Ďakujem za všetky komentáre :)
(A nie, nespriateľujem. Ďakujem, že sa na to nepýtate ;) )
_________________________________________________________________

15. Kapitola - Len spomaliť

1. listopadu 2013 v 23:27 | Tonks |  Pomsta času
Ja ani neviem, či sem vôbec ešte niekto chodí, keďže skôr nepridávam ako pridávam. Ale niečo, čo mi v počítači ležalo už dlhšie, no stále som nebola spokojná, sa mi nejakým spôsobom podarilo dopísať, takže nech sa páči. Možno si to niekto z vás nájde, ak áno, komentáre potešia a prepáčte, že mi to tak všetko trvá O:)


15. Kapitola - Len spomaliť
"Charlotta, tieto nevkusné závesy tu má Charlie odkedy?" nadvihla nos moja mama na prahu Charlieho izby, kam si mienila uložiť svoje veci.
"Tie si vybral sám, mami," prehodila som s núteným pokojom. "A ty budeš spať v hosťovskej, k Charliemu pôjde Bobby." Zavrela som jej dvere pred nosom a ukázala na vedľajšiu menšiu izbu, ktorú sama kedysi ako malá obývala.
"Takže mi bude pridelené rozkladacie ležadlo?" poznamenala s nevôľou.
"Nie, už dávnejšie som tam kúpila posteľ," odvetila som a s úľavou si vydýchla, keď mamka vošla dnu a zavrela za sebou dvere.
"A ja budem kde, Lottie?" uškrnula sa zo schodov Julie. Usmiala som sa na ňu.
"Najprv som myslela, že by si mohla byť so starkou, lebo k chalanom sa nezmestíš, ale čo povieš na gauč v obývačke v mojej spoločnosti?" žmurkla som na ňu.
"Super!" zachichotala sa a zbehla po schodoch dole.
"Charlie, naozaj nemáme ísť spať do obývačky?" spýtal sa ma tretí krát Luke obozretne a na opálenom čele sa mu zračila vráska.
"Keby som chcela, aby ste tam spali, tak tam spíte," pokrútila som hlavou. "A hlavne, nič proti braček, ale na ten gauč sa nezmestíš," zasmiala som sa.
"Ešte, že ty si taká malá, sestrička," uškrnul sa a postrapatil mi vlasy.
"Má tridsaťpäť, nesprávaj sa k nej ako k malej," pokarhala ho s úsmevom jeho žena, Yv. Vyšla z mojej spálne už prezlečená a ďubla Luka do boku. "Si horší ako Jul k Bobbymu."
Všetci traja sme sa uvoľnene zasmiali, no vzápätí nám smiech schladila mamka, ktorá otvorila dvere na svojej izbe a káravým hlasom na nás pozrela. "Rada by som si oddýchla po namáhavej ceste, Charlotta, mohla by si mi to, prosím, dovoliť?"
Luke nadvihol obočie, ale Yv rýchlo zavrtela hlavou, aby nič nekomentoval. "Jasné, mami. Oddýchni si, potom bude obed," povedala som ticho a so sileným úsmevom som zišla za bratom a švagrinou dole. V obývačke na gauči sedel Charlie a Bobby a o niečom sa zaujato rozprávali, v kresle sedela Jul a v ruke zvierala hrnček s čajom.
"Spravila som aj vám," podvihla hrnček a usmiala sa. "Hádam nevadí, Lottie."
S úsmevom som pokrútila hlavou a zamieria do kuchyne. Luke si sadol ku stolu a Yv zobrala do ruky jeden z hrnčekov s pariacim sa čajom. "Mrzí ma, že je k tebe taká," povzdychla si.
"Kto? Mamka?" pozrela som na ňu. "Tá je taká odkedy som otehotnela. Dokonca by som mala byť rada, že sa vôbec so mnou rozpráva." Spomenula som si na obdobie, kedy som jej oznámila, že čakám Charlieho. Začala sa so mnou rozprávať až na jeho druhé narodeniny, keď ho prvýkrát uvidela.
"Vieš, že ťa má rada," zapojil sa Luke. Prikývla som.
"Aj ja ju. Len je to viac komplikované."
Odchlipol si z čaju, ktorý mu podala Yv. "V poslednom čase je to s ňou čoraz horšie. Deti sú veľké, už nepotrebujú, aby na ne dávala pozor, domáce práce jej nerobia dobre a nemá nič, čo by mohla robiť. Tak len sedí pred televíziou, alebo pri krížovkách a nevie, čo robiť."
"Nemá koho kontrolovať," pridala sa do debaty Yv. "Ak sú deti v škole a my v práci, dom je prázdny. Keď večer prídeme, zvyčajne pozerá nejaký seriál a potom ide spať. Ráno ešte spí a ak náhodou nie som v práci a chcem ju niekam vytiahnuť, odmieta."
"Yv sa snažila, aby sa stretávala aspoň s jej mamou, ale aj to odmieta. Všetky známe, ktoré v Austrálii mala, už pre ňu jednoducho neexistujú. Ani do obchodu nechce ísť."
"Stále smúti za Anglickom?" pozrela som na nich. Luke prikývol.
"Stále porovnáva. Všetko tu bolo lepšie, ako je v Austrálii."
Trpko som sa zasmiala. "Koľkokrát som jej hovorila, či sem nechce prísť. Mohla tu byť, ak aj nechcela bývať tu, nebol problém nájsť jej niečo neďaleko. A teta Ema by určite nenamietala, keby aj bývali spolu," spomenula som maminu sesternicu. Tá ovdovela skôr, ako som sa narodila a nikdy nemala žiadne deti. Bývala sama v dedinke vo Walese a s mamou viedli častú a dlhú listovú konverzáciu. Viackrát navrhla, že mamka by mohla prísť bývať k nej, aspoň by nebola sama, ale pre mamku by to bol priveľký šok.
"Vieš aká je mamka, čo sa tohto týka," namietol Luke. "Už len dostať ju sem na Vianoce nás stálo veľa námahy. Odkedy zomrel otec, bojí sa tu byť."
"Pre Merlina! Otec zomrel pred šestnástimi rokmi!"
Luke pokrčil plecami a Yv sa smutne usmiala. Pokrútila som hlavou. "Asi to nemá zmysel riešiť. Čo máte nové vy? Ako v práci?" zmenila som tému a asi všetkým v miestnosti odľahlo.

