Ďakujem za všetky komentáre :)
(A nie, nespriateľujem. Ďakujem, že sa na to nepýtate ;) )
_________________________________________________________________

16. kapitola – Pochopiť šťastie

7. srpna 2014 v 23:00 | Tonks |  Pomsta času
Ahojte!
Nejdem tu rozoberať, koľko mi trvalo dať dokopy túto kapitolu. Tento rok som nestíhala nič, písala a programovala som bakalárku, takže času naozaj nebolo veľa. No a riešiť Charlottine problémy bolo to posledné, čo som chcela robiť, stačili mi moje vlastné. :D
Ale predsa je to tu. Ďakujem všetkým, ktorí sa sem stále vracajú a ja si od nich nájdem komentáre. (Našťastie nie komentáre, aké som našla u Kris na blogu - vydieraním a urážaním novú kapitolu nikto nedosiahne.) Ani neviete, ako ma to vždy poteší a iba kvôli vám som písala túto kapitolu. :) Predsa len tento blog má viac ako šesť rokov, takže nájsť v komentároch nové "tváre" je pre mňa naozaj prekvapením (hlavne pri mojom "pravidelnom" pridávaní).
Tak, nech sa páči, všetci, čo som ešte zablúdite, 16. kapitola od už Bc. Tonks :)



Jul už bola doma, obrúčka späť na prstenníku a moja zubná kefka na Grimauldovom námestí. Po pár dňoch rozmýšľania, či to má význam, či robím dobre a či som sa neunáhlila, som to vzdala. Dakedy nemalo zmysel si to všetko nejako odôvodňovať - toto by som si ani racionálne zdôvodniť nevedela, jednoducho, stalo sa.
Vlastne som nerobila nič zlé - ak na moment zabudneme na to, že môj manžel je jedným z najhľadanejších utečencov z väzenia a ja by som s ním nemala byť v kontakte. A keď jedinou šancou, ako môžem byť so svojím mužom po štrnástich rokoch, je, že sa budem potajme vkrádať do jeho domu, nuž, tak to aby som sa v tom vkrádaní zdokonalila.
A tam moje zdôvodňovanie končilo.

Carolinin výplach žalúdka nenechal na seba po Julinom odchode dlho čakať. Stála v kuchyni ako boh pomsty a ja som vedela, čo príde.
"Ty si sa zbláznila!" začala bez okolkov. "Nie si normálna, Charlotta."
"Áno, viem," nemalo zmysel sa hádať. Ešte pár týždňov dozadu som jej hovorila o rozvode, vykresľovala som, aký je to kolosálny idiot a teraz s ním spávam. Bolo mi jasné, že ju to vôbec, ale vôbec netešilo.
"Čo?" vyvalila na mňa oči. Asi čakala nejakú obrannú reč.
"Viem, že mi úplne preskočilo, správam sa ako nejaká sedemnástka a nerozmýšľam nad dôsledkami. A to je až taký problém, Caro?" pokrčila som plecami. "Momentálne nemám síl zas nad tým všetkým premýšľať, vyhovárať si to, predostierať tu dôkazy toho, že toto mám a toto nemám robiť. Mám pocit, že takto je to správne a nechce sa mi to meniť."
"Ach," vytisla zo seba moja najlepšia kamarátka a ťažko dosadla na stoličku. "Keď myslíš..."
Pokrútila som hlavou. "Nemyslím, o tom to je."
A téma prečo Charlotta spáva so svojím mužom, utečencom z Azkabanu, bola na teraz uzavretá.


***

To, že som bola so Siriusom, neznamenalo, že sa mi zmenil život. Práca bola stále a bolo jej veľa - hlavne po sviatkoch sa toho nakopilo viac, ako by sa mi páčilo. Keďže som bola zvyknutá pracovať doma, teraz som spisy nosila k Siriusovi a keď spal, robila som.
Hlavne víkendy, rána, či večery. On nemal pocit, že ho nechávam celé dni samého a ja som nemala pocit, že zanedbávam prácu.
V sobotu som vstala skoro, prebudil ma silný dážď. Natiahla som na seba hrubé ponožky a Siriusovu košeľu a vybrala si z tašky spisy, aby som ich skontrolovala a popodpisovala. Po hodine pravidelné odfukovanie vedľa mňa ustalo.
"Niekto nám tu znovu pracuje," zamrmlal rozospato Sirius.
"No pardon, niekto musí aj zarábať," zaškerila som sa naňho a vrátila sa k práci.
"Keby si nebola tvrdohlavá..." začal znovu. Pesnička, nemusíš robiť, ja mám peniaze, mi už začínala liezť na nervy. Bolo mi jasné, že jeho mužské ego nevie preniesť to, že ja robím, kým on sedí tu, ale to neznamenalo, že robiť prestanem.
"Baví ma to. Pomáham aspoň takto," mykla som plecami a poznačila ceruzkou chybu.
"Práve to," zamrmlal.
Otočila som sa k nemu. "Chceš spis na kontrolu?" zasmiala som sa.
Nezabával sa. "Ty robíš a ja tu sedím... Cítim sa ako debil."
"Sirius, prestaň," pokrútila som hlavou a položila dosky na nočný stolík. "Robíš toho veľa." Áno, taktika bola, pomasírovať mu ego. Nie, nefungovala.
"Čo?" prerušil ma a posadil sa. "Sedím tu, kŕmim Hrdozobca, odovzdávam odkazy... Úžasná práca, úžasný život..."
"Zase?" povzdychla som si. "Žiješ, tak si to váž!" Od debaty o práci sme sa takmer vždy dostali k tomu istému - jeho hroznému životu.
Iba si odfrkol.
"Sirius," chytila som ho za plecia, "ak máš pocit, že radšej by si bol mŕtvy, ako tu a teraz, tak toto asi nemá význam." Prestávalo ma to baviť. Vyčerpávalo ma dookola ho presviedčať, že všetko bude dobré, že by mal byť rád, spokojný...
"Zabíja ma to!" rozhodil rukami.
"Ja viem," prikývla som. Bolo mi to absolútne jasné. "Lenže radšej budem s tebou zavretá v tomto dome, akoby som mala byť znovu sama."
Odtiahol sa. "Takže aj keby sa našiel niekto iný?" nadvihol obočie a bolo mi jasné, kam tým mieri. K Luisovi. Ach, Merlin.
"No nie, zbalím sa a odídem, len preto, že s tebou nemôžem ísť na prechádzku do parku," zatiahla som sarkasticky. Stále počúvať nejaké narážky na iných chlapov, na to, že on je zavretý v dome a neužitočný. Chápala som, že nie je takýmto životom nadšený, ale všetko lepšie ako Azkaban.
Svoje myšlienky som hneď aj vyslovila. "Ty by si bol radšej späť v Azkabane alebo zavretý v tomto hnusnom dome so mnou?" Súcitu a ľutovania stačilo.
Sirius zalapal po dychu. "Ty tomu nerozumieš!"
"Nerozumiem?!" trpko som sa zasmiala. "Áno, neviem, aké to je byť v Azkabane. Ale rozmýšľaj trochu. Naozaj ťa baví neustále sa ľutovať a ničiť tým náladu všetkým naokolo? Máš pocit, že toto je horšie ako predtým? Ja si myslím, že je to lepšie, ako byť tam. Ako sa túlať dakde po lesoch na úteku. Nie, nie je to dokonalé a ani ideálne. Lenže je to momentálne všetko, čo máš, tak si to váž."
Pozeral na mňa ako obarený. Už som toho mala dosť. Správal sa horšie ako naše dieťa a ja som nemala chuť vychovávať ešte aj jeho.
"Asi si vyberám teba," uškrnul sa po chvíli a dal mi jasne najavo, že podobné reči mu dostatočne stačili.
"No ešte že tak," pokrútila som hlavou a vyšla z postele. "Idem spraviť niečo na raňajky."
Zavrela som za sebou dvere, nech si to v pokoji všetko premyslí. Dúfala som, že do raňajok ho toto správanie prejde.
Zamierila som do kuchyne. Dom bol prázdny a tmavý. Na nevľúdnosť prostredia som si už zvykla a bolo mi jasné, odkiaľ pochádza Siriusova častá depresívna nálada. Preto sme väčšinu času trávili v jeho izbe, ktorá po menších zásahoch vyzerala celkom k svetu - hoci často som v nej mala pocit, že tá izba by mohla patriť aj Charliemu.
Druhým najčastejším miestom sa stala práve kuchyňa. Síce staromódna a keď som mala chuť variť niečo muklovské, radšej som zbehla domov a doniesla to potom sem, ako variť v kotlíku, ale bolo to jedno z mála miest v dome, kde sa dalo sedieť bez toho, aby na mňa kukal nejaký obraz niekoho z Blackovcov.
Teda, znie to zaujímavo, hlavne keď si uvedomím, že sama som Blacková.
So smiechom som vošla do kuchyne a skoro skolabovala, keď som zbadala pri stole podobne oblečenú Tonksovú.
"Dobré ráno," vytisla som zo seba prekvapene.
Červená vyskočila na rovné nohy a zhodila tri stoličky.
"Ehm... pardón... ja som nevedela... no myslela som... ehm..." jachtala.
"No vidím, že sme prekvapené rovnako," zasmiala som sa a žmurkla na ňu. "Už si raňajkovala?"
"Mala som to v pláne," hlesla a začervenenie ju neopúšťalo. Všimla som si rozliatu kávu na stole.
"Idem robiť lievance, spravím naviac?"
"Pomôžem ti," pribehla ku mne. Dve ženy stojace v kuchyni v pánskych košeliach. Keby nás nedelilo niekoľko rokov, tak by som sa asi cítila ako po nejakom fláme na Rokforte.
"Stačí, ak spravíš kávu a nachystáš taniere," žmurkla som na ňu a privolala som si zo špajzy všetky potrebné ingrediencie.
O pár minút sa lievance pražili a s Tonksovou sme sedeli oproti sebe s hrnčekmi kávy v rukách.
"Takže Remus nakoniec..." načala som.
Sklopila pohľad. "Ako vieš?"
"No, povedzme si otvorene, kto iný?"
Remus mal mať v noci službu, bolo mi jasné, že príde sem, ale myslela som, že skôr ako večer ho neuvidíme. No ale nad tým, že by sa tu zjavila aj Tonksová, som nerozmýšľala - hlavne nie takto.
"Stretla som ho v noci," pokrčila plecami.
"A?" pobádala som ju.
"Išla som z práce, papierovačky," povzdychla si, "a išiel oproti mne. Bol po službe a asi sa potreboval prejsť po čistom vzduchu. No a... išli sme na pohárik..." odmlčala sa a pozrela do stola. Vstala som a prešla k panvici, aby som otočila lievance.
"Len vieš," ozvalo sa za mnou, "neviem, či..." nedokončila.
"Či to bude brať rovnako, keď sa zobudí?" povedala som smerom k lievancom. Tušila som, nad čím rozmýšľa. Na koncerte som si o Remusovi čo to vypočula a všimla som si, že keď je pri nej v miestnosti, tak sa Tonksová hneď rozžiari.
"Presne," hlesla a na chrbte som zacítila jej pohľad. Otočila som sa a oprela sa chrbtom o drez.
"To nezistíš, kým sa nezobudí. A keď sa zobudí a zje tieto skvelé raňajky," uškrnula som sa, "tak bude určite všetko v poriadku." Žmurkla som na ňu a prútikom udusila oheň pod panvicou.
Zasmiala sa. Mávla som k príborníku, odkiaľ vyleteli dve tácky a dopadli k prichystanému riadu.
"Bojím sa, že to rozbijem," zamumlala Tonksová pri pohľade na tácku. "A že to bude na Remusa veľa..."
Prikývla som. "Chápem." Vlastne hej, doniesť mužovi po prvej spoločnej noci raňajky do postele bolo predsa len veľa...
Tácka poslušne odcupotala do príborníka. "Myslím, že môj lenivý chlap bude mať rád lievance v posteli, takže kuchyňa je vaša," zaškerila som sa. Na dva taniere som nabrala pár lievancov, pridala džem a trochu čokolády, naliala do šálky trochu kávy, do svojej som ju doliala a s pohárom vody som to všetko uložila na tácku. Zvyšné lievance a kávu som položila pred Tonksovú.
"Tak, pekné ráno," žmurkla som na ňu a vyšla s táckou z kuchyne.

"To som si čím zaslúžil?" pozrel na mňa Sirius, keď som otvorila dvere s raňajkami v rukách.
"Tým, že je sobota?" usmiala som sa nevinne. To, že jeho kamarát sa vyspal s jeho neterou, som nemala v pláne mu povedať. A už tobôž nie ako prvá. Nech si to rieši s nimi. Radšej nech si myslí, že som mu chcela zlepšiť náladu.
"Toto teda bude pravidlo?" uškrnul sa.
"Hej, nabudúce si na rade," vyplazila som mu jazyk a položila tácku na posteľ. Sirius siahol po káve, odpil si a zasmial sa.
"Tak to, aby sme sa najedli," natiahol sa za lievancom, "nabudúce totiž raňajkujeme vodu."


***
Caroline trvalo pár dní, kým sa zmierila s tým, že naozaj nezmení môj názor na celú túto avantúrku a že bude jednoduchšie, keď to skrátka prijme. Sedela som u nej na gauči, popíjala ružové víno a dúfala, že dnes nebudem musieť nič riešiť.
"Len ma to zaskočilo, to je celé," povedala ticho a mne bolo jasné, o čom rozpráva.
Zasmiala som sa. "Ver tomu, že toto zaskočilo aj mňa."
Zažmurkala. Vedela som, že má na jazyku otázku prečo, zahryzla si ale do jazyka.
"Pár týždňov dozadu som vybavovala rozvodové papiere a zrazu toto..." pokrčila som plecami v odpovedi na jej nevyslovenú otázku.
"A si šťastná?" spýtala sa opatrne.
"Som," odvetila som s úsmevom. "Mám pocit, že tak to má byť."
Pokrútila so smiechom hlavou. "Tie tvoje pocity..."
"Ešte jeden mám," smiala som sa. "Že ti to víno nejako nejde." Otáčala rovnako plný pohár vína v ruke už pár minút.
"Nuž," rozhodila rukami, "v poslednej dobe mi nechutí."

"Tak prečo sme si otvárali fľašu?" prižmúrila som oči.

"Pri teba sa všeličo mení, tak som myslela..." mávla rukou. "To je jedno. Vieš, čo sa mi minule stalo na prednáške?" položila pohár späť na stôl a oči jej zažiarili.
Pokrútila som hlavou. Od posledného výplachu žalúdku som s ňou nebola, takže prednáškové príbehy mi zostávali utajené.
"Došiel tam chalanisko, mal u mňa aj predtým nejaké predmety, takže ho poznám. Slušák, vždy pripravený, zošit pred sebou, píše si poznámky... Proste Remus na Rokforte," zachichotala sa. "No a štvrtok ráno, prvá prednáška, dejiny runového písma. Vysvetľovala som vznik a vývin písma, keď vletel do sály. Strapatý, košeľa krivo zapnutá. Sadol si dozadu. O chvíľu už spal na lavici. Celý zvyšok prednášky prespal, ku koncu začal chrápať. Tak som vytasila prútik a zahrala mu na dobré ráno," uškrnula sa.
Smiala som sa, keď som si predstavila Caro za katedrou, ako budí nejakého chrápajúceho študenta. A vedela som si aj vybaviť, čím ho asi budila - zvuk kohútieho kikiríkania dokázala napodobniť veľmi zručne už na Rokforte. Hlavne, keď sa ma pokúšali s Lily dostať na Dejiny mágie.
"A najlepšie na tom je, že keď som o tom hovorila kolegyni, tak sa smiala, že podobne vyzerala jedna jej študentka. Tiež jedna z tých vzorných. Tá síce nechrápala, ale vraj vyzerala ako po veľmi búrlivej noci. No a týchto dvoch som potom stretla o dva dni - knihovníčka ich vyhadzovala z knižnice. Spoly rozopnutých! "
Smiali sme sa obe. Carolinine príbehy zo školy ma často vracali späť na Rokfort. Na obdobie akčného bezstarostného života, keď mojím jediným problémom bolo, že "ten idiot Black" je najväčší blbec pod slnkom, že som zabudla spraviť nejakú úlohu a neskôr ako sa tajne stretnúť s tým "už nie idiotom Blackom" bez toho, aby to Lily a Caro zistili. Akosi mi to začínalo pripomínať môj aktuálny život...
"Inak, keď si toho Remusa spomenula, ten tiež musel vyzerať pred pár dňami podobne," nadškrtla som, aby som v hlave prepla na iné myšlienky ako to, že sa správam ako svoje sedemnásťročné ja.
"Ty si s ním bola?" zadivila sa.
"Často býva u Siriusa..." mávla som rukou. "Išla som spraviť raňajky a tam jedna mladá baba z rádu, v jeho košeli, rozospatá sedela nad kávou," spomenula som si na Tonksovú.
"Počkať," vydýchla, "Remus a nejaká mladá baba?" Oči jej skoro vypadli z jamôk.
"Hej," zasmiala som sa, "Pinnová, azda nežiarliš."
Pretočila očami. "Len mi to na neho nesedí." Bolo mi jasné, že to nebolo len o tom. Jednoducho Remus bol vždy ten dospelý a múdry a pred niekoľkými rokmi by nás nikto nepresvedčil, že raz si nájde o viac ako desať rokov mladšiu babu. A... nuž, ktorá z nás nikdy nedúfala, že jej ex si nenájde lepšiu, krajšiu, mladšiu ako je ona sama?
"Nuž, Tonksová viditeľne použila všetky zbrane," pokrčila som so smiechom plecami.
"Tonksová?" zamračila sa Caroline. "Ako sa to len... Hm.. N..." viditeľne nad niečím rozmýšľala. "Nymphadora? Nymphadora Tonksová?" vypískla nakoniec.
"Ty ju poznáš?" začudovala som sa. Carolinina schopnosť poznať a pamätať si neuveriteľné množstvo ľudí ma dakedy stále vedela prekvapiť.
"Učila som ju," zazubila sa. "Bola na aurorskom tréningu a mali predmet šifrovanie a šifrovacie písma."
"Že si ty dokážeš každého pamätať," pokrútila som s úsmevom hlavou.
"Na ňu sa nedá nepamätať," zasmiala sa. "Dokázala toľkokrát padnúť, niečo zhodiť, rozbiť, či prevrhnúť, že som sa celý čas čudovala, ako môže byť aurorkou. Ktovie, či nakoniec tréning dokončila..."
"Dokončila," prerušila som ju s úškrnom. "Je z nej prvotriedna aurorka. Ale zhadzovať niečo alebo seba, to sa jej darí stále." Naposledy ráno sa snažila po tichu vyplýžiť z Remusovej izby a skoro padla zo schodov. Sirius to pripísal jej nemotornosti a Remusa s tým nespájal. Tí dvaja stále akosi nemali potrebu mu to povedať.

"A teda ona a Remus?"
"Nuž, niečo spolu majú."
"Ale veď..." pokrútila hlavou Caro a nedokončila.
"Čo?"
"Veď je od neho o veľa mladšia."
Zasmiala som sa. Toto som si vypočula priamo od zdroja už párkrát. "O trinásť rokov, presne. Ale vyzerajú obaja spokojne, takže..."
"Ja mu to prajem," vyhŕkla. "Len... neviem, oni dvaja mi nejdú dokopy. Stále nosí ružové vlasy?"
So smiechom som prikývla. Naposledy, včera večer, mala krátke ružové vlasy, ktoré jej stáli na všetky strany - a teraz som si nie istá, či to bolo Remusom, alebo to tak proste malo byť. "Tak Remus a ružovo vlasá, mladá a šia..."
"Šialená?" smiala som sa stále. "To bol podľa mňa presne jeho typ," vyplazila som jej jazyk.

"Kto bol koho typ?" ozvalo sa od dverí a dnu vošiel Terry. Caroline sa usmiala tak nevinne, až som neverila, že sa to dá.
"Ja tvoj, predsa," zašvitorila.
"Klamárka," pokrútil hlavou a pobozkal ju. "Čau, Charlotta. No konečne sa znovu normálne rozprávate," zasmial sa. "Bál som sa, že ju necháš len na mňa." Za to si vyslúžil od svojej ženy po hlave. "Opustím vás na chvíľu, dámy. Neopite sa!" a vybehol po schodoch hore.

"Vy ste dvojka," zasmiala som sa.
Caroline si povzdychla. "A že ja som šialená."


***
"Vy dvaja mu to už nechcete povedať?" spýtala som sa Remusa a Tonksovej, ako som si robila kávu v kuchyni a tí dvaja sa na seba sladko pozerali ponad raňajky.
Remus sa na mňa prekvapene pozrel.
"Kde si myslíš, že žijem?" pokrútila som hlavou. "Poznám ťa tak dlho, že mi to nemohlo ujsť, aj keby som bola slepá. A áno, Sirius je asi slepý," dodala som, keď sa nadychoval na odpor.
"Ale," začal.
"Nie ale," zastavila som ho. "Myslíte, že ma baví sa pred ním tváriť, že o ničom neviem? A nie, nepoviem mu to ja." Už toho bolo na mňa veľa. Tí dvaja žiarili šťastím, tamtoho som sa snažila držať v izbe vždy, keď som počula nejaký Tonksovej pád. A najhoršie bolo hrať sa, že sa nič nedeje.
Remus na prázdno preglgol. "Je ako jeho neter," povedal so zúfalstvom v hlase, akoby Tonksová ani nebola v miestnosti.
"Remus, veď ho poznáš. Všimol si si dakedy, žeby mal nejaké vzťahové parametre? Okrem veľkého poprsia, blond vlasov a nižšieho IQ?" dodala som so smiechom. Nemala som pocit, že by to Siriusa nejako rozladilo. Skôr som myslela, že by sa tomu potešil. Hovoril, že Remus by si zaslúžil ženu. Nuž a teraz jednu mal.
Tonksová sa rozosmiala tiež. "To boli základné parametre, ktoré nie?"
"Ktoré áno," pokrútila som hlavou.
Tonksová na mňa zamračene pozrela. Pokrčila som plecami. "Výnimka potvrdzuje pravidlo."
Sadla som s kávou k nim a zobrala si jeden koláč z podnosu, ktorý som deň predtým doniesla. Prsia mi síce po pôrode o čosi narástli, so Siriusovými frajerkami z Rokfortu som sa však porovnávať nemohla. Nuž a vlasy - tie s vekom ešte viac stmavli. Mieru vedomostí vedel posúdiť len môj muž a ten práve vošiel do kuchyne popiskujúc si.
"Nejaké je tu ticho," pozrel na nás zamračene.
"Rozmýšľam nad parametrami," povzdychla si Tonksová a stále si ma premeriavala.
"Akými parametrami?" nechápal Sirius.
"Vzťahovými," pokrčila plecami a natiahla sa pre koláč. "Počula som o tvojich," zazubila sa na neho.
"Myslíš veľké prsia a blond vlasy?" uškrnul sa Sirius.
"Ako?" šokovane na neho pozrela.
"Veď to presne vystihuje moju ženu, nie?" pobozkal ma na vlasy.
"Zlato, s niekým si ma asi mýliš!" pokrútila som so smiechom hlavou.
"Nemusíš o všetkom vedieť," žmurkol na mňa a sadol si za stôl.
Remusov veľavravný pohľad prezrádzal, že nemusím byť jediná, ktorá nebude vedieť o všetkom. Tonksová však mala veľmi dobrú náladu.
"Sirius?" Menovaný na ňu pozrel. "Nemyslíš, že by si mal Remus niekoho nájsť?"
Druhý menovaný naprázdno preglgol, lebo mu bolo asi jasné, kam toto celé smeruje.
"No jasné, Námesačník, niekoho ti nájdeme..." Ako by chcel Sirius Remusovi niekoho hľadať, sme sa nedozvedeli. A mohlo to byť naozaj zaujímavé. Tonksová si ale asi povedala, teraz alebo nikdy a jednoducho to na neho vychrlila.
"Už netreba," pokrútila rýchlo hlavou. "Má mňa."
Sirius sa začal smiať v domnienke, že to je asi vtip. Keď zistil, že nikto iný sa nesmeje všetkých si nás postupne premeral. Pokrčila som plecami.
"Počkať..." pozeral na mňa. "To fakt?" kývol hlavou k dvojici neďaleko.
"Mňa sa pýtaš?" rozhodila som rukami.
"Lebo o tom vieš!"
"A ty to naozaj nevidíš?"
Otočil sa späť k nim. Remus sa zberal na odchod. "Seď! Toto mi vysvetlíte!"
"Áno, oci," zasalutovala Tonksová.
"Prečo ste mi o tom nepovedali?"
"Presne pre toto," zašomral Remus.
"Toto?"
"Tichošľap, takúto drámu si z týchto vecí robil už od školy. Chcel som sa tomu raz vyhnúť."
"A ja som sa chcela raz vyhnúť rodičovskému mentorovaniu," dodala Tonksová.
"A moja vec to nebola," pridala som sa do tretice. Tak takýto hysterický výstup som nečakala. Naozaj som bola rada, že som mu to nepovedala ja sama.
Sirius sa nadychoval a vyzeral, že nevie, či vybuchnúť, alebo zachovať chladnú hlavu. Potom pozrel na Remusa a uškrnul sa.
"Aspoň ti nikoho nemusím hľadať..." Všetci sme sa uvoľnene zasmiali, lebo to znamenalo, že Sirius nejde vyvádzať. Aspoň nie tam.



***
Sedela som v práci medzi deťmi, keďže jedna z našich vychovávateliek náhle ochorela a druhá mala v škole skúšku. V detskej izbe boli len štyri deti - jeden osemročný chlapec, ktorý pomáhal svojmu o dva roky mladšiemu kamarátovi so zlomenou rukou postaviť z kociek hrad. Potom tu bolo asi trojročné dievčatko, ktoré česalo bábiku a rovnako starý chlapček, ktorý si sadol na zem ku mne, podal mi knižku a usmial sa s jamkami v lícach.
"Plečítate mi lozplávku?"
Žmurkla som na neho a zobrala si knižku. "Ako sa voláš?"
"Challie," odvetil. Charlie. Malý Charlie s jamkami v lícach. Kde sú tie časy, keď aj môj Charlie bol takýto malý.
"Aj ja mám syna, ktorý sa volá Charlie," usmiala som sa.
"A je veľký alebo malý?" zaujímalo ho.
"Už veľký," povzdychla som si.
"Vie čítať lozplávky?"
"Vie," zasmiala som sa.
"Fíha!" vydýchol.
"A ktorú rozprávku ti mám prečítať?" otvárala som knihu.
"Tú s dlakom!" rozhodol okamžite. Tak som sa pustila do čítania rozprávky s drakom. Charlie sedel na vankúši a s otvorenými ústami ma počúval, zvyšné deti sa hrali, ale nepovedali ani slovo - počúvali tiež.
"Pani... a..." otvorili sa dvere a Mary, naša vychovávateľka, zostala zarazene stáť. Kývla mi na pozdrav a sadla si na najbližšiu stoličku. Práve som končila rozprávku, Charlie v nezmenenej polohe na vankúši, dievčatko tancovalo s bábikou a chalani dokončili hrad, tak teraz stavali opevenenie.
"A dobrý čarodejník pomohol drakovi vyliečiť jeho zranenie, aby mohol lietať ďalších sto rokov a chrániť všetky princezné," dokončila som.
Charlie sa nadýchol a vyskočil na nohy. "To bolo supel!"
"Ďakujem, Charlie," usmiala som sa na neho a podala mu knižku. Znovu ju otvoril a listoval, kým nenašiel obrázky draka, na ktorého teraz s údivom pozeral.
Mary prišla ku mne. "Prepáčte, skôr sa mi nedalo."
"To je v poriadku," pokrútila som s úsmevom hlavou, "my sme sa tu zabavili a zvládli sme to bez problémov, že Charlie?"
"Uhm," prikývol stále obzerajúc draka.
Mary sa zasmiala. "Tá je jeho obľúbená. A viditeľne ste ho dostali, mňa minule opravoval, že tak drak nehovorí," uškrnula sa a postrapatila mu vlasy. "A ty, Emma, bola si princezná?" sklonila sa k dievčatku s bábikou.
"Ja SOM plincezná!" vyhlásila malá rozhorčene. S Mary sme sa na seba usmiali.
"Tak vás nechám, Mary je tu, takže čaute decká," zamávala som chalanom v kúte a vyšla von. Sandie práve išla po chodbe.
"Už si sa zoznámila s malým Charliem?" usmiala sa na mňa.
"Už hej. Poď na čaj," zasmiala som sa a ukázala na moju kanceláriu. Sadla si do kresla a s úsmevom sa načiahla po šálke čaju, ktorý som jej naliala. "Čo mu je?" spýtala som sa, keď som sa posadila.
"Charliemu?" uistila sa. Prikývla som. "Má slabé srdce. Nemôže behať, hrať sa ako iné deti. Teraz mal nejaké problémy, tak ho rodičia doniesli sem. Preto má rád rozprávky - doma mu ich stále čítali, aby sa nenudil." Pokrčila plecami.
Väčšinou som vedela, čo je ktorému pacientovi. Lenže dakedy nebol čas prejsť každým spisom a priradiť k nemu aj tvár. Hlavne tých mladších detí, ktoré som neučila.
"Vieš, taká kučeravá pani s farebným šálom, čo tu včera bola?"
Prikývla som. Stretla som ju, ako som odchádzala z práce.
"To je jeho mamina," usmiala sa. "Každý deň chodí za ním a číta mu, alebo spolu kreslia."
"Sama?" spýtala som sa, ani neviem prečo.
"Jej muž chodí o polhodinu po nej, sadne si s Charliem a hovorí mu o svojom dni. Malý vyzerá ako vo svojom živle," zasmiala sa. "Vraj je to jeho najlepší kamoš. Ocino."
Usmiala som sa. Ocino.
Pozrela som na Charlieho fotku v rámiku na stole. Aké by to bolo, keby mal aj on najlepšieho kamaráta, ocina, ešte ako malý?
"No a Jackob sa má ako?" zmenila som tému, keďže som začínala chytať sentimentálnu náladu, a odvrátila som pohľad od fotky k Sandie.
Zazubila sa. "Super, veď má mňa, nie?"
Rozosmiala som sa. "Svadba bude kedy?"
"Ehm..." poškrabala sa zamračene za uchom. "Stále som to nepovedala našim, a bojím sa, že tak skoro asi ani nebudem môcť... Takže zatiaľ dakde v nedohľadne."
Žmurkla som na ňu. "To vydržíš, neboj."
"O to sa nebojím. Len či si to dovtedy Jackob nerozmyslí," zatiahla zúfalo.
"Ak hej, tak mu jednu vlepíš a nájdeš si lepšieho," povedala som jej s úškrnom. Usmiala sa.
"Stále som na tom lepšie ako Dora."
Zasmiala som sa, keď som si spomenula na raňajšie Dorine odhalenie pred Siriusom.
"Nič proti, Charlotta, ale že sa práve ona dá dokopy s nejakým tvojím spolužiakom... Nuž, o to by som sa nestavila ani po niekoľkých pohárikoch ohnivej whisky," smiala sa Sandie.
Pokrčila som plecami. "Ak sú šťastní..."
Postavila sa z kresla a položila prázdnu šálku na stôl.
"Šťastie je pri Dore slabý výraz. Vďaka za čaj, idem za deťmi," kývla mi a vybehla z kancelárie.
Pozerala som na zatvorené dvere. Šťastie. Toho bolo teraz málo. Ale tí dvaja ním vyslovene žiarili.



***
Sirius
Zostal som v dome sám. Charlotta išla do práce, Tonksová tiež a Remus sa veľmi rýchlo vyhovoril na nejakú dôležitú vec a zmizol. Určite len nechcel so mnou zostať, aby mi nemusel vysvetľovať, čo to má znamenať. On a Dora? Toto keď sa Andromeda dozvie...
Remus bol skvelý kamarát a chlap. Ženskú sme mu s Jamesom hľadali odkedy si pamätám. Ale... boli to iné typy žien ako Dora. Hlavne, v inom veku. Jednoducho, iné. Tiché, nenápadné, väčšinou stále v knihách. To bol jeho typ. Také sme mu hľadali, s takými sme mu dohadovali rande.
A on si začne s mojou kvázi neterou a ani mi to nepovie?!
Nevedel som, čo ma štvalo viac - či to, že mi to nepovedal on, alebo, že sa o tom ani nezmienila Charlotta, hoci to vedela. To už naozaj všetci zo mňa robia idiota?
Vytáčalo ma, ako sa správali. Sedel som v tomto idiotskom dome, nerobil nič užitočné a oni ani nie sú schopní mi povedať takéto niečo. To už ani toto si nezaslúžim vedieť?
Charlotta stále behala do práce, hoci som jej už x-krát povedal, že mám dosť peňazí na to, aby mohla sedieť doma, ale ona nie. Remus tu bol v poslednej dobe čoraz menej - a teraz som zistil prečo. A nikto iný sa tu neobjavoval.
Teda, nieže by mi niekto ako napríklad Snape chýbal, to nie.
Len som myslel, že konečne budem mať ľudskú spoločnosť. Nakoniec som vždy končil s Hrdozobcom a mŕtvymi potkanmi.


***

Charlotta
Z práce som išla domov. Túžila som po teplej sprche, svojom obľúbenom šampóne a mala som neuveriteľnú chuť na cestoviny s tuniakom.
Svoju porciu som zjedla zabalená v župane, s uterákom na hlave, rozvalená v kresle v obývačke.
Doma som bývala teraz málo. Snažila som sa tráviť čas so Siriusom, tak som si sem chodila len pre veci, poliať kvety, či uvariť nejaké normálne jedlo. Teraz som však mala chuť byť chvíľu sama.
Nevedela som, čo po raňajšom Siriusovom výstupe čakať. Ak by zase začal s tým, že je vlastne úplne neužitočný - a áno, určite to súviselo s Remusom a Tonksovou - a prečo som bola celý deň v práci, keď nemusím, tak by som to už asi nezvládla. Opúšťalo ma nadšenie, ktorým som sa ho snažila vytiahnuť z toho stavu, v ktorom bol. Strácala som síl.
Dnešné stretnutie s malým Charliem zas rozrylo moje staré rany a rozozvučalo vo mne hlas, ktorý kričal, že Sirius nie je jediný, čo to mal za tie roky ťažké. Spomenula som si na preplakané noci, keď som nevedela, ako to zvládnem. Keď sa so mnou vlastná mama nerozprávala, keď liečitelia nevedeli, či porodím. Či keď som takmer odpadla pred svojím niekoľko ročným synom a zachránilo ma iba to, že u mňa práve vtedy bola Caroline.
Roky, keď som slovo oddych nepoznala, lebo bol iba Charlie, práca a škola. Keď mal horúčku, sedela som celú noc pri ňom. Keď plakal, dobehla som za ním. Keď...
A to všetko Sirius prehliadal. Nevidel, že nie je jediný, kto to nemal ľahké. Že môj život nebol prechádzkou ružovou záhradou. Nebol hrozný, to nie, ale nebol ľahký, ako si myslel. To bolelo.
Lenže bolelo ma aj to, že tam tie roky nebol a ako som nemala síl na to, aby som ho podporovala, nemala som síl ani na to, aby som ho znovu opustila.
S povzdychom som sa zodvihla z kresla a vyšla do izbe, aby som sa dala dokopy. Nemalo význam tam sedieť a ľutovať sa. To by som skončila ako on.
Už prezlečená a učesaná som zbalila zvyšné cestoviny a v hrubom svetri a kabelkou pod pazuchou som vošla do krbu.
Remus a Sirius sedeli v kuchyni a bavili sa o nejakej práci pre rád. S pozdravom som pred nich položila cestoviny a spravila si čaj.
"Ako bolo v práci?" spýtal sa Remus, kým si Sirius na tanier nakladal večeru.
"Únavne," odvetila som a zobrala som hrnček s čajom. "Idem hore, niečo si prečítam. Keď dojete a doriešite to, príď za mnou," pozrela som na Siriusa. Prikývol a usmial sa.
Vyšla som do jeho izby, položila hrnček na nočný stolík a ľahla si na posteľ. Nado mnou boli jeho fotky z Rokfortu. Bláznivý, nerozvážny mladík bez zodpovednosti. Skúmala som jeho tvár a uvažovala, či bude rovnaký aj Charlie. Tak isto bez rešpektu k pravidlám, bez snahy niesť za niečo zodpovednosť. Dúfala som, že nie.
Sirius prišiel asi o dvadsať minút. "Ty si to vedela a nepovedala si mi to?" vyprskol hneď, ako sa za ním zavreli dvere.
"Čo?" nebolo mi celkom jasné, o čom hovorí. Stále som rozmýšľala nad podobnosťou jeho a Charlieho.
"Remus a Tonksová."
"Aha," kývla som a posadila sa. "A čo som ti mala povedať? Že som vymákla v kuchyni Tonksovú v Remusovej košeli? Alebo že kvôli nej sa Remus celý týždeň tak usmieva?"
"Ale veď to je divné," prechádzal sa po izbe. "Je od neho mladšia. O dosť mladšia... A..."
"A ty si najhľadanejší čarodejník obvinený z x vrážd a ja som tu. No a?" Ideme naozaj v tomto období hľadať dôvody, prečo by ľudia, ktorí sa majú radi, nemali byť spolu? Ja by som ich teda mala viac ako dosť a začínala som mať pocit, že jeden z nich bol aj vek. Môj manžel mal stále dvadsať.
"To je iné," sadol si ku mne. "Remus proste..."
"Čo? Sirius, nechceš, aby bol šťastný? Aby bola Tonksová šťastná? Alebo už naozaj chceš, aby sme tu všetci trpeli?"
Nechápavo na mňa pozrel. "Všetci?"
"Pre Merlina! Vždy môžeš nájsť tisíc dôvodov prečo nie. Ale o tom to nie je. Musíš hľadať dôvody prečo áno. Preto som tu, preto sa ťa snažím každý deň povzbudiť, preto sa Tonksovej páči Remus a on je preto šťastný. Prečo nemôžeš byť na chvíľu šťastný aj ty?"
Mala som pocit, že sa rozplačem. Ale jeho správanie už bolo na hrane.
"Som šťastný," zamrmlal.
"Nevyzeráš tak," pokrútila som hlavou. Chvíľu bolo ticho. "Nie si jediný, kto trpel," povedala som polohlasom. "My však namiesto ľutovania samých seba skúšame nájsť aspoň kúsok šťastia."
Pozrel na mňa, oči vytreštené. S bradou vysunutou dopredu som mu pohľad opätovala. Nemienila som ho už šetriť. Ľutovať. Správať sa k nemu v rukavičkách. A zdalo sa, že si to zjavne začína uvedomovať. Nadýchol sa, že ide niečo povedať, ale asi nenachádzal slová.
A potom ma objal. Zaboril hlavu do mojich vlasov a tuho si ma k sebe pritisol. "Prepáč," zašepkal. "Som idiot."
"Si blázon," pritakala som do jeho pleca. Povolil objatie a pobozkal ma.
"Ľúbim ťa." A mne zostávala iba nádej, že pochopil.

 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Evanska | Web | 7. srpna 2014 v 23:37 | Reagovat

Tak, okej, po tom, čo som rozdýchala fakt, že kapitola tu je, aj keď nemám narodeniny, som sa pustila do čítania a po skončení sa márne pokúšala zájsť touchpadom čoraz nižšie, hoci tam už bola len možnosť napísať komentár :D
A musím povedať, že si ma nielen nakopla (otváram word), ale aj inšpirovala - a nie, nie do poviedky, ale do života :) Je skvelé čítať kapitolu na takýto štýl - taký bezstarostný (kvázi, keď si to porovnáš s už-už podpísanou žiadosťou o rozvod) a denno-denný život :) Toto mám na tvojom písaní rada - že dokážeš pútavo písať aj bez množstva dramatických scén :) Opäť raz krásne napísaná kapitola - najmä to zakomponovanie Remusa a Dory - thumps up  ;-) hoci ja som si vždy predstavovala, že sa dali dokopy až v šestke, ale tu je to super :) A super vykreslený Sirius - jeho sebaľútostné a ničivé nálady...
Ďakujem, Tonksie, za toto skrášlenie večera ;-)
ps: Vieš, že prázdniny sú ešte kvázi dlhé? ;-) O:)

2 MIRA | 9. srpna 2014 v 23:06 | Reagovat

Ďakujem za ďalšiu nádhernú kapitolu. Sírius to musel mať fakt dosť ťažké, byť celé týždne zavretý v dome a stretávať sa len s tými ľuďmi, ktorí tam prídu.
Aspoň že sa dali so Charlottou znova dokopy. Sírius tuším ešte nevie, že Charlie je jeho syn, že? Som veľmi zvedavá, či mu to Charlotta niekedy povie.
Inak som veľmi rada, že pridávaš kapitoly aspoň raz za rok a veľmi si toho vážim. :-) Ono je síce pravda, že prázdniny ešte stále trvajú, tak nejaká tá kapitola by sa niekedy na jeseň šikla, ale ak nie tak ja si ten rok kľudne počkám. :-)
PS: Gratulujem k Bc :-)

3 Džandžu | 10. srpna 2014 v 11:50 | Reagovat

Ooooooooooo, to som necakala uz ani v najkrajsom sne. Je to super a som velmi potesena dalsou kapitolou. Taktie gratulujem k titulu a zelam vela uspechov na ceste za tym dalsim. A vela uspechov pri pisani aj sem.

4 Tina | 10. srpna 2014 v 16:08 | Reagovat

Nová kapitola! 8-O Neverila som, neverila vlastným očiam! A predsa...
Je to tady! Šťastná časť! Napriek všetkému som dočítala s krásnym pozitívnym pocitom, tak to má byť, to sme veľmi dlho potrebovali. Ako to už býva, trochu som nadávala Siriusovi, trochu Charlie, keď strácala silu, ale veľmi si ma potešila, že na konci sa nesplnili moje najhoršie predpovede vytvárané počas čítania a že sa zas nerozhádali :X Krásna kapitola, zahriala pri srdci nie len svojou čírou existenciou :3
Zagratulujem ešte k Bc a poprosím o ďalšiu kapitolu veľmi pokorne.
A zaželám si na koniec: však sa Sirius s Charlie stretnú? Prosím, nech! :X Viem, že veľmi nie je kedy, ale ty si isto nájdeš zámienku, verím ti!

5 Daine | E-mail | Web | 11. srpna 2014 v 12:42 | Reagovat

Chichi, hneď na úvod. Tonksová je v tvojom prevedení úplne geniálna. Nasmiala som sa do popuku. :-D Kapitola úžasná ako vždy.
A Charlotte. Ach. Keď myslela na staré školské časy, chytala ma mierna nostalgia. Ale oveľa viac ma desí, čo asi príde v nasledujúcich kapitolách. Som strašne zvedavá na stretnutie otca a syna. A naozaj sa bojím toho, keď sa táto ich neideálna ale predsa len šťastná situácia pokazí. A Siriusove správanie si vystihla do detailu. Presne takto by som si predstavovala chlapa s jeho vlastnosťami, ak by ho zavreli do prázdneho domu bez akejkoľvek práce.

6 Floo | 22. srpna 2014 v 15:20 | Reagovat

Děkuju! Děkuju! Děkuju! Jsem neskutečně ráda, že jsi přidala novou kapitolu!!!!:-D  Pomsta je snad nejlepší ze všech českých nebo slovenských povídek, co jsem kdy četla a každou kapitolu úplně hltám :-)
Kapitola parádní- Charlotta úžasná, Tonsková skvělá a tvého Siriuse úplně zbožňuju <3 Asi jako všichní doufám, že se Sirius s Charliem brzo potkají (prosím) :D
Asi jdu číst od začátku Pomstu srdce, abych si zkrátila čekání na další kapitolu :-) a budu tajně doufat, že bude brzo :-)

7 petusenka | 14. září 2014 v 13:01 | Reagovat

jeeeej super dalsia kapca len tak dalej :D milujem tuto poviedku

8 Natsuko | 14. listopadu 2014 v 9:10 | Reagovat

Takže po týždni som sa dokopala až sem je to úžasná séria a dúfam že si neskončila a bude pokračovanie....

9 Džamdžu | 15. listopadu 2014 v 1:16 | Reagovat

áno, áno, prosíme si poviedku ďalšie. :*)

10 Miša | 4. února 2015 v 17:33 | Reagovat

Ahoj :-) chcem sa opýtať či to niekedy dokončíš. Je to fakt super poviedka a bola by škoda ju nechať nedokončenú. :-)

11 Tina | 9. října 2015 v 19:30 | Reagovat

Povedz, prosím, že bude ešte niekedy (a v dohľadnom čase) ďalšia časť. Začala som kde-tu čítať odznova, ale to...to nie je ono. :X Veľmi ľúbim Tvoje písanie a celú túto ff, už z toho mám seriózny headcannon!

12 MIRA | 13. října 2015 v 11:15 | Reagovat

Tiež dúfam a čakám jednu kapitolu ročne. Ale stojí vždy zato. :-)

13 Kris | Web | 20. října 2015 v 16:27 | Reagovat

Tonks, nebola som tu dlhsie a hned par kapitol, lol, boli skvele! Sucitim s tebou, pisanie je moja vasen, ale ked sa ti do toho postavi samotny zivot, tak je to tazke. Ja som ale nakopla a teraz by si sa mohla aj ty, nech mame pokracovanie :) Btw, chodis na matfyz a programujes? Ak hladas staz/pracu v IT, tak sa ozvi a hodime rec :D

14 ZacharySes | E-mail | 31. prosince 2017 v 4:45 | Reagovat

Hello. And Bye.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama