rozhodila som rukami. "Myslíš, že ti v týchto časoch pomôže zdravý rozum? Tak nech sa páči, riaď sa ním a buď sám! Ale nesprávaj sa ku mne, ako k šialenému decku! Ty si to chcel tiež."
"A mrzí ma to. Zaslúžiš si niekoho iného, naozaj..." Doslova ma prosil. Ale do očí mi nepozrel. Pokrytec!
"Čo naozaj?" prerušila som ho. "Naozaj nie je nič. Dumbledore je mŕtvy, Sirius je mŕtvy... Myslíš, že mňa zachráni nejaký mladý, zdravý muž? Spamätaj sa!"
"Prečo do tohto stále niekoho pletieš?" povzdychol si.
"Lebo nie si iný ako oni! Ale ak chceš zomrieť sám, nech sa páči! Ja nechcem, no nenazývaj ma preto šialenou!"

In a sky full of people, only some want to fly.
Isn't that crazy?
In a world full of people, only some want to fly.
Isn't that crazy?
Crazy...
In a heaven of people there's only some want to fly.
Isn't that crazy? crazy crazy...crazy...

Obloha plná ľudí, iba niektorí chcú lietať
Nie je to šialené?
Vo svete plnom ľudí, iba niektorí chcú lietať
Nie je to šialené?
Šialené?
V nebi ľudí je iba pár, ktorí chcú lietať
Nie je to šialené? Šialené, šialené, šialené...

"Tonksová, prosím, otvor!" klopal mi na dvere asi desiaty raz. Hodila som do dverí knihu. Idiot! Čo zase chce? Nemal dosť? Nestačí mu, čo mi povedal? Potrebuje mi zas povedať, že som sa úplne pomiatla a že myslieť si, že by to mohlo fungovať, je šialené? Nie som dospelá?!
Za dverami zostalo ticho. Konečne odišiel?
Z očí sa mi pustili slzy. Prečo, sakra, plačem? Sakriš! Hodila som do dverí topánku.
"Dora, prosím ťa!" ozvalo sa zmučene. Tak neodišiel.
Prekvapene som zažmurkala. Dora? Povedal mi práve Dora?
"Čo je?" snažila som sa o pevný hlas, ale cez tie slzy to nešlo.
"Prišiel som sa ti ospravedlniť," hlesol.
Pokrútila som hlavou a povzdychla si. "Odomykať dvere si sa naučil v prvom ročníku."
Vošiel dnu, v ruke žmolil kytičku margarét a tváril sa ako zbitý pes.
Kývla som hlavou. "Za čo?"
"Dora, prosím ťa," podišiel ku mne. "Odpusť mi, že som na teba minule tak vyletel."
"Kedy minule?" zasmiala som sa trpko. "Keď si ma zosmiešnil pred polovicou rádu? Alebo keď si mi vtedy ráno povedal, že to bolo šialenstvo a niekoľko mesiacov si sa mi vyhýbal?"
"Mrzí ma to," mrmlal. "Rozmýšľal som a mala si pravdu, nemal som ti dávať žiadnu nádej a..."
"To som, sakra, nikdy nepovedala!" vyskočila som z kresla. "Skôr si mal dať nádej. Šancu. Nám."

But we're never gonna survive unless
We get a little crazy
No we're never gonna survive unless
We are a little...

Ale my nikdy neprežijeme
pokiaľ trochu nezošalieme
Nie, nikdy neprežijeme
pokiaľ nie sme trochu...

"Nechápeš to," posadil sa do kresla a hlavu si chytil do dlaní. "Celý ten čas... Bol som sám... A..."
"Ach," zalapala som po dychu. Pochopila som. "Jasné! Sám a ja som ti sama skočila do postele... Merlin, prečo som si myslela, že si iný?" Chytila som sa za hlavu a z očí sa mi pustili ďalšie slzy.
"Dora, nie!" vyhŕkol, zodvihnúc hlavu. "Nie! Si úžasná žena a... neviem, netuším, čo na mne môžeš vidieť... A myslel som, že ťa to prejde... Že potom to prejde aj mňa... Že si nájdeš niekoho iného... Že sa možno Molly podarí dať ťa dokopy s Billom... Ale..."
"Sakra, o čom to tu točíš?"
Podišiel ku mne. Prvý krát sa mi pozrel priamo do očí. "Ľúbim ťa," zamrmlal a líca mu zrumeneli. Zalapala som po dychu. "Sama si povedala, že neprežijeme, kým trochu nezošalieme. A ja som asi zošalel, ale myslel som, že by si sa mohla možno... možno..."
"Možno čo?" pozrela som naňho s očakávaním.
"Za mňa vydať?" zamrmlal.
Vyvalila som oči a sánka mi padla niekam na podlahu... "Mohla čo?"
Pokrútil hlavou. "Samozrejme, chápem, ak si... Som..."
"Iidiot!" hodila som sa mu okolo krku a konečne ho pobozkala. "Ak boli tie margaréty na zemi pre mňa, tak hej..."
"Prosím?" ozval sa nechápavo.
Pokúrtila som hlavou a so smiechom vykríkla svoje najšialenejšie: "Áno!"

No no, we'll never survive unless, we get a little bit...

Nie, nie, nikdy neprežijeme, kým trochu...

Samé prekvapenia

Fri, 15 Apr 2011 23:08:35 +0200

O končiacom sa maturitnom, o končiacich sa začínajúcich blogoch, o kopírovaní a glosovaní...

Už len 16 dní v škole a môžem sa rozlúčiť so stredoškolským životom. 16 dní - chápete to? Za osem rokov som sa s tou školou už zžila až príliš. A osem rokov je príliš veľa, aby sa dali len jednou rozlúčkou zmazať.
Jasné, že určití ľudia mi chýbať nebudú - skôr sa teším na okamih, keď sa ich zbavím. Ale neviem si predstaviť, že sa nebudem ráno rozprávať s babami, že pred matikou nebudeme v triede zisťovať, čo sa skúša (a spoliehať sa, že štvrtáci to budú vedieť). Že cez ňu budeme so spolužiakom spať s otvorenými očami. Že na programovní budem v triede plnej testosterónu. Že na konverzáciách z angličtiny budem radiť ľuďom naokolo. Že cez cvičenia z matiky si budem kresliť po lavici (a následne to gumovať). Že cez informatiku budem hrať pavučí solitaire...
Cítim sa zvláštne. Na jednej strane to už chcem mať za sebou, na druhej by som si prešla gympel ešte raz. Pár ľudí by som preselektovala, ale inak by som nemenila nič.
Chytá ma zvláštna nostalgia. A absolútne si neviem predstaviť, čo nastane na rozlúčke. Keď budem vidieť mladších žiakov (a teraz myslím konkrétnych) a budem vedieť, že už ich nebudem stretávať na chodbách. Možno o pár rokov na výške... hehe :D
A tú nostalgiu znásobuje to, že už mám dátumy maturít. Na osemnáste narodeniny mi vyšla informatika. Ako pekne - komisia čisto mužská, z deviatich maturujúcich len dve baby... To bude funny... :D
Funny bude ale aj matika. Na dôkazové úlohy sa naozaj neteším a čím viac o tom matikár hovorí, tým viac sa bojím. To je teraz školským športom - strašiť maturantov :D ("Ako nechcem vás strašiť, ale tá predsedkyňa sa pýta na detaily..." o.O "Ale nejdem vás strašiť...") /Btw - niekto zo žiarskeho gympla tu asi nie je, či? :D/
No hoci sa to môže zdať, že teraz ma plne zamestnáva škola, absolútne to tak nie je. Jasné, učím sa. K opakovanu som sa ešte síce nedostala, ale veď cez víkendy stíham... O:-D Skôr som sa tento týždeň zamerala na prejazd po nových blogoch. A dostala som sa len po prvý.
Myslím, že som sa už vyjadrovala o tom, ako neznášam kopírovanie. Smola, že ja na to takmer vždy prídem a vždy to aj patrične okomentujem. A tak sa mnohým stane, že potom nájdu už len prázny blog. Stačí zadať názov poviedky do googlu a nájdete vašu obľúbenú poviedku v origináli (alebo originálnom preklade).
Hoci by som nemusela riešiť kopírovanie cudzích prác, natoľko ma to vytáča, že to riešiť musím. A keď k tomu vidíte Evanskin avatar... :D A keď nájdete pasáš, ktorú som požuila na Evanskin design... A autorka stále nepochopila, že aj keď dá skopírovaný preklad preč aj z druhého blogu /heh, ja nájdem všetko, detičky/, neznamená to, že ja nebudem pindať ďalej. Dúfam, že jej dopne, že v komentári, kde som ju výslovne žiadala, aby dala preč aj tú "jednorázovku" (ako to nazvala), som to naozaj myslela vážne. Fakt nepotrebujem mať svoje veci rozhodené po nete pod inými menami...
Totiž našla som vlastnú poviedku (a teraz naozaj poviedku, nie časť designu) na inom blogu, najprv mi zabehlo, no keď som videla odkaz a moje meno naspodu, tak som sa upokojila. Síce sa mi nepáči, že sa ma nikto nespýtal, ale kašlem to. To mi za rozčuľoavnie nestojí.
Ale viete, čo som ešte našla? Oglosovanú poviedku "All I want for Christmas is Remus". Aspoň som sa pobavila. Škoda len, že som sa nedozvedela viac o glosátorke... :D
Našli ste už vy dakedy na nete nejakú poviedku, ktorú ste poznali, prípadene vašu vlastnú? A ako s glosami?
Ja idem dokončiť jednu poviedku - tentoraz bez HP. Hádam ju neskopete pod čiernu zem. :D (a patrične neoglosujete.)
A začínajúcim kopírujúcim autorkám radím - nepíšte mi o spriatelenie na blog. To nedopadne dobre.
Užívajte si víkend, jar (v prípade, že znovu nezačne snežiť) a píšte. Nemám čo čítať a potom deptám deti! :P

9. Kapitola - Týždne a roky

Sun, 27 Mar 2011 19:12:46 +0200

Táto kapitola bola boj. Veľký boj. Mala som ju premyslenú do detailov, ale dostať to na papier bolo príliš ťažké. Myslím, že vidno, že začiatok je písaný inokedy ako koniec. (Treba pripomenúť, že na začiatku je Charlotta tak trochu pod vplyvom elixírov.) Nakoniec z toho vzniklo niečo úplne iné, ale akosi sa mi začalo toto nové smerovanie páčiť a asi v tom idem pokračovať :D Takže, ehm, romantika v mojom podaní :D
Inak ak sa vám pesnička na konci bude zdať zvláštne povedomá, tak pokiaľ ste pozerali Superstar, tak viete, kedy som našla inšpiráciu... O:)
ps: Všetko najlepšie Jimmy! (A oneskorene Remus, David a Gary... :) )

Pobyty v nemocniciach nikdy nepatrili k mojim obľúbeným. Či na Rokforte, v Austrálii, alebo tu. Jediný pobyt, ktorý sa mi páčil, bol po pôrode. A páčil sa mi až vo fáze, keď vedľa mňa spal v postieľke môj syn. Ostatné boli príliš nudné.
Tak ako tento. Ležať v posteli, pozerať do stropu a rátať, koľko puklín na ňom je, bola moja zábavka už asi hodinu. Fakt záživné... To rovno môžem začať písať memoáre, ktoré vydám pod názvom "Môj život s masovým vrahom".
Len, čítal by to vôbec niekto? Koho by vôbec zaujímal život nejakej tridsiatničky, ktorá je šibnutá už asi od narodenia? Svadba to pravdepodobne len a len potvrdzuje...
"Charlotta," ozvalo sa od dverí. Nadskočila som a pozrela tým smerom. Samantha. "Nemusela si ma prísť pozrieť v polohe ležmo."
"Iná sa asi nenaskytla," oplatila som jej sarkazmus a trochu sa nadvihla. Na sedenie som sa stále necítila.
Pokrútila hlavou a zamávala nado mnou prútikom. Takto sa asi cíti králik, ktorého muklovský kúzelníci vyťahujú z klobúka pričom predtým mu mávajú paličkou nad hlavou. Charlie sa v škôlke nevedel nabažiť králikov v klobúku.
"Koľko si nemala elixír?" spýtala sa ma prísne.
"Fúh... Čo je dnes za deň?" snažila som sa rátať.
"Piatok," odvetila.
Piatok. Akoby som mala šajn, čo bolo predchádzajúce dni. Všetko mi to splývalo do jednej veľkej machule. Obrovskej machule.
"Neviem. Pár dní?"
Povzdychla si a posadila sa na stoličku pri posteli. "Podľa Louisa aj pár týždňov... Charlotta, čo sa stalo?"
"Nič sa nestalo," odvetila som. "Len som trochu pozabudla na elixíry..." A teraz som pravdepodobne dostala všetky zameškané dávky naraz. Naozaj som sa pred chvíľou prirovnala ku králikovi?
"Poznám ťa viac ako 15 rokov a za ten čas sa ti to nestalo veľa krát. A odkedy máš Charlieho ani raz. Teraz sa snažíš o čo? Spraviť z neho sirotu?"
"Samatha, ja..."
"Nie!" zastavila ma. "Veľmi dobre viem, kto je Charlieho otec. A viem aj, čo si si musela preskákať. Lenže už máš iný život. A pre Charlieho si jediným rodičom. Takže sa prestaň tváriť, že je všetko v pohode!"
Stíchla. Pozerala som do stropu. Bolo niečo v pohode? Merlin, v pohode nebolo nič. Nikdy. V mojom dospelom živote určite nie...
"Posledné týždne bolo na mňa toho veľa," povedala som ticho, a keď som to vyslovila, cítila som sa blbo. Samanthina palička stála opretá o stoličku. Ak toho na mňa bolo veľa, čo to muselo byť na ňu?
"Môžeš mi povedať, čo sa stalo?" pozrela na mňa a už to nebola moja liečiteľka. Už nebola dávno ani mojou šéfkou. Bola mojou kamarátkou.
"Dohnala ma minulosť," ironicky som sa pousmiala. "Charlie to zistil..."
Prikývla. "Už bol na to čas. Ako to vzal?"
"Myslím, že na trinásťročného puberťáka s mojou povahou celkom dobre," zasmiala som sa slabo. Samantha spolu so mnou.
Nečakane však zvážnela. "Ja chápem, ako sa cítiš. Viem, čo prežívaš. Viem, ako sa cítiš, keď sa pozrieš na Charieho a vidíš niekoho iného. Mám to rovnaké, keď sa pozriem na Tanyu. Keď ju počujem hovoriť..." usmiala sa. "Lenže, minulosť nevrátime. Treba dať ľuďom šancu. Hlavne mužom." Zasmiala sa. "Pozri, ako s Tomom fungujeme!"
"Našli ste sa," poznamenala som.
"Aj s Kevinom sme sa našli," pousmiala sa smutne, pri spomienke na svojho manžela. "Ale aký by malo význam keby som ich dvoch porovnávala? Kevina mi nič nevráti a Thomas je skvelý muž, ktorý má rád Tanyu. Ľúbim ho. Ale stále ľúbim aj Kevina. Dá sa to," usmiala sa na mňa. "Daj Louisovi šancu."
Vyvalila som oči. Louis? O čo tu ide?
Zasmiala sa. "Je ako môj brat. Myslíš, že som si nevšimla, že sa niečo deje? Nechápe, prečo sa zrazu správaš inak. Je to chlap, nemôže to chápať!"
Rozosmiala som sa.
Pokrčila plecami. "No a nie? To ale neznamená, že mu budeš takto ubližovať. Povedz mu, prečo sa tak správaš. Prosím ťa."
"Sam, ja mám Louisa rada, ale..."
"Ale muži neznášajú," prerušila ma s úškrnom a zodvihla sa zo stoličky. "Zisti, čo chceš a potom mu to na rovinu povedz. Tu budeš mať času dosť," zasmiala sa, vedomá si svojej prevahy, a vyšla z izby.
A mne tak zostalo len rozmýšľať nad tým, čo chcem.

***

Sľubovaný týždeň sa vďaka Merlinovi nekonal. Po dvoch dňoch som dostala presnú a dosť dlhú inštruktáž o užívaní elixírov, používaní mágie a stravovaní. Samantha mi zabalila všetky elixíry, hop šup sieťou išla so mnou ku mne, znovu mi zakázala všetky prejavy mágie a po káve, ktorú si dala len ona, lebo ja som ju mala zakázanú, odišla späť do práce. A ja som mala začať oddychovať.
V snahe spraviť najprv niečo užitočné som otvorila chladničku. Jeden jogurt už asi dávno po záruke, jedna polohnilá paradajka a maslo. Z tohto sa jednoznačne najem.
S povzdychom som vyhodila jogurt aj paradajku a otvorila skrinku, či nenájdem niečo menej zdravé, ale stále jedlé. Čokoládové žabky. Nuž, život na čokoláde - to sa mi páči.
So žabou v jednej a pohárom vody v druhej ruke som zamierila do obývačky a zložila sa na gauči. Hlava mi ešte stále dunela. A žalúdok som mala ako na vode - také množstvo elixírov sa mu veru nepáčilo.
Mala som doslova zakázané pracovať. Všetky papiere mi boli skonfiškované a minimálne týždeň som mala zákaz navštíviť vlastnú kanceláriu. Tomu sa hovorí úcta k svojej šéfke. Zrak mi padol na hodiny. Ale čo ja idem tak dlho robiť doma?
Zapla som televízor. Áno, ja čistokrvná čarodejnica, mám doma túto muklovskú vecičku. Síce je u nás pustená len vo veľmi výnimočných prípadoch - stále som neprišla na chuť rôznym muklovským reláciám - dakedy tam idú dobré filmy. A krásni herci...
Teraz tam však nič také nebolo. Samé romantické blbosti, alebo politické relácie.
S povzdychom som ju vypla. Vidím to na dosť nezvyčajnú činnosť v posledných dňoch - spánok.
Skontrolovala som hodiny - pohli sa len o päť minút - a vybrala sa do izby. Možno dnes dospím posledný rok.
Otvorila som okno, aby sa trochu prevetralo, kým sa prezlečiem, a začala som v skrini hľadať niečo vhodné na spanie. Vyzerá to tak, že by som mala najprv vyprať...
Začala som loviť v hĺbke skrine, lebo veď určite sa tam niekde musí nachádzať nejaké staršie pyžamo. Ale nikde nič. Pokiaľ som nenarazila na nejaký pevný obal. Nespomínam si, že by som také niečo mala v skrini.
Vytiahla som to. Staré, ošúchané kožené puzdro. Žeby nejaké dokumenty? Alebo nejaké tajné veci, čo si u mňa schovával Charlie? Sadla som si s puzdrom na posteľ, v snahe ho otvoriť. Spona však bola pevná. Prečo mi vždy zakážu mágiu vtedy, keď ju potrebujem?
Ďalej som sa lomcovala so sponou. Zlomila som si necht, doškriabala celú ruku, ale tá svinská spona stále držala! Tresla som s puzdrom o zem.
Nič. Žiadne zázračné otvorenie sa nekonalo.
Ale predsa len som si niečo všimla - na druhej strane sa puzdro trhalo. Zhrabla som zo stolíka manikúrové nožničky a dokončila prácu času. Z puzdra na dlážku vypadla biela látka. Rozprestrela som ju a dych sa mi zasekol v hrdle.
Moje svadobné šaty.
Moje... svadobné... šaty!
Nemo som na ne hľadela. A zrazu ma prepadol divný nápad. A ja som ho tak trochu divne zrealizovala.
"Charlotta!" ozval sa zospodu Carolinin hlas. "Charlotta, kde si?"
"Tu hore," odkričala som a znovu sa na seba nechápavo pozrela do zrkadla. Preskočilo mi. Úplne. Dokonale.
Prešlo asi desať sekúnd, kým Caroline neroztvorila naplno dvere do mojej spálne, a nezalapala po dychu. "Ty sa ideš vydávať?" v hlase jej zaznievalo niečo zvláštne.
Vystrela som k nej ruku s obrúčkou, ktorú som si pred chvíľou založila. "Už netreba."
Chvíľu na mňa pozerala so zmesou údivu a šťastia, keď jej to všetko začalo dávať zmysel. "Povedz, že nie..."
"Nie čo?"
"Povedz, že toto nie sú tvoje staré šaty, že nemáš na ruke svoju obrúčku a že toto sa mi zdá, alebo si robíš srandu," povedala jedným dychom.
"Môžem klamať?"
Povzdychla si. "Čo sa stalo?"
"Zbláznila som sa?"
"Prečo mám pocit, že skôr sa znovu zaľúbila... Do tej istej osoby... Do..."
"Je nevinný!" prerušila som ju intuitívne. Vyvalila oči.
"Chcem víno!"
"To mám zakázané..."
"A to je mne jedno..."
***

"Takže, je nevinný?" vyvalila na mňa Caroline podnapito oči. Asi nebol dobrý nápad ju opiť. Ale najradšej by som opila sama seba. Čo ma to posadlo? Prezliecť sa do svojich starých svadobných šiat, vydolovať zo šperkovnice obrúčku a stáť tak pred zrkadlom? Asi mi z tých elixírov načisto preskočilo...
"Vyzerá to tak," zopakovala som a odhryzla si z koláča, ktorý mi doniesla.
"Dobré!" rozosmiala sa.
Eh, Terry ma zabije. A ona tiež, keď sa zajtra zobudí.
"Fantastické," usmiala som sa kyslo.
"Takže... ehm... budete... spolu?" jazyk sa jej plietol. Nie, toto som veru robiť nemala.
"Ak sa vyspíš," odvetila som. To, že som úplne mimo témy, ani nepostrehla. Zodvihla som ju na nohy a s ráznym prehováraním som ju doviedla k hosťovskej. O päť minút spala ako podťatá.
Rýchlo som načmárala správu pre Terryho, poslala mu ju po sove, a vo svetri vyšla do záhrady. Za chvíľu mal byť november. A potom už len kúsok a znovu uvidím Charlieho...
Lenže, nevyzeralo to ako najlepší nápad. Minimálne nie, keď som v takomto stave. Mám zakázanú mágiu, som na elixíroch, opíjam svoju najlepšiu priateľku, obliekam sa do svadobných šiat a stále sa mi sníva o hľadanom väzňovi.
Nemôžem byť viac nezodpovednejšia...
***

Caroline si, vďaka Merlinovi, akosi nepamätala, dôvod, kvôli ktorému som ju opila. A vďaka Merlinovi na mňa ani nenakričala - asi by jej praskla hlava. Tak na mňa iba zazrela, zjedla kúsok chleba, ktorý som bola ráno kúpiť, a odišla domov, aby sa mohla pripraviť do práce.
S knihou som si sadla do kresla v obývačke a pokúsila sa zamestnať myseľ. Akosi to nešlo.
Povinnosť neopúšťať dom, bola tá najväčšia idiotina. Ráno som síce zbehla do obchodu, ale prechádzky po lúkach, by sa asi Samanthe nepáčili.
Nemala som upratovať, vyvíjať akékoľvek fyzické úsilie. Takže som mohla sedieť na zadku a ničiť sa myšlienkami. Krásne strávený týždeň...
Zapla som telku a celé dopoludnie strávila pozeraním vecí, ktoré ma absolútne nebavili.
Na obed sa zjavila Samantha - kontrola pacienta. Skontrolovala ma, skontrolovala, či pijem poctivo elixíry, a znovu mi nezabudla pripomenúť, že by som sa mala porozprávať s Louisom. To, ako sa k nemu dostať bez toho, aby som opustila vlastný dom, akosi nespomenula...

Dva dni som strávila zavretá doma a už mi začínalo šibať. Z telky, rádia, kníh... Napriek zákazom som upratala. Pretriedila si veci v skriniach, konečne vyžehlila veci, ktoré som prala po Charlieho odchode. Lenže som už nemala čo robiť.
Do Austrálie som už volala. Charliemu aj Tesse som odpísala na listy. Navarila som ako pre armádu. Ospravedlnila som sa Caroline. A dokonca som si aj premyslela, čo by som asi povedala Louisovi.
No na to, aby som mu napísala, som guráž nemala. Také veci sa riešia zoči-voči a nie cez listy.
A to isté si zrejme myslel Dumbledore. Len tak akosi zmenil druhého človeka...

Sirius
"Zvládneš to?" spýtala sa ma asi desiaty krát Tonksová.
Zazrel som na ňu spoza pohára. "No nie. Budem plakať, že som sám!"
"Iba som si myslela..." pokrútila hlavou a povzdychla si. Neznášam, keď ženy niečo začnú a potom nedokončia. Nejaký trik?
"Myslela čo?"
"Že si normálny," odplatila mi milé správanie. "Vidím, že dnes bude milší aj Remus," štekla, schmatla kabát a odišla. Dolial som si whisky a poklepal pohárom o stôl. Tak a teraz som sám. Remus sa pripravuje na spln, Tonksová pravdepodobne na nejaké rande a ja mám konečne od tých dvoch pokoj. Merlin, vďaka ti!
Nestihol som dopiť ani druhý pohár, keď sa ozval zvonček. Ako inak, sprevádzaný mojom milovanou mamou. Ktorý idiot nepochopil vetu: "Nezvoňte!"?
Naštvane som vyšiel ku dverám, otvoril ich, na jazyku asi tak desať nadávok, lenže, nevyšla ani jedna.
"Ehm... môžem ísť dnu?" spýtala sa a nevyzerala práve nadšene, že vo dverách stojím práve ja. Uhol som a posmešne ju rukou pozval dnu. Prevrátila očami.
Matka stále hučala... "Vy odporné špiny! Muklovská zberba!"
Zastala pred obrazom a vyvalila oči. "Preboha!"
"Zoznámim vás?"
"Nemusíš," usmiala sa kyslo. "Kedysi som mala tú česť." Zvrtla sa na päte a zamierila do kuchyne. Kedysi? Česť s mojou matkou? S trhnutím som zastavil nekonečné nadávky a vrátil sa do kuchyne.
"Azda meškám?" spýtala sa, ale ani sa na mňa nepozrela.
"Na čo?" nechápal som.
"Dumbledore mi... Merlin!" tresla sa po čele a otočila sa ku mne. "Schôdza dnes nie je, však?"
"O ničom neviem..."
Z vrecka niečo vytiahla a strčila mi to do ruky. Kúsok pergamenu. "Dnes o siedmej v hlavnom stane. AD"
"A ja že si ma prišla pozrieť..." zatiahol som sarkasticky.
"Och, mám aj lepšiu zábavu, ako chodiť pozerať utečenca z väzenia..." provokatívne nadvihla obočie. "A ako vidím, vyrušila som ťa pri večernom poháriku. Takže pôjdem..."
"Kam?" vyhŕkol som.
"Domov?"
"A ehm.... nedáš si so mnou jeden?" Fakt inteligentné, Sirius. Veď ju len pozvi na ohnivú whisky, určite neodmietne...
Vyvalila oči. "Práve si mi ponúkol pohárik?"
Prikývol som. Strápnený. Kde v pekle je môj šarm?
Rozosmiala sa. "Dobrý vtip. Ja idem..." vykročila ku dverám. Automaticky som ju chytil za ruku.
"Nemohli by sme sa porozprávať?"
"A čo sme robili doteraz, telepaticky si posielali myšlienky?" sarkazmus z nej len tak sršal.
"Myslím vážne!"
Vytrhla si ruku z môjho zovretia. "Nemám sa s tebou o čom rozprávať!"
"Potrebujem ti to vysvetliť!"
"Ja nepotrebujem nič vysvetliť!" zvyšovala hlas. "Nezaujíma ma to!"
"Ale ja ti to vysvetliť musím!" zas som ju schmatol.
"Nechaj ma na pokoji!" vykríkla. Už-už som čakal jej dlaň na svojom líci, ale nič neprichádzalo. Len sa zrazu zapotácala a chytila sa za ústa. Bola úplne biela. Zachytil som ju pred pádom.
"Si v poriadku?" Čo sa stalo? Spravil som niečo?
"Asi... budem... vracať..."

***

Charlotta
Tomu sa hovorí predstava ideálneho večera. Najprv sa vykradnúť z vlastného domu, absolvovať cestu Rytierskym autobusom do Londýna, zistiť, že žiadna schôdza Rádu sa nekoná a potom... nuž, potom len takmer ovracať topánky utečencovi z väzenia. Ideál, ktorý mi mnohí teraz určite závidia...
Po tom, ako som nezvládla situáciu, on ju zvládol na môj vkus až príliš. Ani som si to neuvedomila, len som zrazu bola v nejakej izbe na posteli a on stál bledý vedľa mňa.
"Si v poriadku? Mám ti niečo doniesť? Nejako pomôcť?" pýtal sa a keby sa mi nekrútil žalúdok a nebolo mi na omdletie, asi by som sa začala smiať.
"Ehm... kabelku," zamrmlala som, lebo tá mi akosi vypadla, keď som sa zosypala na zem.
"Kabelku?" vyvalil oči, akoby som si prikázala doniesť rybu s hranolkami z najbližšieho fastfoodu. Dobre, tak až tak príliš tú situáciu nezvládol...
"Mám tam lieky," precedila som cez zuby. Pozeral na mňa stále rovnako. Nuž, v pohode, môžem nechať obsah svojho žalúdka aj v tejto izbe. Chytila som sa za hlavu. Prečo som nezostala pekne doma?
"Tu to je..." ozval sa po chvíli jeho hlas. Pootvorila som oči. Podával mi kabelku. Takže predsa len pochopil? Bol bledý ako stena. Ktovie, kto z nás by vyhral súťaž o najbledšiu tvár dňa...
Schmatla som tašku a rýchlym pohybom z nej vytiahla fľaštičku s tabletkami. Ako to hovorila Samantha? Jednu, keď mi bude zle? Alebo dve? A prehltnúť, či zapiť vodou? Sakra!
Zažmúrila som na pokyny na fľaštičke. Milujem moderné liečiteľstvo. Prehltnúť.
Hodila som si zlatistú tabletku do krku a oprela si hlavu o drevené čelo postele. Tak a teraz sa už môžem prepadnúť...
Akosi sa mi začali zatvárať oči. Spomínala Samantha niečo o tom, že sa mi po tých tabletkách... bude... chcieť... spaaaať?

Sirius
Spala už asi tri hodiny. Chodil som ju každú chvíľu kontrolovať ako taký debil. Ale stále som netušil, či som to náhodou nespôsobil ja. Čo to, do zadku, malo byť?
Znovu som prešiel okolo tej izby a zastal vo dverách. Práve sa zo spánku otočila a tak som jej nevidel do tváre. Vošiel som do izby - je to predsa môj dom, nie? - a oprel sa o okno. Buď sa mi toto celé sníva, alebo sa moje sny splnili. Hoci, nikdy sa mi nesnívalo, že mi ukáže, čo jedla, takýmto spôsobom...
Pozrel som na ňu. Rifle, košeľa... Vyzerala, ako by sme sa videli len pred rokom. Príliš mlado na to všetko. A ja som prišiel o štrnásť rokov... Štrnásť rokov...
Začínal som byť sentimentálny, pre Merlina, musím si dať pohárik!
Zobudila sa asi o hodinu. Dezorientovane hľadela okolo seba a keď ma zbadala stáť vo dverách, začervenala sa. Uchechtol som sa.
"Mala si ťažký deň?" spýtal som sa sarkasticky. Už ma napadlo, vďaka čomu jej bolo zle.
"Nie každý len pije, Black," odsekla a zdvíhala sa z postele.
"Každý nie. Hovoril som o tebe..."
Zazrela na mňa. "Si ako malé decko," pokrútila hlavou a napravila si košeľu, ktorá viac odokrývala ako skrývala. "Z nás dvoch si alkoholik ty."
"A akože tamto bolo čo?"
"Niečo, čo nie je tvoja vec."
"To, že odpadávaš v mojom dome, nie je moja vec?" Ach, ako som len miloval provokovať ju.
"Už dávno nie je nič, čo sa mňa týka, tvoja vec!"
"Kedysi sme..." začal som, ale prerušila ma, keď sa postavila úplne ku mne a s niečím hrozne divným v očiach pozrela priamo do tých mojich.
"Kedysi už nie je," hovorila výhražne. "A bola by som taká rada, keby si ma už konečne nechal na pokoji a zabudol na všetko, čo bolo. Lebo to sa už nikdy viac nestane!"
Asi zabudla na fakt, že som Black. A ja nezabúdam a ani sa nevzdávam!
Schmatol som ju a drsne ju pobozkal. Nestačil som sa ani poriadne dotknúť jej pier. Kopla ma do píšťaly takou silou, akú by ste od ženy, ktorá len pred chvíľou odpadávala, nečakali. Do zadku aj s tým!
Jej prútik som mal v okamihu medzi očami. "Už - nikdy - viac - sa - ma - nedotkni!" zasipela. Nejako som však nemal pocit, že by som sa jej mal báť. "Mne je jedno, či si ožratý, alebo nadržaný. Ja nie som tvoja štetka!"
Obdivne som zapískal. "Spellová sa nám naučila nadávať..."
Vrazila mi. Čakal som to.
"Vieš, že si takto sexi?"
"Vyser si oko!"
"Takto hovoríš aj pred svojím synom?" spýtal som sa. Výraz v jej tvári mi zabezpečil jednoznačné víťazstvo.

***

Charlotta
"Takto hovoríš aj pred svojím synom?" spýtal sa s úškrnom. Zmrzla som na mieste. Pred synom?! On vie o Charliem? Prútik mi takmer vypadol z ruky...
"Ako to vieš?" spýtala som sa strnulo.
Zasmial sa. "Myslela si si, že sa to nedozviem? Že to budeš skrývať?" Sakra! Do riti!
"Kto ti to povedal?" ruky sa mi triasli...
Uškŕňal sa. "Videl som ho." Provokatívne nadvihol bradu.
Zapotácala som sa. "Nevidel!" krútila som hlavou. Nemohol ho vidieť... Nemal ho kedy vidieť! Merlin!
"Ty si nepočula o mojej návšteve na Rokforte?" stále sa uškŕňal. Mala som chuť mu rozbiť tvár. Ak mu niečo spravil, ak niečo plánuje... ak...
"Nevieš nič!" kričala som.
"Och, aká si si istá!"
"Nemáš to odkiaľ vedieť! Nikto to nevie!"
"To sa pred celým svetom tváriš, že nemáš dieťa?" nadvihol obočie. Do pekla, zabite ho niekto!
"Ak mu niečo spravíš, tak ťa zabijem!" zasyčala som výhražne. A v tom okamihu som to myslela úplne vážne...
"Mám sa báť?" škeril sa.
Zlosť sa vo mne zopla. Kopla som ho medzi nohy. Skrútil sa na zemi. "Do riti!"
"Neopováž, sa k Chariemu ani priblížiť!" zazrela som na neho, zodvihla svoju kabelku a prekročila ho.
"A k tvojmu manželovi môžem?" zatiahol a v jeho hlase znela potlačovaná bolesť.
Nechápavo som zastala vo dverách. "Manželovi?"
"Tak len milenec?" sťažka sa zdvíhal zo zeme.
"To nie je tvoja vec!"
"Mala by byť," precedil cez zuby.
Posmešne som kývla hlavou, zvrtla sa a zamierila preč. Schádzajúc po schodoch som pozrela na hodinky. Pol jednej. Hádam chytím...
Ani som nestihla dokončiť myšlienku. Zastala som na schodoch a vyvalila oči na hodinky. Dátumu, ktorý ukazovali, som akosi nemohla uveriť...
"Prekvapená, koľko času si tu strávila?" ozvalo sa za mnou posmešne. Viditeľne som nekopla dosť silno. "Čo povie ten tvoj? Toľko hodín sama, so mnou... Vie vlastne, že pred štrnástimi rokmi..."
"Sme mali svadbu..." dokončila som ticho. Tentoraz vyvalil oči on.
"D... dnes?" zakoktal.
Neodpovedala som. Mala som chuť sa nafackať. Nemala som ísť nikam a počúvať Samanthine rady o domácom väzení...
"Takže pred štrnástimi rokmi..."
"Som spravila najväčšiu chybu vo svojom živote," zamrmlala som.
Prižmúril oči. "Vtedy si sa tvárila inak..."
"Vtedy som nevedela, že naše manželstvo neprežije ani týždeň."
Pozeral do zeme.
"A moja chyba to nie je, Sirius."

Mimozemská logika

Tue, 22 Mar 2011 22:04:52 +0100

Maturita-formalita. Keď nepreleziete, tak vás prehodia... Koľko rôznych "pravidivých" prirovnaní, metafor a básnických prívlastkov si vypočuteje v maturitnom ročníku. Po čase sa začnete tváriť, že tá zelená stužka, ktorú nosíte na kabáte, sa tam dostala úplnou náhodou a akosi k nej nepatríte. V škole splývate medzi tretiakmi - akosi sú starší ako my. A prváci nás akosi majú v paži - myslia si, že sú nová elita. Sorry, bilingválni, ale my sme poslední osemročáci! My sme elita!
Nanešťastie, končiaca, maturujúca elita...

Utorok. Na pláne slovenčina. Vchádzam do školy, kamarátky na mňa jednohlasne kričia, že meškám. Hodinky ukazujú len fdve minúty po dohodnutom čase. Nechápavo krútim hlavou a smejem sa. Ich stres to asi ešte viac poháňa. Rýchlo teda vyberám dôležité veci - dve perá (čo ak jedno prestane písať? Ale pozor! Iba čierne alebo modré, no nie plniace!), hygienické vreckovky (dôležitá to vec), fľašu s vodou a nezabudnúť na občiansky! Ešte prezuť opätky a hor sa na maturity!
Na dverách kontrolujeme zasadací, rátame miesta a dozor nám asi po desiaty krát opakuje: "Do zákrytu!" Cítim sa ako vojak.
Štvrť hodinu len sedíme na miestach, kecáme o zbytočnostiach, prípadne ešte bežíme na záchod a späť. Na chodbe počuť klopkanie opätkov. Za ďalšiu štvrť hodinu máme vyplniť záhlavia. Niektorí majú problém rozlíšiť rodné číslo a číslo občianskeho. Prepisujú. Iní zas akosi zabudli, čo za známku mali na pol roku. A veľký problém spôsobuje aj zaradenie do "CH" alebo "D". Začiarknúť vyhovujúce, či nevyhovujúce? Pani profesorka, Ch je chlapec?
Dostávame do rúk testy. Prelistovať, zistiť, či tam náhodou nie sú odpovede, alebo niečo nechýba. Nanešťastie ani jedno, ani druhé. Tri, dva, jeden - môžete písať.
Hneď prvá ukážka - úvod z Dekameronu. Z koľkých viet sa skladá prvé súvetie? Vraciame sa do základnej školy a počítame na prstoch. Dilema, či brať aj zátvorku, sa javí ako opodstatnená. So zátvorkou to vychádza 14, ďalšie prepočítanie a nech sa páči ďalej. Dušan Mitana. Čo mi to meno hovorí? Nič. Iba ho mám zapísaného v zošite kdesi pri prehľade autorov po 2. svetovej vojne. Názov jeho diela tak len tipujem. Eniky-beniky...
Statky-zmätky. Zmätkujem. Príliš stará vec, lovím v pamäti, ako skončil vzťah Ďura a Bety - z ukážky to nevydedukuje ani Einstein - a zas raz tipujem. No čo, nejako to už bude...
Po pol hodine som hotová. Zdá sa mi to, alebo idú tie hodiny naozaj nejako pomaly? Paradox. Prechádzam si test ešte dvakrát, opravím si možno aj správne odpovede a potom to vzdávam. Pozbieram svoje veci a odklepkám do šatne. Nakoniec to nebolo ani také ťažké...
O hodinu je tu sloh. Pred sebou mám štyri témy. Blogeri sú obrazom spoločnosti. Dobrá téma, až na to, že to má byť diskusný príspevok. A zas, vedia naše slovenčinárky, kto to vlastne bloger je? Ako sa obzerám po triede, viac ako polovica o tom nemá ani šajnu. Takže jednotku písať nejdem. Dvojka - úvaha. Nie je problém sa rozpísať na stranu a pol, len dodržať štylistiku a všetky tie drísty... Radšej to nechávam tak. Trojka sa mi páči. Umelecký opis - Táto ulica mi je známa... Hneď mi prídu na rozum prvé vety. Ale dám šancu aj štvrke. Gaudeamus igitiur mi symbolizuje všetko, len nie rozprávanie o ceste k dospelosti. Radšej sa teda púšťam do trojky a za chvíľu to mám. Domov a zajtra zas na angličtinu...
Druhý deň rovnaký scenár. Síce už nemeškám, kamarátky sú ale zas vystresované a ja akoby som išla domov a nie na maturitu. Ale tak, vstávať o ôsmej do krásneho slenčného dňa - kto by sa netešil?
Beriem svoje caky-paky a klepkám do rovnakej triedy ako včera. Mením len lavicu. Vypĺňanie záhlaví sa zas nezaobíde bez chýb a blbých otázok, ale profesori si už asi zvykli. Zapne sa posluch a pri niektorých hlasoch len točím očami. Pri dvoch minútach na prečítanie zaspávam... Ale ako z choby počujem útržky spolužiačkinho B2 posluchu, som rada, že som išla na B1. Konečne končíme posluch a ideme vlastným tempom. Článok o Webexe ma privádza do pomykova. Moje informatické zručnosti sú mi práve v tomto okamihu na príťaž. Namiesto toho, aby som vychádzala z článku, si to totiž predstavujem. A true a false v tom okamihu dostávajú iný rozmer. No nič, Verne to zachraňuje. Zas končím skoro, pre istotu ešte skontrolujem a hor sa na obed.
Po obede sloh. V skupine panuje optimizmus a zábava. Profesorka sa na nás smeje. Hovorím si slovíčka ako "mŕtvola", "zombie", "súd", "väzenie"... A na tému tipujeme "Útok zombie..." - oficiálny list. Nakoniec je to neoficiálny list o živote tínedžera. Mám problém sa zmestiť na stranu. Požičiavam si Aprilinu identitu, with love a môžem ísť. Nuž, toto sa mi páči. Vďaka Merlinovi, že som nešla na nemčinu!
Štvrtok je však všetko inak. Zobúdzam sa do dažďa, zrazu mám stresy a opakujem si "nezabudnúť kalkulačku". V triede je ponuro. Všetci v čiernom - ako na pohrebe. Asi na vlastnom. Desať chlapcov, dve dievčatá. Akosi sa nedá ani rozprávať. Prichádzajú stresy - čo ak mi prestane ísť kalkulačka? Zrazu nám nie je všetko jedno...
Prichádza test. Prvé príklady ma zneisťujú - sú fakt také ľahké, či to je chyták? Pri posledných krútim hlavou. Ako to mám, skakra, vypočítať za 4 minúty?! Tipujem. Aj čísla. Veď čo, nejako bude. Pri najhoršom pôjdem na učiteľstvo. Prechádzam to znovu, nachádzam chyby (a niektoré aj prehliadam) a päť minút pred koncom to vzdávam. Už tam nič nezmením. Radšej vypadnúť...
Cestou na obed si hovorím, že predsa len mimozemšťania existujú. A dokonca aj na Slovensku. Škoda len, že všetci pracujú v jednom ústave... A ešte väčia škoda, že nás v škole túto ich mimozemskú logiku neučia...

Prezraď, kto si - 7.časť

Mon, 07 Mar 2011 21:48:10 +0100

K minulej časti sa ozvali kritické hlasy (za ktoré sme samozrejme vďačné), že je to už tak trochu nudné. Že stále je to o tom istom. Kto čakal nejaké to vzrušenie a akciu, tak sa dočkal :D Hoci, v listoch a lístočkových konverzáciách to až tak príliš akčné nemôže byť, myslím, že práve v tejto časti sme sa prehupli cez zlomový bod.

Ale nezdržujem, nech sa páči. A nezabudnite sa vynadívať na našu drahú April na avatare :P

Milá Lily,
mal som síce v pláne ti odpísať neskôr - som zahrabaný v knihách (Kto čakal, že na elixíry bude toho tak veľa?), ale na pokus o stretnutie musím reagovať. Haha.
Lekcie lietania? Prečo nie? Povedz si čas a miesto stretnutia a ja určite prídem. Nech sama zistíš, či som, alebo nie som vhodný kandidát (na učenie lietania... heh). Len si dobre premysli, či chceš prísť o tak skvelé listy... hahaha.
Jasné, robím si srandu. Rozmýšľal som (áno, ja som rozmýšľal!) a mala si pravdu v tom, že je to voči tebe nefér. Teda čakám inštrukcie...
Sakra, spolubývajúci mi doniesol ďalšie dve knihy - vraj z minulých rokov. (Bolo by odo mňa veľmi trúfalé pýtať si od teba poznámky na prepísanie? Heh.) Idem sa do toho pustiť, lebo Slughy ma nenechá prejsť (A veľmi rád by som spravil MLOK-y...) Neskôr ti odpíšem na celý list.
Dobrú noc.
xxx

***

Kde si bola celú noc?! Ach Merlin, taký veľký šuter zo srdca mi ešte nikdy nespadol!

A padol rovno na papier, nie? Nemusela si tým brkom tak tlačiť, žijem! Jednoducho sa mi nedalo v noci spať, tak som sa bola prejsť po hrade...

A to si nemohla napísať odkaz? Nespala som pol noci v strachu, že si ako námesačná spadla so schodov a niekde ležíš v bezvedomí... Celú noc?

Neprechádzala som sa celú noc. Išla som sa prejsť a nakoniec som zaspala v klubovni. A nikdy som nebola námesačná.
Mrzí ma, že si sa vyľakala. Ale som v pohode...

Ok, daj mi chvíľu, musím to predýchať... Nebolí ťa krk? Tie kreslá nie sú zrovna vhodné na spánok. Inak dúfam, že ťa nik nechytil... A čo ten úsmev?

Spala som tam necelú hodinu. A rozložená na gauči, takže nemusíš mať starosť o môj krk. Myslíš, že by o tom, ako ma chytili, naša hlavná prefektka nevedela? Neboj. Nechytil ma nikto z prefektov ani profesorov (ani Filch). A aký úsmev?

To som rada No úsmev, to je keď trochu roztiahneš pery. A to ty práve robíš... Tak ma napadlo, že prečo...

Lebo som živá a zdravá. Nespadla som zo schodov, ani ma nebolí krk. To nie je dôvod na úsmev?

Ale je, len sa mi zdalo, že je v tom niečo viac. Prechádzať sa celú noc (okrem hodiny) po škole... hmm

Čo viac by v tom bolo? Je v tom iba nespavosť...

Mne sa to celé spája skôr do niečoho iného... skoro ako logický vzorec.

Logický vzorec? Vysvetli...

Všetky narážky na prežitie s končiťatinami, potom ako zistím pár vecí + včerajšia absencia v posteli + momentálny úsmev = niečo, o čom neviem... A mám taký pocit, že v tom je zapletený nejaký jedinec opačného pohlavia...

Ale Lily! Nič také nie je!

Nič také? Tak aké potom?

Jednu noc som nespala vo svojej posteli a ty z toho vyvodzuješ hneď, že s niekým spávam?

Nepovedala som, že s niekým spávaš! Na ten dohužvaný papier sa nedá písať, hmm. Ale to trochu rozširuje logický vzorec...

Sakra, čo za logický vzorec to stále riešiš?!

Prečítaj si vyššie...

Môžeš mi teda aspoň povedať, kto je to ten tvoj "jedinec opačného pohlavia"?

Ja neviem, to sa zas ja snažím zistiť od teba... a neboj sa, mám len brko, a tým by si neprišla ani len o prst...

Nevyjadrila som sa jasne, že v tom nie je žiaden chlap?

Tak v čom to je? Čokoláda? Alebo... Ooo, lístočkové konverzácie so mnou sa zunovali? A mimochodom, herečka si skvelá!

To mi nikto nemôže ani napísať lístok!? Lily, stalo sa niečo, o čom pre zmenu neviem ja?

Tak prečo ho predo mnou schovávaš? Alebo ma ohovárate? S tou osobou bez identity (tých je tu akosi veľa).

Neviem, prečo by som ťa mala ohovárať... Ale keď ide len o to, tak nech sa páči: "Krk je v pohode? Nečakal som, že ťa ráno uvidím spať v klubovni len v pyžame..." Spokojná?

Nie celkom. Ešte chýba meno osoby, ktorá sa tiež zaujíma o tvoj krk.

Nie som si istá, či by práve to meno nazabilo posledný klinec tohto všetkého...

Už je aj tak načatý... ale nútiť ťa nebudem, je to vlastne tvoja vec...

Prosím ťa, neurážaj sa, ale toto s tebou radšej vyriešim zoči voči ako na hodine cez lístočky. Prečo mám pocit, že ma budeš za toto nenávidieť? ...

Prečo by som ťa mala nenávidieť? Nech je to aj môj tajný ctiteľ, o kamošku nechcem prísť...

A čo ak to nie je tajný ctiteľ, ale chalan, ktorého nenávidíš z celej duše? Mrzí ma táto situácia.

Nie je to Potter, že nie? Ale vlastne neviem, či ho nenávidím, ale nemyslím si, že áno. Aj by som ti napísala, že nevadí, ale neviem na čo. Máš pravdu, radšej cez prestávku. Mám sa psychicky pripraviť, hej?

Asi sa radšej psychicky priprav. A nie, Potter to nie je. Lebo viem, že k tomu cítiš niečo iné ako nenávisť...

Ja neviem, čo cítim. Tak potom nechápem to ospravedlnenie... No, asi si ešte počkám zo desať minút. Čo to vlastne robíme?

Otvorene? Absolútne netuším...

Ani ja. Ale vyzerá to, že niečo s knihami...

Myslím, že toto už nemá význam. Cez prestávku sa porozprávame...

***

Milý Jospeh,
podľa toho, čo píšeš, by asi bolo dosť bizarné vidieť ťa zahrabaného v knihách, haha. Len sa v nich na poslednú chvíľu nestrať! (Žeby každý, kto sa učil priebežne? Na elixíry a transfiguráciu je toho hádam najviac.)
Viem, že som to bola práve ja, kto ti napísal o stretnutí. Ale neviem, či som pripravená prežiť ďalší šok. Momentálne mám nábeh na srdcovo-cievny infarkt, takže pokiaľ sa so mnou chceš stretnúť živou, bude to musieť počkať. Hádam sa môj strach z lietania dovtedy nezdvojnásobí...
Popravde toto je už hádam tretí list, ktorý ti píšem (tie predošlé skončili zhužvané pod posteľou). List sa má vraj písať s chladnou hlavou a ja ju chladnú zrovna nemám. Ktovie, či aj tento neskončí pod posteľou a neodpíšem ti až po týždni, ak to teda bude stačiť na vychladnutie. Viem, stále tu o niečom nezrozumiteľne meliem, ale neviem, kde začať. Nedokážem sa spamätať...
Hmm, pamätáš, keď som ti písala, že April je ešte nezrozumiteľnejšia ako ja teraz? Často mávala zvláštne dvojzmyselné narážky a potom celú jednu noc nebola na izbe. Bolo mi jasné, že je v tom chlap. Ale to som ešte nevedela, kto je to. Ale teraz to už viem. Chápeš, ona... ona chodí s Blackom! Ja tomu nerozumiem! Ako... ako je to možné? Ako môže?! Ona a Black?! Spolu?! To je také... nepredstaviteľné a vylúčené a neprijateľné a... a... ja neviem aké. A hej, viem, že som hrozná a nedávam ľuďom druhú šancu. Ale čo si mám po tom všetkom myslieť? Hej, správam sa ako malé decko, cítim sa ukrivdená a zradená a... bože, tá moja reakcia. Mohla som to čakať, pretože podľa toho, ako sa správala, som si chvíľu myslela, že chodí s Potterom. Vyvrátila mi to, tak som si myslela, že to môže byť ktokoľvek a bude to v pohode. Ale, dopaže nie je to celkom v pohode! Aj keď som nemala byť prečo taká naštvaná, veď mi to povedala sama, neprichytila som ich. Ale keď... ona a Black! Merlin! Stále to nedokážem prijať! Stále neviem, čo si o tom myslieť a hľadím na kalendár dúfajúc, že je len prvý apríl a toto celé veľmi nepodarený žart. Veď April to má v mene! Ale vtip to bohužiaľ nie je...
A potom... viem, že som bola naozaj hrozná. Nemám dôvod hovoriť jej, ako môže byť taká naivná a blbá a naletieť mu na jeho sladké rečičky. Neviem, či som viac sklamaná zo svojej reakcie alebo z Aprilinho "vkusu". A tá reakcia vyhráva... Nechápem, ako môžem byť taká nespravodlivá! Ako môže April chodiť s Blackom?! Ako sa to všetko stalo. Ani ako sa do toho zaplietol Potter. Merlin, ešte aj to! Neuvedomila som si to, ale asi sme s April boli dosť hlučné. Teda, ja som dosť kričala. A potom sa bránila aj ona. Potter bol zrejme niekde nablízku a počul nás. On o tom tiež vedel a vlastne to bol on, kto mi otvoril oči. Alebo teda mi ich otvoril skôr, ako by som ich otvorila ja a povedala ďalšie veci, ktoré by sa teraz pridali na zoznam k tým, ktoré ľutujem, že som povedala. A dopaže, fakt mi pomohol. Nehádal sa so mnou, ani ma neodsudzoval, aj keď mohol, lebo sakra, mal by prečo. Len mi skrátka ukázal druhý pohľad na vec. Som mu za to vďačná a keby som pred ním od hanby neutekala ako smrťožrúti pred Dumbledorom, možno by som mu aj poďakovala. Hanbím sa! Hanbím sa ako pes! A netuším, čo si mám o tom myslieť! Čo robiť! Mrzí ma to všetko... a zároveň irituje. Tie moje idiotské nekončené predsudky...
Som nehorázne nenábožne sebecká! Tu predsa vôbec nejde o mňa! A April tiež prežila moje priateľstvo so Severusom, aj keď jej nebol ani trochu sympatický. Ako povedal James, je to Aprilina voľba a ja by som to mala akceptovať, ak tak jej poradiť... Strašne ma to mrzí... A okrem mojej reakcie aj to, že April bude pravdepodobne ďalšia trofej Siriusa Blacka. Som chodiaci predsudok, ale ako mu môže dôverovať?! Ja som si myslela, že je pre ňu len príťažlivý a to je všetko... Bohužiaľ nie je.
A vlastne ani neviem, prečo ti to píšem, keď neviem, kto si. Mamine večné prednášky o nedôverovaní neznámym asi predsa len mali nejaký zmysel...
Stále rozmýšľam, či ti to vôbec poslať (a tá tvoja sova je už dosť dobre netrpezlivá.) Ale potrebujem objektívny pohľad na vec. Radšej to nejdem po sebe čítať, aby som si to ešte nerozmyslela. Prepáč za ten výlev...
Hádam prečítaš... alebo možno bude lepšie, keď nie, heh.
Lily
ps: Ak nechceš, nemusíš odpisovať...

Čakala som...

Sat, 05 Mar 2011 22:20:04 +0100

Čakali ste článok? Máte ho mať. Hoci, skôr je to len slovný podmaz k úžasným pesničkám...

Čakala som, že dnes vám sem budem dávať Prezraď. Eve má však technické problémy, tak sme nemohli ďalšiu časť dokončiť.
Včera som čakala, že vám tu zverejním článok. V polke zverejňovania mi sekol chrome. A už sa z toho nevysekal.
Čakala som, že sa budem učiť na písomné maturity. Namiesto toho som sa snažila vyrovanať s istými zásahmi minulosti.
A už pár hodín čakám, že kopne múza. Lebo ten pocit tesne pred mám. Lenže toto bude asi dlhý pôrod.
Čakala som, že ma počúvanie Roxette nakopne. Nakoplo. Vďaka tomu píšem.
Čakáte na pointu? Hľadajte na Hawaii... Alebo skôr vo Švédsku?
Jednoducho, od tohto článku nečakajte nič svetoborné. Možno tak prehľad mojich momentálnych obľúbených pesničiek, výrokov a myšlienok. Plus nejaké tie moje momentálne stavy, ktoré raz možno pretavím na poviedku. A možno o pár rokov si kúpite knihu, ktorá vám bude istými vecami povedomá... To ale príliš nečakajte.

‎"To spend time trying to change something in the past is like chasing clouds."

"Chcem ťa tak veľmi, pokúšam svoje šťastie. Cítim sa, akoby ma zrazil nákliadiak..."
Ako veľmi to opisuje prežité pocity? Až príliš. A ja mám pocit, že mňa ten nákladiak zrazil viac krát. A ja som tak blbá, že stále skúšam, či náhodou ďalšiu zrážku neprežijem lepšie. Ale tak: "čo povedať, keď zistím, že stred môjho srdca je predmestím mozgu?"

‎"Nothing improves the memory more than trying to forget."

Snažím sa nájsť nejakú inšpiráciu. Písať. Dostať všetky emócie zo seba von prostredníctvom postáv - tak ako to vždy pomáhalo. "Hľadám inšpiráciu, všetko podlieha fyzickej príťažlivosti." A v tomto prípade ma fyzická príťažlivosť zraďuje na plnej čiare. Nejako si totiž nevie spojiť obraz toho nádherného emáka s ofinou cez jedno oko a škrabancami na zápästiach s tým, ako vyzeral predtým. Takže príťažlivosť funguje aj po zmene... Nevýhoda fotografickej pamäte...

"Hviezdy padajú a želania sa plnia, niekedy aj vtedy, keď už sme si to rozmysleli."

Divné sny ma prenasledujú už dosť dlho. Stále som nezistila, čo odo mňa chcú. A nech je to sen o čomkoľvek, vždy sa tam zjaví. Vždy. A ja sa vždy pýtam, "prečo si ma nechal tak dlho čakať?" Dlho na seba však nedávajú čakať ranné šokované výrazy, keď sa mi to všetko druhý krát premietne pred očami. Asi ho v najbližšom sne donútim, aby mi vysvetlil počítanie príkladov s goniometrickými funkciami a rozdiely medzi daktylom a trochejom. Len, aby som na to nečakala dlhšie ako do maturít...

‎"Everything will be okay in the end, if it's not okay, it's not the end."

Aby som nepreferovala len Roxette. Aj iní interpreti dokonale vystihujú moje nálady. Ako keď som si naplno uvedomila, že "moja láska smotná nestačí". Viem, aj že "ma nechala opustenú a prekliatu". A aj tak mám pocit, že práve láska mi chýba. Aj keď, nemala by som sa sťažovať, skôr riešiť veci, ktoré smerujú k určitým vzťahom - a nie sú mi vždy po chuti. Ale oni asi nevedia, že "ich láska samotná nezachráni svet". A nezachráni ani mňa...

"Meeting you was a fate, becoming your friend was a choice, but falling in love with you I had no control over."

"Divné myšlienky" sú u mňa už ako doma. Zariadili si celkom slušné bývanie. Len záclonky im tak trochu chýbaju, takže pozorujú všetko naokolo a každý pozoruje ich. To je jediná chyba v systéme. Ale ak si odmyslím tie záclony, tak "sa cítim v poriadku a hrozne plačem." Nechápete? Veď predsa "divné myšlienky"!

Jediné, čo vám toto všetko prinieslo, je pár úžasných pesničiek. A niekoľko krásnych citátov. Hneď ako sa Evine technické problémy vyriešia, tak tu budete mať Prezraď (a máte sa veru na čo tešiť, nuda to tentoraz nebude). A ako náhle mi na dvere zaklope inšpirácia, tak sem možno pribudne aj niečo iné. Teda, pokiaľ nezaklope na dvere, keď nebudem doma a čistou náhodou budem písať maturitný test z matiky. Ale môžete aspoň držať palce ;)

Prezraď, kto si - 6.časť

Fri, 11 Feb 2011 23:01:18 +0100

Náš drahý Joseph praje Lily pekný večer, my vám s Evanskou asi skôr zaprajeme peknú noc. Síce to zas trvalo (ale už ste si zvykli, myslím - spojenie prváčky a maturantky prináša nesúlad v časových možnostiach), no podľa mňa sme sa v tejto časti niekam aj pohli. :D A April s jej malým-veľkým tajomstvom to ešte veru zamotá...

Pekný večer, Lily,
koláč s rumovou príchuťou? To bolo na obed? Ako je možné, že sa ku mne nedostal?! Žeby Dumbledore prikázal škriatkom určité rozmiestnenie, aby sa nedostal do rúk študentov, ktorí by tú príchuť ocenili? Keď už tebe ten obed príliš nevyšiel.
Nie, nevidel som ťa. Mal som hodinu pred obedom voľnú, takže som jedol medzi prvými. A nemusíš mať strach, nesledujem ťa. Nepoužívam ani neviditeľný plášť ani splývajúce zaklínadlo. Len mám jednu veľkú výhodu. Som pre teba neviditeľný. Nevieš o mne. Hehe. No sledovať by som si ťa netrúfol. Bolo by to divné (tebe tiež.)

A áno, máš pravdu, som pri tebe blízko. Hah. A pomaly sa začínam báť, že čoskoro zistíš, kto som. Aby sa potom April vyzbrojila elixírom na upokojenie. Hoci, už dnes vyzerala, že by ho potrebovala. Stalo sa niečo?
Veď pospať si môžeš aj počas vyučovania. Len si vystriehni, kedy majú vyučovanie tvoje spolubývajúce a na izbe bude ticho. Alebo sa nasáčkuj na nejakú prvácku izbu. Si hlavná prefektka, ani nepípnu. Hehe.

To sa Tracy uspokojila s pravdou? Nemožné. Že si jej podhodila nejaký elixír? Haha.
Ale človek aby sa ťa bál s tými elixírmi. Odteraz nekonzumujem nič, čo mi príde sovou poštou. Alebo ťa nenápadne zbavím tej knihy a vrátim ti ju až na konci roka. Dohodnuté?
Ale nie, robím si srandu. Hoci, zrealizovať by sa to dalo ľahko. Určite ľahšie, ako by si navliekla Kennetha Gilberta do džínsov. To by si ich hádam skôr obliekla McGonagallová. A to by mohlo byť... hm... zaujímavé. No zaujímavejšie by bolo vidieť v džínsoch teba. Predsa len, habity toho zakrývajú príliš veľa. (Viem, že ty máš iný názor.)
Večera bola dnes dobrá (aj keď k mrkve a brokolici som sa nedostal). Možno preto, že som jedol aj za teba. Hádam sa žalúdok vráti do normálu.
Dobrú noc, Lily.
xxx

***

Fíha, niekoho buď veľmi baví Aritmancia, alebo skôr denné snenie. Nejako sa usmievaš... Či ešte doznievajú elixíry od Pomfreyky?

Aritmancia... ale stále som trochu nadopovaná.

Myslíš, že som si nevšimla ten list, čo si čítala ráno pred hodinou?

Aj keby, čo to má s tým spoločné!? Merlin, verím, že máš zdravé oči!

Áno, v poriadku, rozčuľuj sa. Pán Neznámy ti odpísal, ty si z toho v siedmom nebi, ale v pohode, poďme sa tváriť, že to je tým, že si sa znovu vrátila na vyučovanie.

Ja som vždy mala rada školu, ak si nevšimla! A ty by si nebola rada, že si späť po celodennom kukaní do záchodovej misy? Nie je to príjemné, ver mi.

Aj ja som si zažila rande so záchodovou misou. Ale tak, nepovedz, že sa ti nepáčilo, keď ťa pár hodín predtým niesol Potter ako princeznú? hehe.

Vždy vieš veci vytiahnuť na svetlo sveta v pravú chvíľu (keď som na tú skutočnosť už zabudla...)
A to má byť ako dôvod, prečo sa dnes usmievam? Ak by sa pre hanbu mali ľudia usmievať, to by hneď bolo menej zamračených na svete...

Nie, to nie je dôvod. Ledaže by ti ten list napísal Potter a stálo by v ňom, že ti ďakuje za komplimenty...

Vieš čo, radšej si ho prečítaj...

Och, takže až dva... Ale Lils, naučili ťa, že klamať sa nemá? "Chápem, že niekedy nemáš čas..." hej? A kto tu chytal hysterické záchvaty, že neodpisuje?

Máš pravdu, ale na to ťa tu mám, nie? Veď sama si mi povedala, že možno nemal čas... a naozaj nemal.

Máš ma na hysterické záchvaty? Asi sa fakt zásobím elixírom na upokojenie, lebo keď zistíš, kto to je, tak od tvojej hystérie zahyniem...

Zas... no dobre, som hysterická, priznávam...

Ou, ďakujem Ti, Merlin! (alebo skôr madam Pomfreyová?)

Dúfam, že to stálo za to... asi madam Pomfreyová, keď už sme pri tom.

Ešte priznaj, že si začala padať a deň bude krásny... hehehe

Deň bude krásny aj tak... a hej, šmýkam sa zo stoličky, ako vieš?

Ako myslíš, deň mi môže zlepšiť aj niekto iný... A ty sa ďalej "šmýkaj zo stoličky".

Rada ti zlepším deň, ale čo takto niečím normálnym? A nie je to zas až také nepohodlné...

Hm... Ako tak uvažujem, dnes je piatok, že? Takže zlepšený ho budem mať určite. Ale ak chceš, môžeš priznať, že Potter ti nie je ľahostajný...

Nie, nie je. Ako by mi mohol byť ľahostajný niekto, kto ma niesol na rukách do klubovne v dosť zlom stave? Len neviem, čo si myslieť ohľadne toho. Na jednej strane ma to prekvapuje - že to spravil a ešte nepovedal ani slovo, a na druhej irituje, aspoň myslím.

A čo ti mal povedať - "Evansová, si taká sexi, keď si opitá..."? Alebo chceš, aby to začal rozhlasovať po škole... No ale s tým iritovaním ťa úplne chápem...

Neviem, čo mal povedať. Ale bavíme sa o Jamesovi Potterovi, predsa! Nerozumiem ničomu... čo čaká na vhodnú príležitosť? Hej, sú to predsudky, ale nemaj ich po tých rokoch...

Nuž, ako napísal Carrot - ľudia sa menia. A ja ti to viem len a len potvrdiť. A osobne si myslím, že Potter dospel a nepotrebuje rozmazávať pred celou školou, že ťa niesol do klubovne...

Možno, ale aj tak je to divné... nemyslieť radšej na to a nekaziť si pekný piatok...

Pekný piatok. Málo výstižné... To je nádherný piatok! A čo máš naplánované? Nepovedz, že to, čo väčšina Rokfortu...

A čo má naplánované väčšina Rokfortu? Som úplne mimo diania. Zatiaľ mám v pláne len dlhý spánok...

Chodíme na rovnakú školu??? Evansová! Piatok večer! Rokfort! Orgie!

Prepáč, ale toto slovo je momentálne mimo môjho slovníka... V tom prípade, nie. A čo tvoje plány? Pridáš sa k zajačej väčšine?

Momentálne? Pár dní dozadu bolo tým top slovom... Ehm, zajačej nie...

Ehm? Dúfam, že ani inej zvieracej nie... ku zvyšku sa radšej nevyjadrujem...

Myslím, že ja sa rovnako nebudem vyjadrovať k tým zvieratám...

Diplomatka... niečo sa mi nezdá a keby som momentálne nebola natoľko unavená a na seba zameraná, aj by mi to asi došlo...

Ja budem radšej, keď najprv zistíš, kto je tvoj tajný ctiteľ. Myslím, že potom budem mať aspoň o 10% väčšiu šancu na prežitie so všetkými končatinami...

Vitaj späť, stará zrozumiteľná April! Už si mi takmer chýbala... Skúsim to inak. Buď taká dobrá a maj súcit s nechápavou... Prečo mám najprv zistiť o ctiteľovi?

Aby som prežila? Vitaj späť, mladá, nechápavá Lily...

Ok možno som výbušná červenovláska, ale ver či never, chýbala by si mi a pokiaľ sa môj mozog netopí v alkohole, tak pred skutkami rozmýšľam...

Dobre, to, že by som ti chýbala, si zapamätám. Potom, keď ma zabiješ, mi môžeš posielať lístky dakde k Merlinovi...

Ak to pomôže, len si pamätaj. No ale späť k téme. Prosííííím...?

Prosíš? Nevyjadrila som sa absolútne jasne? Keď zistíš, kto je tajný neznámy, potom ti to možno poviem... (Ak nebudem dovtedy mŕtva...)

Pokiaľ neskočíš z Astronomickej... Žeby som mu napísala, aby sme sa stretli? Teda tak, že aj ja uvidím jeho, nielen on mňa...

Takže už nepochybuješ, že by to mohol byť úchyl, vrah, či troll? Som na teba hrdá!

Troll ma nikdy nenapadol! Ale listy nikdy nesmrdeli, haha... Hups, ešteže už viem splývacie zaklínadlo. Vyzerá, že nie je, ale nikdy nevieš. A môžeš byť skôr hrdá na svoju hmm iracionalitu? Hehe.

Na moju iracionalitu? Som celkom hrdá na jej príčinu... Ale ty sa s ním chceš reálne stretnúť? Uvedomuješ si, že to bude rande? (a povedzme, naslepo, hehe)?

Idem radšej šetriť papier a nepýtať sa, ako sa zdá, zbytočnú otázku - akú príčinu? A prečo nie? Neviem, či ako rande. Zatiaľ by stačilo stretnutie, nie? A potom, možno... (škoda len, že naslepo len z jednej strany)

Čo keby si išla so zaviazanými očami? Myslím, že potom by to bolo niečo medzi a stále by si mohla žiť v sladkej nevedomosti... hehehe. Ale vážne. Tak mu napíš a spýtaj sa ho. Uvidíš, ako zareaguje.

A veľa zistím z toho, či cúvne alebo nie... psychologický ťah, muhehe. Ok, tak mu to idem navrhnúť. Ale merlin, asi budem trpieť insomniou kým odpovie!

***

Milý Joseph,
pokiaľ to bol Dumbledorov zámer, tak to u mňa ako riaditeľ klesol. Niekedy má dosť zvláštny humor. Nie, žartujem. Aj keď ten humor má niekedy naozaj dosť zvláštny. To je tá irónia osudu (niežeby som naň verila). Ale tak, teraz aspoň už aj záchodová misa vie, akú chuť má koláč s rumovou príchuťou, haha.

To nie je celkom pravda. Viem o tebe, len neviem, kto si a že možno ten chalan práve prechádzajúci okolo mňa si ty. Niežeby to niečo menilo... A práve preto mám pre teba návrh, aj keď sama si ním nie som istá. Čo keby si mi dal nejaké lekcie lietania? Minule som totiž mala problém zísť z metlobalového štadióna, tak sa mi od strachu z výšok točila hlava... pokus o humor. Ale naozaj by som chcela vedieť, kto si. Tak čo povieš na stretnutie? Aspoň môžem posúdiť, či si dobrý učiteľ, haha.

Mám taký pocit, že Ap sa už zbrojí (a dobre robí). V poslednej dobe sa cítim úplne preťažená a to nemyslím len kopu učenia. Jednoducho sa rôzne úplne banality dohodli na jeden termín a tak z nich vznikla jedna veľká banalita, ktorá už ale nie je banalitou. Nie, nič sa nestalo. Alebo sa tvárim, že sa nič nestalo. To je tak, keď som bola blbá... Súrne potrebujem oddych, zopár voľných dní strávených v posteli. Zišiel by sa mi časovrat. Myslíš, že by Slughy nejaký zohnal? Možno kedysi učil súčasného výrobcu, haha. Tie jeho kontakty sú nevyspytateľné.
Že ma to nikdy nenapadlo! Vďaka, Joe! (či sa ti to páči alebo nie, takto je to aspoň trochu osobnejšie). A teraz ti ďakujem za tú radu o rozvrhoch, aj keď by možno nebolo zlé ani nasáčkovať sa ku prváčkam...

Skôr by som povedala, že ma zachránila "naša psia hviezda". Sirius Black práve išiel okolo a to bolo ideálna príležitosť zdrhnúť. Pravdepodobne Tracy aj zabudla, že sme sa spolu rozprávali. Takže ak sa jej niekedy budeš chcieť zbaviť, stačí zavolať na Blacka, hehe.
A chodí Ti toho veľa sovou poštou? Neboj sa, už žiadne elixíry neplánujem, po prvé si ma presvedčil (nie úplne, ale to nateraz stačí) a po druhé som si našla alternatívu - časovrat, haha.

No tak McGonnagallová v džínsoch je takmer ešte nepredstaviteľnejšia ako Gilbert. Predstav si ju v obtiahnutých, haha! Vlastne nemám rozdielny názor. Habity sú pri behu strašne nepohodlné...
Myslím, že už je v normále. To bola len dočasná vzbura žalúdka. A nabudúce sa viac rozhliadaj po stole, možno sa jeden z koláčov ujde aj tebe :)

Lily