***
Sirius
Koláče. To jediné slovo mi blúdilo mysľou, odkedy Charlotta zmizla v plameňoch.
Nemal by som na to myslieť, mal by som si užívať to, že je tu Harry, že mám konečne po dlhých rokoch reálne Vianoce. Lenže keď som ležal sám v posteli, vo svojej starej izbe, a pozeral do stropu, nedalo sa nemyslieť na ten rozhovor.
Toľko vecí sme si povedali - a verte, pre každého chlapa je to utrpením - a ona reálne nepovedala nič. Ako vždy iba utiekla. Zase. Za koláčmi. Nejaké posraté koláče sú jej dôležitejšie ako ja?! Naozaj? Koláče?!
Snažil som sa. Poslal som jej darček. Skončil to s Emmeline. Ospravedlnil sa jej. Pre Merlina!
A ona ujde.
Vlastne, že ma to vôbec prekvapuje. Utekala predtým, uteká teraz. Na to, že má dieťa, je to príklad krásneho nedospelého správania, ktorý mu dáva.
Hoci, zamyslel som sa nad tým - dieťa. A vtedy ma to udrelo celou silou. Mám dieťa.
Šokovane som sa posadil na posteli. Ja mám dieťa!
Pozrel som na fotku nalepenú na stene, ešte z Rokfortu. Moja mladšia podoba sa na nej smiala na niečom veľmi vtipnom. A ja som sa rozosmial tiež. Ja mám dieťa, chápete to niekto? Pozeral som na tú fotku a nedokázal sa prestať smiať. Tamten sebavedomý tínedžer, ktorý mal skoro každú, má dieťa. Nereálne.
"Tichošľap, čo sa deje?" otvoril dvere do izby Remus.
"Ja mám dieťa, Námesačník! Syna, chápeš?" smial som sa. Remus na mňa nechápavo pozrel.
"A to si pochopil až teraz?"
Ukázal som na fotku. Remus podišiel bližšie, pozrel na obrázok a po chvíli sa smial tiež.
"Cassanova Sirius Black má syna. Šok, čo?"
Prikývol som.
Remus sa uškrnul a potľapkal ma po pleci. "Podľa mňa je väčší šok, že len jedného, kamoško."

***
Charlotta
Darčeky boli rozdané, celá rodina najedená, na koláče sa viedli frontálne útoky a moja mamka prekvapivo sedela ticho v kresle a čítala novú knihu. Chalani hrali na koberci šach, Jul si lakovala nechty, Luke so smiechom pozoroval surfistu vo fľaši, Yv štrikovala šál a ja som napriek tej všetkej rodinnej pohode a oddychu myslela na iné veci.
"Zbehnem na chvíľu do práce, zapriať deťom pekné Vianoce. O hodinu som späť," oznámila som bližšie neurčene nikomu a na moje veľké prekvapenie sa ozvala mamka.
"To bude od teba milé," v tej vete nebola ani stopa po sarkazme, až Luke s Yv prekvapene vyvalili oči a ja tiež.
"Vďaka, mami," hlesla som a stále v šoku som sa išla prezliecť. Už prezlečená som vzala do škatule zopár koláčov, aby som ich odniesla na kliniku.
Premiestnila som sa do svojej kancelárie a zapla v nej svetlo. Na stole ležali rozhádzané papiere, na nástenke boli pripnuté vianočné pohľadnice od detí a v snehovej guli snežilo na londýnsky autobus.
Položila som škatuľu na stôl, zodvihla guľu do dlane a zrak mi padol na obálku pod ňou. Nemusela som ju ani otvárať, hneď mi bolo jasné, čo je v nej. Vzala som ju do ruky a automaticky ju vložila do vrecka, položila guľu späť, zobrala škatuľu a vyšla z kancelárie.
Na chodbe bolo ticho. Angela bola doma, väčšina detí tiež. No pár, presnejšie päť, ich tu zostalo. Otvorila som dvere na kuchynke, preložila koláče zo škatule na podnos a vyšla s ním von. Bez jedinej myšlienky som zamierila do detskej izby, ako sme volali izbu plnú hračiek, kde okrem detí bolo aj pár rodičov a, na moje veľké prekvapenie, Louis.
"Šťastné a veselé," usmiala som sa na osadenstvo a položila podnos na stolík.
"Aj vám, pani Spellová," prekvapene na mňa pozrela jedna mladá mamička. "Nevedela som, že ste tu."
"Na deti sa nedá tak ľahko zabudnúť," odvetila som a objala malého kučeravého chlapčeka, ktorý sa mi hodil do náručia.
"Ideme sa učiť?" uprel na mňa svoje hnedé oči.
Zasmiala som sa. "Nie, Andy, nejdeme. Sú Vianoce, treba si oddýchnuť."
"Andrew, ty by si sa učil?" pokrútil hlavou jeho otec a položil mu ruku na plece. "Nevedel som, že ťa to až tak baví."
"Pani učiteľka je super!" vyhlásil. Postrapatila som mu vlasy.
"Ďakujem, mladý pán. Ty si tiež super žiak. Choď si dať koláčik," žmurkla som naňho a on sa rozbehol ku stolu sprevádzaný mladším dievčatkom, Elis.
"Šťastné a veselé," poprial mi Andrewov otec a podal mi ruku. "Ďakujem, že ste nám umožnili byť so svojimi deťmi."
"Sú Vianoce," usmiala som sa. "Teba byť so svojimi rodinami."
"Presne tak," pripojil sa Louis a prekvapene na mňa pozrel. "Nevedel som, že prídeš."
"Ja som nevedela, že budeš tu," povedala som ticho a prešla na kraj miestnosti. "Mala tu byť predsa Sandie, hovorila, že k rodičom ide až na Nový rok a cez Vianoce tu bude."
"Ráno mi prišla sova, či by som nemohol ísť namiesto nej, pretože súrne niekam ide. Tak som prišiel, aj tak by som bol sám doma..."
"Nešiel si k rodičom?" spýtala som sa, zámerne ignorujúc tichú výčitku v jeho hlase.
"Nie."
"Sú skvelé," oznámil mi Rodger, momentálne najstarší chlapec z detí, a mávol smerom k podnosu s koláčmi a žmurkol na mňa.
"Ďakujem ti," usmiala som sa.
"Ja idem na chvíľu k sebe, keby niečo, stačí zavolať," oznámil Louis a tých pár rodičov, čo tam bolo, prikývli.
Prešla som cez miestnosť, pozdravila so všetkým a bola súčasťou tej podivnej rodiny, ktorá sa takto zlepila kvôli chorobe detí. Rodičia, jedna stará mama a hŕstka detí s najrôznejšími chorobami, ktoré nemohli ísť domov. Behali po miestnosti, vyjedali koláče, hrali sa s novými hračkami, skackali po rodičoch a, jednoducho, užívali si Vianoce. A to bol ten najkrajší pocit.
Keď som stála pri kozube a Elis ma ťahala za sveter, aby mi mohla do ucha pošepkať, čo dostala na Vianoce, vypadla mi z vrecka obálka. Ako mi ju drobné dievčatko podávalo, papier ma v rukách pálil. Tie slová z neho asi presakovali na povrch. S jedinou myšlienkou som obálku hodila do ohňa a tam zahorela jasným plameňom. Rozvod sa nekoná.


***
Vonku snežilo. Zvláštnosť pre Londýn. Stála som v kabáte pred budovou, v ktorej sme mali nemocnicu, a pozerala na nebo. Všetko bolo dobré. Charlie bol doma, mamka sa držala, konečne som bola so svojimi deckami, deti v nemocnici mali tiež skvelé Vianoce a ja som sa aj tak cítila, že mi niečo chýba.
Príliš veľa vecí som za svoj život nechávala nedopovedaných, príliš som sa snažila tváriť sa, že je všetko v pohode. A už ma to utekanie unavovalo.
S hlbokým nádychom som sa pohla po chodníku, aby som o skoro štvrť hodinu zastala na ošarpanom námestí. Očami som vyhľadala jeden dom, ale moje nohy odmietli poslušnosť. Zosunula som sa na najbližšiu lavičku.
Jedna vec je uvedomiť si, že niečo je zle, druhá je vyriešiť to. A v tom okamihu som si vôbec neverila, že by som to nejako vyriešiť mohla. Čo som vlastne od tohto očakávala? Že prídem a...? A čo?
Sama som si nevedela odpovedať. Po včerajšom rozhovore so Siriusom som vedela jedinú vec, niekde sme spravili chybu. Ale nemala som tušenia, ako ju napraviť.
Zostávala som sedieť na lavičke, na plecia mi padal jemný sneh a ruky bez rukavíc som mala celé skrehnuté. A vtedy to prišlo. Náhle uvedomenie toho, že netreba vedieť, ako to ideme napraviť, že dôležité je chcieť to napraviť. A v mojom prípade to znamenalo čeliť svojmu mužovi.
Skôr, ako som si to mohla rozmyslieť, som prešla k jednému domu a skôr, ako som vôbec stihla zaklopať, či zazvoniť, dvere sa otvorili.
"Do...Ahoj," usmiala sa na mňa trochu nervózne Tonksová z otvorených dverí. Odvtedy, ako sa opila na koncerte Drakov, sme sa nevideli.
"Ahoj," usmiala som sa a vošla dnu. "Ako sa máš?"
"Dobre... A... Ďakujem," vyslovila skoro nečujne a začala si na hlavu navliekať ružovú čapicu. "Prepáč, musím ísť. Bola som tu len na skok..." zaševelila a odišla. Zostala som zarazene stáť na chodbe. Už som aj myslela, že sa otočím, keď sa z kuchyne ozvali kroky.
"Tonksová, zabudla si si..."
"Ahoj," povedala som ticho a pozrela na Siriusa.
"Ahoj," prekvapene na mňa pozrel.
"Môžeme sa porozprávať?"
Prikývol a ukázal ku kuchyni. Ešte voňala po vianočnom obede, na stole boli koláče, všetko bolo vyzdobené. Prekvapene som na neho pozrela. Predtým som si to nevšimla.
"Sú tu Weasleyovci," všimol si môj pohľad. "A Harry..."
"Ako sa má?" vyhŕkla som. Nevedela som o ňom nič, bolo to zvláštne. Divný pocit.
"Mal sa aj lepšie. Ale aj horšie," pokrčil plecami.
"Je tu s tebou..."
"Ako... Kde.. kde máš Charlieho?"
Vyvalila som oči pri jeho otázke. On spomína Charlieho? "Doma," odvetila som. "S Lukom, Yv, mamkou, deckami. Bola som v práci, tak som sa zastavila..."
Prikývol.
"Prepáč," vyslovili sme naraz.
A potom už žiadne slová neboli potrebné. Objal ma tak pevne, že som mala pocit, že sme jeden a oprel si hlavu o moje čelo. Vplietla som mu prsty do vlasov a pozrela do jeho očí. Tá modrosivá farba ma ničila.
"Imelo," šepol s úškrnom. Rozosmiala som sa. Naše pery sa spojili, letmo, opatrne. Vzápätí z nich vyšiel smiech.
Dávno som sa necítila tak šťastná, ako v tú chvíľu. Akoby som bola konečne úplná.
Oprela som si hlavu o jeho plece a vnímala jeho vôňu. Ten pocit blízkosti. Prechádzal mi dlaňou po chrbte. Natočil hlavu ku mne a usmial sa. Opätovala som mu úsmev a zľahka ho pobozkala.
Sú predsa Vianoce.
Otváranie vchodových dvier nás prinútilo vrátiť sa do reality. Pobozkala som ho ešte raz, pritiahol si ma k sebe ešte viac, prešiel dlaňami po bokoch. "Musím," šepla som.
"Ale.."
"Musím," vymanila som sa z jeho objatia a predtým, ako som sa premiestnila, som vo dverách zbadala zelené oči.
Doma som vo vrecku kabáta našla svoj darček.

***

Sedeli sme s Lukom na povale s pohármi vareného vína pri svetle starej petrolejky. Zvyšok osadenstva spal. Keď sme boli malí, vždy keď sme prišli na návštevu k starkej, vyšli sme s kakaom alebo horúcou čokoládou na povalu, zapli petrolejku a rozprávali sa. Vtedy to boli debaty dospelákom neprípustné, tentoraz to bola zas debata len pre naše uši - hoci už až príliš dospelé.
"Charlie, je všetko v poriadku?" spýtal sa ma ticho.
"Čo myslíš?"
"Tvoj život. Charlieho..."
"Jasne, že je všetko ok," odvetila som rýchlo.
Luke sa uškrnul a odpil si z vína. "Vieš, že ti neverím."
"Mal by si," vyplazila som mu jazyk.
Pokrútil so smiechom hlavou a oprel sa o trám. "Tú bundu, čo si kúpila Charliemu... vieš koho mi v nej pripomenul?"
Presne som vedela odpoveď. Keď si moje dieťa oblieklo koženú bundu videla som pred sebou jeho otca. "Siriusa," zašepkala som.
Prikývol. "Už si to..." nedokončil.
"Už som mu to povedala. Ešte v lete. Našiel fotky zo svadby."
"Myslel som si." Žiaden šok, žiadne výčitky. Iba konštatovanie. "Spravila si dobre."
Vyvalila som na neho oči.
"Tiež by som chcel, aby Bobby vedel, že som jeho otec. Dieťa si to zaslúži vedieť."
"Aj keď..." začala som.
"Poznám ťa, sestrička," usmial sa. "A poznal som jeho."
"Vieš, možno nie je všetko také, ako sa zdá..."
Prikývol. "Nič nie je také, ako sa zdá." Chvíľu sme tam sedeli v tichosti a chlipkali víno z hrnčekov, keď ma Luke štuchol do pleca.
"Ale ten tvoj prsteň - to sa mi nezdá, že nám tu niekto neovláda maskovacie kúzlo natoľko, aby chlap ako ja nespoznal, že to je obrúčka?"
Očervenela som. Snažila som sa pred mamkou zamaskovať, že mám obrúčku a zložiť z prsta som ju nechcela.
"Trefa!" zaškeril sa a štrngol svojím hrnčekom o môj. "Vieš, už si to konečne zaslúžiš."
Šok z toho, že existuje niekto, kto mi nevyčíta, že som povedala Charliemu pravdu a na prste nosím obrúčku od hľadaného utečenca z Azkabanu, umlčal všetky moje slová. Výraz ale hovoril asi za všetko.
"Merlin, Charlie, nie som padnutý na hlavu a nejdem ti prezerať predlaktie, kvôli prsteňu."
"Ale..."
"Ja to viem," vyrazil mi dych.
Vyvalila som oči.
"Poznám ťa pridobre na to, aby som si myslel, že by si mu dokázala odpustiť, ak by to bola pravda," pokrčil plecami. "A predpokladám, že kľúčovým slovkom v tomto bude rád."
Prikývla som. Nemalo zmysel zapierať, hlavne keď Luke vyzeral, že o všetkom vie.
"Ale ako?"
"Tajné zdroje, " prerušil ma s úškrnom. "Stále viem, ako si zistiť čo to o mojej malej sestre."
"Merlin!" toto ma vytáčalo na Rokforte, potom v Austrálii a on to robí zas. Tridsaťpäťročnú sestru kontroluje, s kým chodí, spáva, žije. Ale predsa len som videla jeden rozdiel - tentoraz to nevyzeralo, že by môjmu veľkému bratovi nejaký chlap v mojom živote vadil.
"Takže?" pozrela som na neho, čakajú nejaké tie vyhrážky, dobre mienené rady a usmernenia od staršieho brata.
"Čo? Čakáš moje požehnanie?" postrapatil ma po vlasoch.
"Ty si dakedy na hlavu, Luke," povzdychla som si.
"A preto som jediný, sestrička moja drahá, kto ti tú obrúčku a vzťah so Siriusom nezazlieva."

***
"Charlie, pomôžeš mi, prosím?" zakričala som z kuchyne. Ráno delegácia z Austrálie odišla - teda okrem Jul, ktorá sa rozhodla, že svoje letné prázdniny strávi v zime v Anglicku; a práve teraz spala. Charlie v obývačke pozeral telku.
"S čím?" zastal na prahu.
"S riadom," kývla som k drezu.
"OK, ale ja ho umývam," vyplazil mi jazyk a prebehol k drezu. Neznášal utieranie riadu.
"Ďakujem za tú sviečku a čokoládu," usmiala som sa ne neho. Môj vianočný darček od Charlieho tvorila veľká farebná sviečka, ktorá menila farby a tvary, a balíček čokolády od výmyslu sveta.
"Ja za všetko, mami," usmial sa tiež. "A tá bunda je super. Myslíš, že si ju môžem vziať na Rokfort?"
Zasmiala som sa. "Len v nej neobháňaj baby ako tvoj..." zarazila som sa. Teraz som sa preriekla.
"O... on mal tiež takú?"
Prikývla som. Asi prišiel ten čas. Mávla som prútikom a riad ležal umytý v odkvapkávači.
"Poď, niečo ti ukážem."
Vyšli sme na povalu, Charlie si sadol na jeden z trámov, tak ako pred pár dňami Luke a zamyslene na mňa pozeral. Vytiahla som jednu škatuľu - najmenej zaprášenú zo všetkých, lebo donedávna bola v mojej izbe. Veko som položila na zem a sadla si k Charliemu.
"Viem, že si nejaké fotky už videl, ale chcela som, aby si mal toto."
Fotka, ktorá vo mne aj po rokoch vzbudzovala úsmev. Sirius v koženej bunde na svojej motorke. Neviem, prečo som mala pocit, že tú fotku a rovnako aj ďalšie zo škatule, by mal Charlie vidieť.
Charlie na ňu pozrel a rozosmial sa. "On jazdil na motorke?"
"Trochu upravenej," povedala som a postavička na fotke sa ako na povel zniesla na motorke do vzduchu.
"Dobrééé," vyhŕkol Charlie. Podala som mu celú škatuľu.
"Pozri si to, možno ti to pomôže ho spoznať, pochopiť..." pokrčila som plecami a vycítiac z Charlieho pohľadu, že chce byť sám, som zišla z povale.

***

Vianoce ubehli ako voda a ja som stála na nástupišti 9 a ¾ spolu s Jul a Carol a kývala Charliemu, Tesse a Mikeovi, ktorí sa vracali späť do školy.
"Letím, baby, musím doopravovať práce," povedala nám Caro, ako vlak zmizol za zákrutou. "Zastavím sa večer. Užite si to, čaute."
"Dovi," usmiala sa Jul a to sa už Caro premiestnila.
"Tak, slečna, kam to ideme?" pozrela som na svoju skoro dospelú neter.
"Že kam," zakrútila hlavou. "Predsa na nákupy, sú výpredaje, zabudla si?"
Pretočila som očami. Čo som si to na seba ušila za búdu?
"No ok, Jul, tak poďme na nákupy," vzdala som sa pod jej pohľadom a zamierila k vchodu na stanicu. "Len mi povedz, či myslíš Šikmú uličku, alebo by si radšej čosi muklovské."
"Vyzerám, že chcem nový habit?" nadvihla Jul obočie. "Potrebujem niečo sexi!" žmurkla na mňa.
Rozosmiala som sa. "Sexi? Tu, v tejto zime?"
"Presne tak! Zbalím si nejakého fešného Angličana," vyhlásila rozhodne.
"Oha, fešného Angličana a mňa potom zabije tvoj otec, že som to dovolila!" Už vidím, ako by môj veľký brat reagoval na to, keby si jeho maličké dievčatko našlo frajera kdesi v Londýne a rozhodlo sa, že do Austrálie sa nevráti. Ako brat bol hrozný, ako otec stokrát horší. A ja som nemala chuť sa s ním pohádať kvôli jeho dcére. Aj pre mňa bola Julie iba dievčatkom, hoci ilúzie som si nerobila.
"Ale Lottie, vyzerám, že by som také veci vešala ocovi na nos?" Na to som nemala inú odpoveď ako rozosmiať sa. Nuž, Luke, niektoré veci sa ti vždy vrátia.

***
"Tá sukňa je predsa len trochu krátka, Jul," povedala som opatrne, keď sa mi moja neter zvŕtala pred kabínkou v červenej sukni, ktorú by som ja nazvala skôr opaskom.
"To bol test!" zaškerila sa a vbehla späť do kabínky.
"To bolo čo?" nechápala som.
"Test," zopakovala spoza závesu. "Neboj sa, v tomto by som von nešla, ale chcela som vidieť, čo mi dovolíš."
"Ty si koza, Jul."
"Diki, krstná," vystrčila hlavu z kabínky a vyplazila mi jazyk. "Poviem ocinovi."
Sladko som sa na ňu usmiala. "A ja mu poviem o tom tvojom Angličanovi a budeme si kvit."
"Ach," povzdychla a strčila hlavu za záves. "Prečo musíš byť aj ty tak zodpovedná?"
Kým si skúšala ďalšie sukne, prešla som k regálom so šatami. Odkedy som mala kliniku, zvykla som si na šaty, sukne, kostýmy. Všetko to však bolo dakedy až príliš oficiálne. Cítila som sa nesvoja. V dvadsiatke by ste ma do kostýmu a lodičiek nenavliekli ani za nič na svete. Vysoké opätky, úzke sukne a škrobené blúzky neboli nič, čo by mi lahodilo, ale vekom to prišlo. Jednoducho som sa pred rodičov našich malých pacientov nemohla postaviť v rifliach a tričku s nejakým vtipným nápisom, alebo dlhej košeli a pestrofarebnej mikine.
No a vlastne som nikam inam nechodila. Takže som nič iné nepotrebovala. Ale ono to všetko bolo lákavé.
"Tie sa mi páčia," povedala spoza mňa Jul a ukázala na tmavomodré šaty, ktoré som práve držala v rukách. "Hodili by sa ti."
"A kam by som ich nosila?" pokrútila som hlavou. Šaty mali nazberanú sukňu asi do polovice stehien, dlhé rukávy a hlboký lodičkový výstrih. To by som si veru do práce obliecť nemohla.
"Na rande," zaškerila sa.
"Vyzerám, že na nejaké chodím?" zasmiala som sa.
Naklonila sa ku mne. "Vyzeráš, že nejakého chlapa máš, Lottie. A tomu by si sa v nich určite páčila."
***
Jul pristala na Carolininu ponuku a išla preskúmať knižnicu Merlinovej univerzity a ja som išla preskúmať svoju osobnú knižnicu - kôpku spisov, ktorá sa mi cez sviatky rozmnožila na stole v práci.
Pila som druhú kávu, keď sa po krátkom zaklopaní roztvorili dvere a dnu vošla rozosmiala Sandie.
"Čau, šéfka!"
"No čau," usmiala som sa. "Teba som teda dlho nevidela."
"Veru, šťastný nový rok," škerila sa na mňa a natešene si sadla do kresla oproti mne. "Mám skvelú novinu!"
"Tak sem s ňou," pozrela som na ňu.
"Idem sa vydávať!" vyhŕkla nadšene.
"Vydávať?" vyvalila som oči.
"Hej, za Jacoba!" pomaly až výskala. "Požiadal ma o ruku na Vianoce a ja som súhlasila!"
Vytasila na mňa prsteň a pustila sa šťastného štebotania o nastávajúcej svadbe. Jediné, na čo som vtedy mohla myslieť, boli Vianoce pred šestnástimi rokmi, keď som dostala rovnaký darček ako Sandie.
Zamyslene som si pokrútila prsteň na prste.
"Gratulujem, Sandie, je to skvelá správa," usmiala som sa na ňu.
Zamračila sa. "Pôvodne som čakala, že mi budeš nadávať, že Jacoba vôbec nepoznám a sme spolu krátko. A že to je celé na hlavu, aby sme sa teraz brali, keď vlastne nie je nič isté a..."
"Sandie," prerušila som ju a usmiala sa na ňu. "Ak si ho chceš vziať a vieš, že to je ten, s kým chceš byť, tak sa nad tým nezamýšľaj. Možno ste mladí, možno ste spolu krátko, ale viem, že pri niektorých ľuďoch proste vieš, že bez nich nevieš byť. Takže ťa nebudem poučovať, sama to cítiš, sama vieš, ako chceš, aby vyzeral tvoj život."
Vyvalila na mňa oči. "To bolo krásne, Charlotta, vďaka." Pokrútila som hlavou, prešla k nej a objala ju.
"Neželaj si ma, ak mu ujdeš spred oltára," šepla som.
"Prečo by som to robila?" zdesila sa.
Zasmiala som sa a nechala ju ísť. Tak táto z tej svadby nemá také nervy, aké som mala ja. Či to bolo dobré alebo zlé, som sa neodvážila tipovať.
Apropo, svadba. Pozrela som na hodiny. Stále mám dve hodiny, kým sa vráti Caro s Jul. Dve hodiny, počas ktorých by som mala dokončiť pár spisov. A pár v tomto prípade veru neznamenalo dva.
S vnútorným bojom som pozorovala sekundovú ručičku na hodinách. Ach! Kašľať na spisy! Vyskočila som z kresla, zobrala spisy do kabelky, dopila kávu a vyšla na chodbu.
"Angela, idem preč, ak niečo, pošlite mi domov sovu," povedala som recepčnej.
"Samozrejme, pani Spellová, dnes by už aj tak nikto nemal chodiť. Aj návštevné hodiny sa už skončili," usmiala sa.
"Ďakujem, dovidenia."
"Dovidenia."
Vrátila som sa do kancelárie, zamkla dvere a s kabelkou vošla do krbu. Myslím, že práve nastal čas na tmavomodré šaty, ktoré mi nanútila moja neter.

***
Sirius
Dom bol tichý. Všetci odišli, Remus mal dnes službu, tak som sedel sám v kuchyni, kde ešte bolo cítiť ihličie.
Už som išiel vytiahnuť fľašu whisky z dresu, keď z krbu vystúpila elegantná postava. Charlotta.
"Ahoj," usmiala sa. "Môžem na chvíľu?"
"Nech sa páči. Whisky?"
"Sirius, dnes som neprišla piť."
"Aha," sadol som si späť. "Takže ani čaj, kávu?"
Rozosmiala sa. "Vyzerám, že som prišla posedieť pri čaji?"
Nuž, krátke šaty, čierne pančuchy, vysoké čižmy. Čo to o žene vypovedá?
"Na Rokforte by som povedal, že si prišla na rande..." pokrčil som plecami.
"Keďže sme ale manželia, rande sa zdá trochu mimo témy, nie?" uškrnula sa.
"Manželia? Takže rozvod sa nekoná, slečna Spellová, alebo, pardón, pani Blacková?"
"To sa teraz pýtaš tvojej mamy?" Dnes bola nad mieru vtipná. A začínalo mi to byť podozrivé.
"Charlotta, ok, nemám na práci nič lepšie, ale aj tak - nemôžeš mi povedať, prečo si prišla?"
Postavila sa, obišla stôl a objala ma okolo krku. "Zlato, prišla som ťa zviesť," šepla mi do ucha a odstúpila. "Ale vidím, že táto časť tvojej osobnosti nejako vyfučala."
"Ktorá časť?"
"Tá, v ktorej si mal chuť na každú ženskú v dosahu."
"Na každú nie," zaškeril som sa.
"Och, pardón, pán Vyberavý."
"Tak ale zhrňme si to - ty, Charlotta Blacková, moja stále právoplatná manželka, si ma prišla dnes ku mne domov zviesť. Rozumiem tomu správne?" Uisťoval som sa. Všetko totiž naznačovalo tomu, že moje sny sa začínajú plniť. Ale poznajúc ženy a špeciálne Charlottu som si nemohol byť ničím istý.
Sadla si na kraj stola a zatvárila sa, že prudko premýšľa. "Nuž, vyzerá to tak, že rozumieš."
"Uhm," prikývol som.
"A že tie šaty nefungujú," dodala.
Zasmial som sa a prešiel až k nej. Objal som ju okolo pása a odhrnul vlasy z krku. "Fungujú, len sem môže ktokoľvek prísť."
"Práve na to sú spálne, pán Black."
"Poučte ma, pani Blacková," zamrmlal som jej do vlasov a pobozkal ju na krk.
"Hm... asi sa radšej nechám poučiť ja."

***
Charlotta
Domov som prišla pár minút pred svojou neterou a najlepšou kamarátkou, stále mierne strapatá, s rozmazaným makeupom. Rýchlo som teda vbehla do sprchy, aby tie dve nemali ani len najmenšie podozrenie. Ale bola to márna snaha.
"Čauko Lottie!" vykríkla od dvier Jul, práve keď som schádzala v teplákoch a svetri zo schodov.
"Ahoj, Charlotta," usmiala sa na mňa veľavravne Caroline. "Vidím, že si stihla aj sprchu. A to sme sa s Jul báli, že budeš ešte v práci."
"Potrebovala som to zo seba zmyť," pokrčila som plecami.
"Idem sa prezliecť," povedala Jul a zamierila po schodoch hore do izby.
"Takže zmyť," prešla Caro do kuchyne. "Myslíš ten sex?"
Vyvalila som na ňu oči a zabehla mi slina. "Čo?"
"Netvár sa!" zasmiala sa. "Vidno to na tebe."
"Čo?"
"No čo?" rozhodila rukami a sadla si na stoličku stále sa mi smejúc do tváre. Vzápätí jej smiech zmrzol a premenil sa na tvár profesora, ktorý zistí, že ste na jeho skúške podvádzali.
"Nepovedz mi, že s ním!"
"A s kým?"
"Čo s kým?" vbehla do kuchyne Jul a vytiahla z chladničky mlieko.
"S kým som bola v práci," zaklamala som rýchlo.
"Aha," pokrčila plecami a naliala si mlieko do pohára. "Inak, mala si dnes tie šaty?" usmiala sa šibalsky.
"Aké šaty?" vložila sa do toho Caro.
"Viete, tie, čo som vám o nich hovorila. Čo som Charlotte vybrala."
"Aha."
Obe na mňa pozreli tak veľavravne, až som mala pocit, že sedím v kuchyni úplne iného domu a vysvetľujem svojim dvom kamarátkam, že som sa zasnúbila.
"Je v tom chlap!" zahlásila Jul.
"Jednoznačne," sekundovala Carol.
"Ok, vzdávam sa!" vystrela som ruky pred seba. "Spokojné?"
"No určite nie viac ako ty," vyplazila mi jazyk moja neter a ja som na chvíľu zatúžila po časoch, keď bola malé dievčatko, a takéto veci jej ani nenapadli.

***
Sirius
"Bola tu," poznamenal Remus namiesto pozdravu a sadol si ku stolu.
"Na dreze máš večeru."
"Stihla aj uvariť?" nadvihol prekvapene oči.
"Kto?"
"Kto asi?" odpovedal protiotázkou.
"To doniesla Molly."
"Aha." Pokrčil plecami a privolal si tanier s večerou. "Aj tak tu bola."
"Kto?"
"Charlotta," prevrátil očami a nabral si na vidličku sústo. "Vidno to na tebe viac, ako si myslíš, Tichošľap."
"Tak vidno," zamrmlal som a odpil si z čaju.
"Vidno. Máš inú košeľu ako ráno," odvetil. "Z toho súdim, že vaše prekáranie sa skončilo a ty si si už konečne uvedomil, že ste manželia, máte spolu dieťa a tú ženu chceš."
"Tak z teba je zrazu doktor duší?" pokrútil som so smiechom hlavou. Ani Remusove múdre reči mi dnes nemohli pokaziť dobrú náladu.
"A ty sa smeješ, sme si kvit," odpovedal, pustil sa do jedla a k téme Charlotta sa už nevracal. A ono to ani nebolo potrebné sa k tomu vracať. Ona sa vracala sama.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Evanska | Web | 3. listopadu 2013 v 21:40 | Reagovat

A ja musím dodať - "Len pokračovať..."
Ako vždy ma kapitola celkom pohltila a teraz mám vďaka tebe takú nostalgickú chvíľku - cítim sa presne ako kedysi, keď som začínala s blogom a tvoje kapitoly pribúdali častejšie :P :D (žartujem, chápem to a prvá by som mala držať jazyk za zubami :D ) Kapitola bola zlatá a nadnášajúca, ale mám taký pocit, že v ďalšej dojde k vytriezveniu. Čo je, koniec koncov, v tejto poviedke perióda :D ;-) Nechceš túto skvelú chvíľku predĺžiť ešte aspoň do jednej kapitoly? O:)
Btw. Jul je perfektná :) A byť Charlottou, Luka by som asi zabila :D
A Remus to, skrátka, zabil :D "Podľa mňa je väčší šok, že len jedného, kamoško." :D :D
Ok, nejdem ťa tu citovať, jednoducho... "Len pokračovať..." :)
PS: na tú scénu, ako si Charlie pozerá fotky, som sa dhlo tešila :) Kľudne ju môžeš ešte niekedy zopakovať :)

2 MIRA | 5. listopadu 2013 v 11:06 | Reagovat

Chodím sem raz začas, pre istotu, a zrazu, nová kapitola. Úplne si ma prekvapila. :-D
Kapitola bola super. Ani neviem, čo mám k tomu napísať. Je pekné, že sa tí dvaja znova začali schádzať. Dúfam, že sa raz spolu stretnú aj otec so synom. :-)

3 Marzia | E-mail | Web | 5. listopadu 2013 v 17:32 | Reagovat

Ahoj. Ráda bych tě pozvala do mého nového KNIŽNÍHO KLUBU. Prosím, mrkni se :-)

4 Dalm | 7. listopadu 2013 v 11:04 | Reagovat

Óóóóóó,ja som prešťastná.

5 Nica | 7. listopadu 2013 v 14:41 | Reagovat

Ahoj výborná povídka, dokonalá kapitola a velké překvapení v podobě více jak rok očekávané kapitole :-)  :-) Jen doufám, že budeš pokračovat, přece jen teď už se na internetu najde jen stěží, tak dobrá povídka jako je Pomsta...

6 Tina | 7. listopadu 2013 v 22:39 | Reagovat

Ľúbim ťa, vieš to? :X
A teraz vážne :-D  No konečne! Konečne nová kapitola (a to som skutočne už prestala dúfať), konečne kúsok (a že poriadny) šťastia v nej, konečne sa všetko zdá že je, ako má byť! Len, preboha ťa prosím, to nezruš už v ďalšej kapitole! Ja som zdeptaná vždy keď si príde debata na Siriusa a ja si spomeniem, že zomrel, a po tejto časti som skončila so slzami na krajíčku, uvedomujúc si aké to je vrcholne nespravodlivé... A je mi totálne jedno, že vyzerám ako nevyrovnaná závisláčka patologicky vo závislá na nejakej postave, proste, on zomrie! To je také kruté.
No k tejto kapči.. krása. Ľúbim na nej úplne všetko, od Charlie, ktorá ma nasrala kúpou šiat miesto ryflí, cez Luka, ktorý je perfektný a aj ja chcem takého súrodenca, až po Siriusa, samozrejme, uvedomujúceho si, že má dieťa(sedel si na kábli doteraz?:D) a Remusa, ktorý je proste..vždy Remus, skvelý, mnou nedocenený, čo si vyčítam, o to ma vždy viac prekvapí akoby.. :D
Skvelý pocit od teba po čase znova niečo čítať :) Fakt sa idem pomodliť aby ťa múza kopala,kopala,kopala, aby ďalšia kapitola nebola opäť o rok, lebo by to bola taká škoda, že keby niekto zjedol jablko na strome, pod ktorým si lebedil Newton a on by neprišiel na gravitačný zákon, škoda toho, že naň neprišiel by sa nemohla ani na dvadsiatu rovnať tej škode, ktorá by bola spôsobená, keby sme mali čakať ďalší rok :X (Dúfam, že chápeš, dnes mám deň veľmi kvetnatých prirovnaní:-D)

7 Cassie | 10. listopadu 2013 v 20:38 | Reagovat

Normálne komentáre nepíšem, ja viem, že je to odo mňa hrozné a protivné a že by som mala, ale nejak mi to nejde. Ale tento krát sa pokúsim opísať svoje neskonalé nadšenie a ten výbuch radosti, aký spôsobil nový článok, ktorý som tu našla. Ako vždy rozkošné s prímesou epickosti a správne dávkovaným humorom. Som tak rada, že si pokračovala a len dúfam, že budeš ďalej, lebo inak zlomíš moje malé srdiečko. Pomsta je pre mňa jedna z najlepších poviedok, teda už skoro ság dalo by sa povedať, aké som kedy čítala. :-)

8 Daine | E-mail | Web | 18. ledna 2014 v 9:42 | Reagovat

Aaa zase si to spravila. Najprv vysvetlenie, prečo väčšinou komentáre nepíšem - lebo, keď prečítam ďalšiu časť tohto príbehu, vždy mám také zimomriavky a melancholické myšlienky, že sa k tomu prosto nedokážem prinútiť. No dnes som musela, pretože...aaa zase si to spravila!! :D Zase si mi pripomenula, aké krásne bolo čítať o Siriusovi Blackovi a jeho láskach (aj keď viem, že toto je skôr o tej jeho jednej jedinej - Charlotte). Nechce sa mi písať všetky pochvalné slová na tvoje písanie. Podľa predchádzajúcich slov sa musíš dovtípiť, že píšeš skvele, inak by to so mnou nerobilo to, čo robí. A aby tento komentár nebol prehnane dlhý, už len jeden odkaz z mojej strany. Neprestávaj písať. Aj keď sem pridáš niečo len raz za rok. Tvoj talent donútiť ma plakať a smiať sa zároveň nad osudom ženy, ktorá mi po toľkých rokoch pripadá ako stará známa, má také minimum ľudí a je taká škoda, že "na trhu" je vidieť oveľa viac tvorby práve tej opačnej skupiny. Proste Pomsta bude pre mňa vždy klenotom medzi všetkými poviedkami. Nostalgickým, hrejivým a nádherným klenotom !!! :D

9 Lucka | E-mail | 21. ledna 2014 v 22:59 | Reagovat

Ahoj,tvoj blog som objavila asi na začiatku januára.odvtedy som precitala všetky pomsty,ulomky(ku ktorým by si mimochodom mohla pridať kapitolku ;))  a par jednorazoviek a ešte všeličo ine.zistila som,že som presne ako ty:Tonksova celou dusou aj srdcom,tiež svjho Remusa ešte len hľadám,nadovšetko fandim paru NT+RL a keď som docitala 7 hp(čo bolo mimochodom niekedy v novembri) veelmi dlho som po tom ešte plakala a mala dlho depky,až po kým som neobjavila tvoj blog.aj pri ňom som občas plakala(ta jednorazovka s teddym ako je na tom cintorine ma asi zakaždým,keď si ju precitam,rozplace:'))ale pomohol mi k tomu,aby som sa s tou ich smrťou zmierila.tvoje clanky-poviedky ma hrozne fascinuju,obdivujem ta,ako dokazes krásne písať,pomsta je toho dokonalým príkladom a celý tvoj blog je UZASTNY!budem sem chodiť aj naďalej,a budem pokračovať v mojom dobrom,novom zvyku-každý večer precitat 1-2-3 kapitoly/clanky/povieky na dobru noc a naďalej budem žasnúť nad tvojim pisanim.tolko asi odomna. Ps:táto kapitola je super,už to vyzeralo,že sa ich vzťah rozpadne(čo sme všetky samozrejme nechceli ;)),a ty si to takto krásne zachranila :)

10 Romuska | Web | 2. března 2014 v 15:21 | Reagovat

ANO!!! zase raz som sem zabludila a oni konecne prestali bojovat a tato kapitola mi zohriala vnutro a vycarila usmev na tvari a priviedla somienky a casy davne, ked som chodila na tieto blogy pravidelne. Dakujem prekrasne za tento pribeh a za zlepsenie dna :-D
mimochodom stale zboznujem tvoje poviedky a aj ked som uz asi dva roky necitala Pomstvu, pomatala som si pribeh a stacilo sa mi pustit sa do tejto kapitoly :D ktora je uplne super <3

11 misaaaa | 3. července 2014 v 11:24 | Reagovat

Ahooooj povedz (teda skor napis) ze budes este pokracovat prosiiim velmi ma tento pribeh bavi a bola by skoda keby uz nic nepridas ://

12 petka | 5. července 2014 v 19:29 | Reagovat

milujem tvoje poviedky a bola by som rada keby si v tom pokracovala

13 Dalm | 20. července 2014 v 8:31 | Reagovat

Prosim prosim poviedku. 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama