Ďakujem za všetky komentáre :)
(A nie, nespriateľujem. Ďakujem, že sa na to nepýtate ;) )
_________________________________________________________________

14. Kapitola - Dospelosť

31. srpna 2012 v 0:09 | Tonks |  Pomsta času
Neviem, ako začať. Pridať kapitolu po roku mi kedysi prišlo ako dielo nezodpovedných ľudí, teraz by som sa k ním sama zaradila. Ona bola v určitom stave už dlho, cez Vianoce bola spolovice hotová, ale som rada, že som ju vtedy nezverejnila ako nejaký polotovar. Sama som si nejaké veci odžila (a samozrejme, že to nemôžem porovnávať so Charlottou) a tie mi pomohli dostať tú kapitolu a celkovo, vzťah Charlotty a Siriusa, tam, kam som chcela, aby to smerovalo. Lebo niektoré pocity ťažko opísať, ak ich človek nezažil a ešte ťažšie vymyslieť niečo, čo sa nám zdá dlho nereálne.
Takže po roku 14. kapitola a naozaj sa budem snažiť, aby ďalšia nepribudla až keď budem mať pred tretím ročníkom.
Prepáčte :) (Hádam to tá dĺžka aspoň trochu vynahradí.)


Sirius
Emmeline vedľa mňa už dávno spala, len ja som pozeral na olupujúce tapety a mal pocit, že som ten najväčší idiot pod slnkom - prenesene povedané, už ani neviem, kedy som sa naposledy prechádzal po slnku.
Spávať s Emmeline bolo ľahké. Mala záujem už dávno a po uistení, že s Charlottou nič nemám, jej nič nebránilo vliezť mi do postele. Keď prišla Charlotta s rozvodovými papiermi, najprv sa urazila, no potom sa vrátila a znovu bola v mojej posteli. A to bola jedna z vecí, ktoré mi vyhovovali. Žiaden vzťah, žiadne podmienky, žiadne papiere. Iba čistý a nezáväzný sex.
Ale odložené rozvodové papiere mi nedali spať. Príliš vážne mi pripomínali, že nejaký ten vzťah v minulosti bol, že mi v ňom boli kladené podmienky a že sme naň mali aj papier. A ten sa rozhodla Charlotta zničiť. Chcela sa rozviesť. Prosté a jednoduché. Stačí to podpísať a budem voľný. Lenže, nerozumel som jednej veci. Prečo. Prečo sa chce rozviesť teraz, keď vie pravdu? Prečo zostávala vydatá, keď verila, že som masový vrah a zradca? Prečo až teraz?
Rozviesť sa len tak zrazu? Bez dôvodu?
Neviem, prečo som jej povedal, že to nepodpíšem, keď s tým prišla. Možno som len potreboval triumfovať. Vidieť, ako zareaguje, ak teraz určím podmienky ja. Ak budem mať navrch. Ale pri nej som navrch asi nemal nikdy.
Emmeline vedľa mňa sa otočila a stiahla tak zo mňa celú prikrývku. Posadil som sa. Potreboval som prestať myslieť na blbosti.
Prehodil som cez seba habit a zišiel do kuchyne. Na moje prekvapenie sa tam svietilo.
"Nedá sa ti spať?" pozrel na mňa od knihy Remus.
"Tak nejako," mávol som rukou. Vytiahol som z kredenca fľašu whisky a posadil sa oproti nemu. Privolal som dva poháre a výdatne ich naplnil.
"Charlotta?" pozrel na mňa, keď som mu podal pohár.
"Čo s ňou?"
"Nemôžeš kvôli nej spať," odvetil s tým vševediacim pohľadom, ktorý som neznášal, odkedy sme sa poznali.
"Prečo by som-"
"Viem o tom rozvode," prerušil ma a zavrel knihu. "Povedala ti o Charliem?"
"Klamala," povedal som jednoducho. Nie, to dieťa nemohlo byť moje. Samozrejme, že nemohlo! Ja a dieťa? To by nenapadlo nikoho so zdravým rozumom. Jasné rozmýšľal som nad tým, snažil sa spomenúť si, ale nikde tam nebola spomienka, ako mi hovorí, že je tehotná. Takže, akoby mohlo byť to dieťa moje?
Remus neveriacky pokrútil hlavou. "Sirius, preber sa! S kým by asi tak mala trinásťročné dieťa?"
"So mnou nie," odsekol som. "To by musela byť tehotná už vtedy..."
"Ale ona už vtedy tehotná bola," prerušil ma. "Možno ti to chcela povedať neskôr, možno to nevedela... Ale bola tehotná!"
"Sám si povedal, že ste neboli v kontakte," vysmial som ho. Ako to môže tak dobre vedieť, keď sa s ňou nestretával?
"Zabúdaš na jeden fakt, Tichošľap, Charlieho som učil."
"A ten ti určite išiel povedať, že som jeho otec, nie?" zatiahol som sarkasticky. Remus na mňa zazrel.
"Nie. Ale vidím a podobu nezapriete."
Posmešne som si odfrkol. Podobu? Akú podobu?
"Ty si neuvedomuješ, ako týmto tvojim postojom Charlotte ubližuješ?"
"Prosím ťa..." Ubližujem jej svojím postojom? A ona mne neubližuje? Ona sa ku mne nespráva, akoby som bol vzduch. Ani nie vzduch, niečo horšie ako prach kdesi na dne skrine.
"Nezaslúži si to," pokrútil hlavou a odstrčil od seba plný pohár. Ten môj bol už dávno prázdny. "Ešte pred pár týždňami by si dal všetko, aby si s ňou mohol byť a keďže ona ti hneď neskočila do náručia, tak si sa urazil a zrazu ju už nechceš?" Postavil sa od stola. "Keby k tebe niečo necítila, nečakala by s tým rozvodom tak dlho. A keby ťa nenávidela, nikdy by si sa o Charliem nedozvedel. Ale ak ti viac vyhovuje nezáväzný sex..." Nedopovedal, iba mykol plecom a vyšiel z kuchyne.
Siahol som po jeho pohári a dopil ho do dna. "Keby k tebe niečo necítila, nečakala by s tým rozvodom tak dlho," posmešne som zopakoval Remusove slová. Ozvena mi ich opakovala ďalej v ušiach.
Mysľou mi však preletela jedna veta, ktorú mi Charlotta pred pár dňami povedala. Musel som si naliať ďalší pohárik, aby som z mysle vytesnil prosté "Milovala som ťa."

***

Zima, chlad a tie najčiernejšie myšlienky v mojej hlave. Strhol som sa zo spánku a dezorientovane pozeral na chladný kameň, po ktorom stekal prúd vody. Cez mreže presvitalo svetlo. Ráno. Zamračene som pozrel na kameň popísaný kusom uhlíka. Ak som sa nemýlil, mali byť Vianoce. Ale v Azkabane bolo veľmi ľahké sa zmýliť. Tam sa deň prekrýval s nocou.
Postavil som sa na nohy a oprel si hlavu o stenu. Vianoce. Môj dych mrzol vo vzduchu. A na tvári som zrazu pocítil niečo horúce. Slzy.
Muži vraj neplačú. Ja som ale už viac nevládal. Lily a James boli mŕtvi kvôli mne, Harry bol kvôli mne sirota, ten všivácky Červochvost behal niekde po svete, lebo som ho nezastavil a ja som mrzol v tej prekliatej cele bez toho, aby som mohol aspoň raz vidieť svoju ženu.
Charlottina tvár sa mi zjavila pred očami. Merlin, ako by som ju objal! Ako by som dal všetko, aby som ju len mohol vidieť, cítiť, pobozkať... Dal by som všetko!
Udrel som rukou do kameňa. Tupá bolesť preblesla mojím telom. Udieral som ďalej. Potreboval som sa zbaviť tej bezmocnosti, toho odporného pocitu, že som to všetko zapríčinil, že som zničili toľko životov. Že nebyť mňa, bolo by všetko inak.
Radšej by som bol mŕtvy ja ako James s Lily. Obetoval by som za nich život.
Nemal som to všetko robiť. Nemal som ničiť život aj Charlotte. Mohol by som sa tak stať Jamesovým strážcom tajomstva, nebránil by mi v tom strach o Charlottu. Mohol som tak ochrániť viac aj ju. Mohol som.. Mal som...
Horúca krv mi stekala po hánkach.
A tam, niekde na pomedzí v ranej hmle, som zazrel jej oči. Jej prenikavý pohľad, ktorý mi prechádzal cez ranu do kože a až do mysle. A vtedy som, s pohľadom jej očí, upadol do bez bezvedomia.

***
Charlotta
Ležala som zabalená v deke pred telkou, kde práve bežal nejaký romantický film a ja som už päť minút uvažovala, že asi mi nepomôže, ak na toho herca budem hádzať pukance - stále bude trápne sentimentálny.
"Vždy som ťa miloval! Ver mi to!" zatiahol a ja som so znechutením siahla po ovládači. "Celý ten čas som na teba myslel. Bola si jediná-" Jeho slová som prerušila jediným stlačením červeného gombíka. V obývačke zostalo ticho a tma.
Celý čas na ňu myslel, no jasné. A užíval si so všetkými ženami na okolo. Mužské lži ma už nebavili. Dokonca ani na televíznej obrazovke.
Stále s dekou okolo tela som sa zdvihla, aby som zapla svetlo, keď niekto zazvonil pri dverách. Zakopávajúc o deku som prešla do chodby za stáleho zvonenia zvončeka.
"Už letím!" Zapla som svetlo, zhodila zo seba deku a otvorila.
"Prekvapko!" ozval sa ženský výkrik so silným americkým prízvukom a vzápätí ma objali niečie ruky. "Terry hovoril, že by si mala byť doma, tak že ťa prekvapím. Super, nie?"
Žena ma pustila a ja som ustúpila o dva kroky. Krátke, momentálne platinovo biele vlasy s jemným ryšavým nádychom jej odstávali na všetky strany. Na sebe mala koženú bundu a vysoké čižmy a v ušiach veľké náušnice. Jen Thompsová rodená Pinnová v celej svojej kráse.
"Pre Merlina, Jen! Ty čo tu robíš?" vyhŕkla som šokovane.
"Ha, spoznala ma!" otočila sa k človeku za sebou a ja som vo svetle z chodby zbadala Caroline.
"Tak potom sto bodov pre teba, ja som ju nespoznala v prvom momente," zaškerila sa, vošla dnu a zavrela za sebou dvere.
"Ale, čo tu robíš?" nechápavo som pozrela na Terryho sestru.
"Oslavujem, navštevujem rodinu a koncertujem. Dúfam, že ťa budem mať v prvom rade!" rozosmiala sa a vbehla do obývačky. Spýtavo som pozrela na Caroline a tá iba pokrčila plecami.
"Tiež som o tom nevedela."
"No hej! Čo tam postávate?!" vyklonila sa Jen z dverí. "Doniesla som nejaké tie americké alkoholové vecičky, ktoré tu v tomto krásnom spisovnom Anglicku ani nevidíte. Takže čo takto sa ku mne pridať?"
"A kde máš deti?" spýtala som sa stále v šoku, kým Jen rozkladala na stolík v obývačke fľaše s rôznym obsahom.
"S manželom a mojím drahým bračekom, keď ten má svoje na škole. Stále nechápem, prečo ste ich neposlali do Ameriky. Tam je škola o niečom inom..."
Caroline pretočila očami. "Práve preto."
"Môj brat je pod papučou. Ja som to vždy hovorila," zasmiala sa a pozrela na mňa. "No, hostiteľka, poháre by sa zišli."
Išla som z kuchyne zobrať poháre a rovno som vzala zo skrinky aj nejaké slané keksy a minerálku. Jen je síce rocková speváčka, ale ja som na liekoch a predpokladám, že aj Caroline bude zajtra robiť.
Jen sa s radosťou pustila do rozlievania vína a usmiato na mňa pozrela. "Čo máš nové? Nejaký vzťah sa nečrtá?"
Caroline sa rozosmiala.
"Mám vzťah iba so svojou posteľou, čo sa spania týka," pokrútila som sarkasticky hlavou.
"Posteľ?" zamyslela sa. "To fakt v Anglicku na to používate posteľ? My máme aj iné veci..."
Caro pokrútila hlavou. "Vy určite nie ste s Terrym súrodenci."
"Pošli ho so mnou na jednu turné a bude sa mi viac podobať," zachichotala sa Jen a vypila obsah svojho pohára.
"Ak sa budem rozvádzať, tak ho určite pošlem," usmiala sa kyslo Caroline.
"Ok, budem čakať. Ale predtým by ste mohli stihnúť ešte jedno dieťa. Aspoň jedna z vás. Čo, Charlotta?"
"Dieťa?" pozrela som na ňu ponad pohár. "Prosím ťa a s kým?"
"Hej, pravda, posteľ ťa neoplodní! V kapele máme teraz pekného basgitaristu, tak ak by si mala záujem..."
"Vďaka, ale o rockeroch som snívala na strednej, nie teraz."
"Sny sa plnia v každom veku!" nadvihla znovu plný pohár a pozrela na Caroline. "Tak potom ty, švagrinká, ešte jedno dieťa. Moje decká sa nemajú s kým hrať!"
Caroline sa silene usmiala. "Keď máte toho pekného gitaristu..."
"Basgitaristu," opravila ju Jen.
"Tak toho, prečo si nenecháš spraviť ešte jedno dieťa ty?"
Jen rozhodila rukami a vyliala mi víno tak na pohovku, ale ani si to nevšimla. "Už mám nové tetovanie, nepotrebujem aj ďalšie dieťa."
"Tetovanie a dieťa, to sú fakt rovnaké veci," vyslovila Carol pološeptom.
Jen nadvihla tričko a nad lemom čipkovanej podprsenky sa jej skvel červený drak. Caroline obrátila zrak. "Však je dokonalý?" nadchýnala sa jej švagriná.
"Úžasný," usmiala som sa na ňu mierne silene.
Jen vyskočila na nohy. "Hej vy dve! Čo sa s vami stalo!? Bývala s vami väčšia sranda!"
"Vyrástli sme," uškrnula sa Caroline. "A prepáč, ale ja zajtra robím. Nemám čas ani náladu na opíjanie." Postavila sa aj ona. "Prepáč," naznačila perami a vošla do krbu.
"Slečna dospelá nás nechala samé, čo budeme teraz robiť?" zatiahla s hranou hystériou Jen a chytila sa za srdce. "Ale počkať!" pozrela na môj nedotknutý pohár na stole. "Takto sa my kamarátiť nebudeme, pi!"
"Jen," pokrútila som hlavou. "Mám prácu zajtra. Nemôžem tam behať po opici..."
"No jéminenky... Jeden elixír a si v pohode."
"Jeden taký elixír a ležím na zemi," usmiala som sa silene.
"Ach," povzdychla si a otočila do seba ďalší pohár. "To ma chceš nechať v štichu? Mám sa vrátiť k mužovi a deťom? Ja že tu konečne vypnem..."
"Vypnúť môžeš," pokrčila som plecami, "ale nie uprostred týždňa s fľašou vína. Nie sme na výške..."
"To mi chceš povedať, že vy pijete iba cez víkendy?"
Rozosmiala som sa. "Ja nehrám v kapele! Ja pracujem, učím... Robím cez týždeň a Caroline tiež. Príď zajtra, môžeme niekam zbehnúť..."
Pokrútila hlavou. "No čo už s vami." Zodvihla sa na nohy a zamierila na mňa prstom. "Ale na koncert mi prídeš, aj keby sa ti mala hlava rozletieť na milión kúskov!" A s tým zmizla v krbe. Zostala po nej iba vôňa vína vpíjajúceho sa do pohovky a tečúceho po stole.
***
Jen svoju hrozbu splnila. V sobotu večer som stála presne pod pódiom na rockovom koncerte a ako som sa okolo seba obzerala, cítila som sa mierne stará. Vedľa mňa stála skupinka mladíkov a komentovali viac oblečenie speváčky, ako hudbu.
S povzdychom som pozrela na hodinky. Predkapela nebola nič pre mňa a drahá Caroline sa akosi neukázala. Rovnako ako Terry. Tomu sa hovorí podpora. Úplne skvelé, nechať ma tam medzi puberťákmi.
"Ahoj!" zakričal mi niekto do ucha. S nádejou, že predsa len sa niekto z tých dvoch dostavil, som sa otočila. Ale ani Terry, ani Caroline to neboli.
Za mnou stála Sandie a to ružovovlasé, čo ťahala za ruku, mohla byť jedine Tonksová.
"Nevedela som, že tu budeš!" kričala ďalej Sandie.
"Ani ja," zakričala som späť. "Ale bola som donútená." Pozrela som na pódium. Draci stále nikde a prefarbená tmavovláska v sukni, ktorá sa sukňou ani nemohla nazývať, spievala niečo o nehynúcej láske.
"Dobrý večer!" zakričala Tonksová a ja som na ňu prekvapene pozrela. Hej, asi som naozaj stará.
***
Caroline ani Terry sa neobjavili do prestávky. Zato sa objavil Jacob, mladý dlhovlasý krásavec, ktorého Sandie chytila za pažu a už nepustila. Ako vysvitlo neskôr pri bare, Jacob bol liečiteľ, ktorý robil atestačné skúšky spolu so Sandie a ktorý mal rovnako ako naša drahá Sandie pocit, že z nich dvoch by mohlo niečo byť.
Cez prestávku som pristala na Sandine naliehanie a išla s nimi k baru na rohu sály, hoci som nemala pocit, že práve mňa traja dvadsaťroční budú potrebovať k svojej zábave. Ale keďže "štyridsiatnici" sa na koncert nedostavili, len mi to prišlo vhod. V jednom okamihu, keď som si objednávala ďalšie pivo, sa z pódia ohlásili so svojím návratom Draci. Jen niečo zakričala do mikrofónu a začali hrať úplne novú pesničku. Čosi o červenom drakovi, ktorý chrlí vášeň. Jej nové tetovanie mi zrazu začalo dávať zmysel. So smiechom na tvári som sa spolu s pivom otočila k skupinke mladých, aby som zbadala iba ružovú hlavu, ktorá hľadí za odchádzajúcim smejúcim sa ešte-nie-ale-už-skoro párom. Vtedy mi bolo už všetko jasné.
"Toto mi spravila prvýkrát," povedala Tonksová krútiac hlavou a sadla si na jednu z prázdnych barových stoličiek. "Nikdy ma nenechala samú kvôli nejakému chlapovi. Nikdy! Ale má šťastie," mávla rukou a objednala si ohnivú whisky.
"Ste obe mladé, samozrejme, že máte šťastie."
Nadvihla obočie. "To nie je o veku. Vy určite máte tiež plno možností... Teda... Ak ste slečna..." zarazila sa a spýtavo na mňa pozrela.
"Tak po prvé, potykajme si, po druhé, prepána len žiadna pani!" vyhŕkla som šokovane. Nie dosť, že sa medzi nimi cítim stará, ešte aj pani...
Rozosmiala sa.
"Charlotta, teší ma."
"Tonksová, krstné meno neznášam," otriasla sa odporom. Pripili sme si. Vypila svoju whisky na jeden hlt a bez meškania ju zapila nejakou nealkoholickou farebnou žbrndou.
"Takže ste... teda... už vás rozviedli... so Siriusom?"
Pokrútila som hlavou. "Tak skoro to asi nebude. Všetko, čo spája jeho a ministerstvo vždy trvá nekonečne dlho... Či ide o prácu alebo jeho chytenie..." mávla som rukou. Dobre som vedela, že keby som chcela, mohla som byť rozvedená pár rokov, ale to som nemienila nikomu vešať na nos a už vôbec nie jej.
Prikývla. "Počula som, že kedysi pracoval u nás na oddelení."
Zasmiala som sa. "Pracoval? Nie. On tam žil!"
"Nuž, Moody hovoril, že potom z toho mali dosť zaujímavé problémy... Vraj bol špión," uškrnula sa.
Potriasla som hlavou. Môj muž nebola téma, ktorú som chcela rozoberať na koncerte. Otočila som sa k pódiu. Jen začala spievať ďalšiu pesničku. "Dorie, kde je len tá Dorie..." Všetci vyzerali byť nadšení a v nejakej romanticko-sentimentálnej nálade, len mne tam niečo nesedelo. Poznala som príbeh o tej piesni a teda, že Jen spieva o svojej gitare, ktorú kedysi dávno volala Dorie a že to nie je milostná pesnička ako si mnohí myslia. Ale to nebolo ono. Pozrela som na ružovovlasú mladú ženu. "Oooo... Dorie..."
"Jasné!" vyskočila zrazu Tonksová na rovné nohy a pozrela na pódium. "Ja si ťa pamätám! Ako malá som raz u vás chvíľu bola!"
A vtedy to doplo aj mne. "Dorie," vyslovila som so šokom.
Usmiala sa a na chvíľu mi pripomenula to malé bezbranné dievčatko. "Už dávno ma tak nikto neoslovil," povedala a uškrnula sa.
Pozrela som na ňu, krátkovlasú, rebelskú - niečo úplne odlišné od dievčatka, ktoré spávalo so svojim plyšákom a hralo rachotiacu sedmu.
"Už dávno si ma neporazila v kartách!"
Zasmiala sa, no úsmev jej z tváre zmizol rýchlosťou blesku. "Bol tam vtedy aj Remus... Nie?" A z mne neznámeho dôvodu si objednala ďalšiu, rovno dvojitú whisky.
"Bol," prikývla som nechápavo. "Zvykol k nám chodiť."
Tonksová zúfalo zavyla a chytila si hlavu do dlaní. "Takto ale na mňa nikdy nepozrie ako na ženu," zamrmlala a otočila do seba pohárik. A ja som zostala stratená.
***
Sirius
Už niekoľkú noc po sebe som trávil v kuchyni s pohárikom v ruke, kým Emmeline spala v mojej posteli. Už niekoľkú posratú noc som sa snažil prísť na to, prečo tam nikdy nezostanem dlhšie, ako päť minút po tom, ako zaspí. A už niekoľkú noc som mal pocit, že niekde robím chybu.
Zamyslene som pohybom ruky premiešal obsah pohárika a priložil si ho k perám, keď niečo hlasne buchlo. Whisky som mal rozliatu po košeli. Zodvihol som sa na nohy a pred krbom som zbadal na zemi roztiahnutú Tonksovú.
"To..." nestihol som ani dopovedať a už z krbu ladne vyšla druhá osoba a ťahala Tonksovú za lakeť.
"No poďme, vstávame!" zavelil známy hlas. Charlotta. Šokovane som na ňu pozrel. "Tonksová... Dorie... musíš ísť do postele!"
"Pomôžem ti?" vyskočil som na nohy, keď som videl, že jej to samej nejde.
"Och," otočila hlavu od Tonksovej a prekvapene na mňa zažmurkala. Pevne som chytil Tonksovú okolo pása a postavil ju na nohy. "Vďaka," povedala ticho a chytila ju z druhej strany.
"Jéé, Siri... Sirius... vezmeš ma do iiiii-izby?" plietol sa Tonksovej jazyk. Prikývol som. "Áno, Sirius nám tam pomôže," povzdychla si Charlotta a kývla ku dverám. Celú cestu po schodoch si Tonksová niečo falošne spievala.
"Stačí sem," povedal som pri izbe na prvom poschodí. "Ďalej nedôjde."
Charlotta prikývla. "Tak tu budeš spať, dobre, Dorie?" snažila sa zaujať Tonksovú. Nechápal som, prečo ju ale volá Dorie. Tonksová sa s chichotom zvalila do postele. Charlotta jej pomohla vyzuť sa a vyzliecť kabát a potom ju prikryla dekou. Vtedy už Tonksová spala ako podťatá. Charlotta napravila prikrývku a jemným pohybom ju pohladila po vlasoch.
To gesto by som skôr očakával od Molly. Bolo v ňom niečo materské.
Vytiahla prútik a na nočnom stolíku sa objavila fľaša vody. Myslela na všetko.
Otočila sa. Odlepil som sa od rámu dverí a vyšiel na chodbu. Zavrela za sebou a pozrela na mňa. "Nevedela som, kde býva a toto bolo jediné miesto, ktoré ma napadlo."
"Kde si ju takto našla?" spýtal som sa.
"Na koncerte," pokrčila plecami. "Bola tam s jednou našou liečiteľkou a tá potom niekam zmizla a nechala ma s ňou. A za pár minút bola už v takomto stave..." Zrazu sa zaháčila a odstúpila odo mňa. "Vďaka za pomoc, ja pôjdem..."
Jej správanie k Tonksovej mi nedovoľovalo nechať to tak. Snažil som sa v jej očiach nájsť dôvod, prečo to všetko robila a prečo to robila takým spôsobom. A ako som videl jej oči, nemohol som ju nechať ísť. Nie, keď som si spomenul, ako by som pred jedenástimi rokmi dal za ten pohľad všetko. Zachytil som jej ruku. Nechápavo na mňa pozrela. Podišiel som k nej a opatrne ju pritiahol k sebe. Ani sa nepohla, len na mňa stále rovnako pozerala. Musel som to skúsiť. Pobozkal som ju a na moje prekvapenie sa nebránila.

***
Charlotta
Ani neviem ako, len som zrazu stála dakde na chodbe hlavného stanu, opretá o stenu s perami Siriusa Blacka na tých mojich. Netušila som, čo sa stalo, ale bolo mi to jedno. Lebo ten pocit, ktorý mi ten bozk spôsobil, mi bránil ukončiť to.
Ale on to prerušil. Zmätene som pokrútila hlavou. Čo to robí?
"Tie papiere nepodpíšem," zamrmlal. Také nepodstatné!, chcela som vykríknuť.
"Mlč," počula som samú seba vysloviť a bez rozmyslu som ho pobozkala. Znovu. Cítila som, ako sa napol, ako ma objal tak pevne, že som mala pocit, že sa už nenadýchnem, ako prešiel perami po mojom krku.
Zavzdychala som a pootočila hlavu. Merlin! Chytil ma za boky a pritisol si ma k sebe najviac ako sa dalo. Nechápala som, čo to robíme. Jeho pery chutili po whisky, moje museli po pive, ale nemala som pocit, že vinu na tom, čo sa deje, má alkohol. Možno za to mohla podobná situácia ako pred rokmi, ktorá ma preniesla v čase späť. Možno vlastné pochybnosti... Celé to bolo zvláštne, neracionálne, ale mne to bolo jedno. Potrebovala som ho cítiť. Potrebovala som byť aspoň na chvíľu s ním a šťastná. Lebo jeho bozky dokázali vždy zahnať všetko zlé...
***


Sirius
Držať svoju ženu po toľkých rokoch v náručí, cítiť jej horúci dych, jej vôňu ... bolo to ako sen. Na okamih by som sa stavil, že sa zobudím a znovu sa ocitnem v zplesnivenej cele.
Zachvel som sa.
"Sirius," zamrmlala a prešla mi prstami po tvári.
Oprel som sa o jej čelo vlastným a pootvoril oči. Tie jej boli tak blízko pri mne, ako mali byť celé tie roky. Ani neviem, ako som ju pohladil po tvári a prešiel prstami po perách.
"Nerozumiem," šepla do mojich prstov.
"Nepodpíšem tie papiere," zopakoval som ticho. "Nemôžem."
Pokrútila hlavou.
"Nechcem o teba prísť..."Ako jedna spomienka na Azkaban dokáže usporiadať priority.
Odtiahla sa odo mňa a priložila mi prst k perám. "Prosím, mlč..."
"Ale.."
"Mlč. Slová nie sú podstatné."
Mal som chuť kričať. Zakričať, že o ňu nechcem prísť, že ju potrebujem, že je to žena, ktorú milujem... To uvedomenie ma takmer zrazilo z nôh.
"Milujem ťa," šepol som.
Ruky jej spadli pozdĺž tela a v tvári sa zračil šok. Po chvíli sa chytila za ústa a začala krútiť hlavou. "To..." Z očí jej začali tiecť slzy.
"Prepáč mi to."

***
Charlotta
"Milujem ťa." Tie dve prosté slová ma zastihli nepripravenú. Neschopnú povedať ani slovo. Ruky sa mi roztriasli. Nevedela som, čo spraviť. Rozum mi hovoril, aby som bežala. Aby som čo najrýchlejšie ušla a nechala to tak, nerozoberala to. Ale ja som tam stála ako prikovaná s trasúcou sa dlaňou na ústach a slzami v očiach.
"Prepáč mi to," povedal ticho a natiahol dlaň k mojej. Naše prsty sa preplietli. Chvíľu som na ne pozerala. A kamienky na mojom snubnom prsteni ma prinútili pozrieť mu do očí. Pohľad tých sivých očí mi roztriasol kolená a spustil ešte viac sĺz.
V jednom okamihu som stála oproti nemu, pozerala mu do očí a držalo ho za ruku, v druhom som bola v jeho silnom objatí a plakala mu do ramena.
"Prepáč," zopakoval.
Potočila som hlavou, aby som ho umlčala a on mi vyšiel v ústrety. A vtedy som sa v tom čase preniesla úplne. Akoby som mala znovu dvadsať a bozkávala sa so svojím čerstvým manželom.
"Chýbal si mi," vzlykla som.
"Ani nevieš, ako ty mne." Objala som ho okolo krku a s úsmevom cez slzy pokrútila hlavou. Pokúsil sa o úsmev a vtedy by som dala čokoľvek, aby ten moment neskončil.
***

Sirius
Konečne som držal svoju ženu v náručí tak, ako tomu malo byť od našej svadby.
"Chýbal si mi," počul som ju povedať. To bolo viac, ako som si mohol želať.
"Ani nevieš, ako ty mne," odvetil som. Jej úsmev ma donútil usmiať sa tiež. Merlin, aký som bol neuveriteľne sprostý a sebecký!
Letmo som ju pobozkal. A znovu. A opäť. A cítil som sa ako mladý muž, akoby zo mňa opadlo 13 rokov.
"Sirius?" Emmelinin hlas sa mi zarezal do uší a sen sa rozpadol.

***
Už niekoľko minút som sedela s pohľadom upretým pred seba, zabodnutým do plameňov v krbe. V hlave sa mi rojili myšlienky a jedna vyskakovala do popredia - som krava. Ako som na to prišla? Úplne ľahko. A kedy? Keď som sa so slzami v očiach premiestnila z hlavného stanu domov.
"Sirius?" cudzí ženský hlas preťal chvíľu, v ktorej som sa cítila viac ako príjemne. Uskočila som od Siriusa, stále cítiac na perách jeho dych.
"Áno?" jeho hlas sa chrapľavo rozliehal chodbou. Blížiace sa kroky mi dali jasne najavo, čo treba spraviť. Zvrtla som sa na päte a premiestnila som sa. Ešte som stihla započuť ženský smiech. "A ja ťa čakám v posteli..."
Pokrútila som hlavou, aby som zahnala tú spomienku. Naozaj som krava.
Najprv nechám chlapa, ktorý ma má rad, druhému poviem, že spolu máme dieťa, aby ma vysmial. Začnem na chvíľu za posledných 14 rokov racionálne, vybavím si papiere na rozvod, aby som ich mohla o dva týždne skryť, hoci viem, že má milenku a to muchlovanie sa stalo, lebo si potreboval niečo dokázať a bol opitý - asi nič nezvyčajné v tomto období. Ale nie, ja musím byť radšej chvíľu s alkoholikom, ktorý žije stále v roku 1981 ako so slušným chlapom, ktorý je realista a nezatvára oči pred pravdou.
Ale možno o tom to celé je - o pravde a roku. O tom, čo by som chcela a nie, čo potrebujem. Pretože, áno! Chcem žiť v roku 1980 a tváriť sa, že je všetko v pohode. Nemyslieť na následky a užívať si život bez starostí.
No mala by som si uvedomiť, že prešlo 14 rokov, mám dieťa a každý môj čin ovplyvní predovšetkým jeho.
***
Ani neviem, ako mi ušiel december. Celý čas som bola buď v práci, alebo upratovala, alebo sa snažila nájsť nejaké darčeky. A celý ten čas som sa snažila nemyslieť na jedného muža. Po dlhých rokoch som si stiahla z prsta zásnubný prsteň a hlavnému stanu som sa vyhýbala, ako sa len dalo. Nič som nepotrebovala menej, ako ho vidieť s Emmeline, ako vidieť vlastnú naivitu a blbosť. Stačilo, že ma to sprevádzalo v snoch.
Lenže, ja sprostá, som sa stále neodhodlala na to, aby som podpísala papiere k anulácii a poslala ich na ministerstvo. Niečo ma od toho odrádzalo. Tak som ich radšej schovala v kancelárii.
Veľmi inteligentné riešenie, viem. Ale pripomínali mi vlastnú blbosť. Vtedy aj dnes. Nechcela som sa vydávať, tak prečo som to, kurnik, spravila? Nechcela som s ním už nič mať, tak prečo som sa s ním musela muchlovať na chodbe jeho domu? Nechcela som k nemu už nič cítiť, tak prečo sa, sakra, už desať minút pozerám na jednu debilnú koženú bundu vo výklade?!
Ticho som zanadávala a odlepila oči od vitríny. Stačilo! Pekne kúpim posledné darčeky a zvyšné potraviny, doma zamiesim cesto, aby sme mohli s Charliem piecť, keď príde, a doupratujem obývačku a kúpeľňu. To by ma malo prinútiť existovať ako normálny človek.
Ráznym krokom som vošla do budovy obchodného centra a vošla do prvého obchodu. Do toho s tou koženou bundou.
"Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?" dobehol ku mne mladý predavač.
"Nie, ďakujem..." išla som ďalej. "Teda..." otočila som sa späť k nemu, "Tú koženú bundu, čo máte vo výklade, máte aj vo veľkosti vhodnej pre trinásťročného chlapca?"


20. decembra som stála na stanici King´s Cross a čakala na vlak z Rokfortu, ktorý mal priviesť môjho syna a dve krstňatá. Caroline skúšala nejakú akčnú študentku, ktorá si dala skúšku na ten najzabijackejší termín, aký bol a Terry, nečakane, rodil. Takže mi zostala milá povinnosť vyzdvihnúť najmladších Pinnovcov.
Stála som dosť dobre skrytá na rohu, ale ani to mi nezabránilo obzerať sa na všetky strany, či tam neuvidím niekoho z rádu, ako čaká na Harryho. A hlavne, či tam nezbadám veľkého čierneho psa ako na začiatku roka. To by bola moja smrť.
Ale nikto taký tam nebol. Hoci ma to z nejakého podivného dôvodu zarazilo.
Nestihla som nad tým ani uvažovať, keď sa v sprievode pary, pískania a škrípania bŕzd objavil na nástupišti Rokfortský expres.
Netrvalo ani pár minút a stanicu zaplavili študenti. Vyšla som zo svojho kvázi úkrytu a zamávala na Tessu poskakujúcu pred vlakom. Stačilo narátať do dvadsať a všetci traja boli pri mne.
"Charlotta!" objala ma Tessa. "Ja som taká rada, že ťa vidím. Rokfort je úžasný a..."
"Hej, stačí!" okríkol ju Mike. "Na tie kecy bude čas neskôr. Kde sú naši?"
"V práci," pokrčila som plecami a objala aj jeho. "A nedurdi sa tak, nepristane ti to."
"Tessa, toto je asi tvoje," ozval sa môj syn a než stihol podať Tesse tašku, už som ho objímala.
"Mami," zavyl ako pravý tínedžer.
"Aj ja ťa rada vidím," zasmiala som sa a odstúpila od neho. "Vyrástol si."
Pokrúti so smiechom hlavou. Objala som ho znovu a postrapatila mu vlasy. "Takže mládež, vonku nás čaká taxík, takže ideme. A pozývam vás všetkých troch na pizzu, určite ste už hladní!"
Nakoniec sme skončili v pizzérii pri klinike a Tessa, Mike a Charlie sa len prekrikovali, čo mali toho toľko čo povedať.
"No a na čarovaní som získala desať bodov..."
"...našli sme tajnú chodbu!"
"Ben má frajerku..."
"Mám rada McGonagallovú..."
"Neznášam Snapa..."
"Zas mi naparil dvojtýždenný trest..."
V duchu som sa smiala na tom, ako sa prekrikovali. Ani som netušila, že mi to tak chýbalo. Moje tri deti. Tie, ktoré som videla vyrastať, aby som ich mala na pol roka mimo dohľad na Rokforte.
Charlieho oči sa do mňa zaryli a až príliš bolestne mi pripomenuli jeho otca.
"A ty, mami, ty máš čo nové?"
Tessa s Mikeom stíchli. Zasmiala som sa. "Nič podstatné. Hovorte ešte vy."
A tak som ďalšiu hodinu počúvala najnovšie správy z Rokfortu a na chvíľu som mala pocit, že tam sama zase som.

***
Na Štedrý večer som sa zvŕtala v kuchyni, aby bolo všetko skvelé a dokonalé, lebo Luke, Yv, deti a mamka mali prísť na druhý deň ráno. Doteraz nechápem, prečo radšej neleteli, ale vybavili si prenášadlo, ale rozhodla som sa to neriešiť.
Charlie sedel pred telkou s balíčkom čipsov a podľa vlastných slov si užíval kúsok muklovského sveta. "Mami?" zakričal na mňa. "Nemáme niečo na pitie?"
"Je tu minerálka, poď si zobrať..." zakričala som späť a ešte raz premiešala omáčku k mäsu.
"Ach," ozvalo sa zabručanie a Charlie pomalým ťažkopádnym krokom vošiel do kuchyne. "Toto na muklovskom svete nemám rád..."
"Že nemáš jedlo a pitie donášané priamo pod nos?" zasmiala som sa. "Ale keď už si tu, skontroluj ten koláč v rúre."
"Mamí," zatiahol.
"Zlatko, chceš zajtra sedieť s vyloženými nohami?" Prikývol. "Tak mi dnes môžeš pomôcť." Štuchla som ho voľnou rukou pod rebrá. Uskočil odo mňa.
"Mamí!"
Rozosmiala som sa. "Predtým si mal rád vykrajovanie perníkov a teraz si radšej pozrieš telku?"
"Ty robíš perníky?" oči mu zažiarli a myšlienky na televíziu boli ta tam.


Večer som už takmer odpadávala od únavy. Charlie spal, alebo sa tak aspoň tváril a ja som sedela v tmavej obývačke a dúfala, že nezaspím, kým sa nedopečie posledná várka koláčov. Dom vyzeral najlepšie, ako to len šlo, ale bolo mi jasné, že moja mama si nájde určite minimálne desať zámienok, za čo ma skritizovať. Či to bude prach na parapete, alebo smietka na koberci, bude to vlastne jedno.
Oprela som sa o opierku kresla a pozrela na vyhasínajúci oheň. Nemala som ani silu natiahnuť sa za prútikom a rozdúchať ho.
Privrela som oči a tlejúce uhlíky sa zmenili na červené machule. A zrazu, presne v okamihu, keď by som zaspala, narazilo niečo do okna. Ten zvuk ma prinútil vyskočiť na nohy a schmatnúť prútik. Jasné žlté oči svietiace spoza okna mi dali jasný signál - sova.
Sklopila som prútik, otvorila okno a sova pustila na parapet malý balíček v červenom papieri. Opatrne som ho zobrala a znovu zavrela okno. Mávla som prútikom k svetlu, to sa rozsvietilo.
Skúmavo som sa pozrela na škatuľku v mojich rukách. Na lístočku bolo iba jedno slovo "Charlotta". Možno od tej únavy, možno z neschopnosti, som ten balíček ani neskontrolovala a hneď otvorila.
A v okamihu mi bolo jasné, kto mi to poslal, ani som nemusela vidieť, čo to je.
So slovami "Ja ho zabijem," som sa premiestnila.

***
Sirius
"Môžeš mi vysvetliť, čo má toto znamenať?!" vykríkla frustrovane ledva vyliezla z krbu. "Čo to má byť?!" zamávala mi pred očami darčekovou škatuľkou.
"Náhrdelník?" pozrel som na ňu.
"To som zistila," zavrčala. "Ale prečo je ten náhrdelník od teba?"
"Vianočný darček."
"O, vianočný darček," zatiahla sarkasticky, "ale prečo dávaš vianočný darček mne a nie Emmeline? To si ešte neprišiel na to, že obdarúvajú sa ženy, s ktorými správaš?"
"S Emmeline už nespávam," prehodil som.
"Môžeš ma nechať... čo?" zarazila sa a nechápavo na mňa pozrela.
"Čo, čo?"
Zazrela na mňa. "Nemám na teba náladu." Hodila po mne škatuľkou. "A toto si môžeš nechať."
"Nie," chytil som škatuľu a postavil sa. "Je to tvoje. Dostala si to. Darčeky sa nevracajú."
Zazrela na mňa, z očí jej sršala zlosť. "A čo sa vracia? Obrúčka? Vzťah? Láska? Deti?"
"Charlotta," vzdychol som si, lebo jej veta ma zranila a urazila.
"Čo?"
"Prepáč mi."
"Čo presne?" prekrížila si ruky na hrudi. Prekvapene som na ňu pozrel. "Aha, to mi ani nevieš povedať, za čo sa ospravedlňuješ... Tak si to niekam strč."
"Charlotta, prosím..."
"Prosíš? To si nikdy nevedel."
"Nikdy som nevedel len jedno, že..."
"Nebuď sentimentálny," prerušila ma, skôr ako som mohol dopovedať. "Nezaujíma ma to."
"Sakra, vysvetli mi, prečo sa takto správaš?" zavrčal som podráždene a chytil ju za plecia.Už ma nebavilo to ustavičné Sirius je na vinne! To on môže za všetko! Všetko, čo sa kedy posralo je jedine jeho zásluhou!
"Ako sa správam?" odpovedala otázkou a odtisla ma od seba. "Čakáš azda, že sa ti hodím do náručia kvôli jednému posranému náhrdelníku?"
"Čakám, že sa začneš správať ako dospelá."

***
Charlotta
"Čakám, že sa začneš správaš ako dospelá," jeho veta ma zhodila z nôh. Šokovane som vyvalila oči a zacúvala.
"ČO?!" vytisla som zo seba. "ČO???!!!"
"Čakám," začal znovu.
"Že sa začnem správať ako DOSPELÁ?!" dokončila som. "Ja sa mám správať ako dospelá?!"
"A..."
"Strč sa!" prerušila som jeho vetu v zárodku. Takto ma nikto dávno nevytočil. "Čo si ty vlastne o sebe myslíš!? Budeš mi hovoriť, ako sa mám správať, keď ty sa správaš ako decko! Si nedospelý, sebecký idiot, ktorý má pocit, že sa celý svet točí okolo neho a jeho nálad. Ak máš práve náladu, tak všetci ti musia byť k dispozícii. Ak nie, tak nech sa každý strčí. Tomu sa hovorí dospelé správanie, len čo je fakt!"
"Char-"
"Si tak nehorázny debil, až sama nechápem, prečo tu vlastne stojím! Ak som si mohla myslieť... pre Merlina!!!"
"Char-" priblížil sa ku mne.
"Nechaj ma na pokoji! Stále odmietaš to, že by si mohol mať so mnou dieťa, a mne tu kážeš niečo o dospelosti!? Si smiešny!"
"Môžeš..."
"Nemôžem!" hlas mi nebezpečne preskočil. "Nemáš najmenšie právo mi tu hovoriť, ako sa mám správať. Sám si rozhodol o tom, že nie si v mojom živote nijak zainteresovaný, tak teraz to nezačni meniť. Čo Emmeline ti už nedala, tak teraz potrebuješ niekoho iného?!"
***
Sirius
Odstúpil som od nej a posadil sa na stoličku. Stála naďalej uprostred kuchyne, strapatá a rozhorčená, nahnevaná na mňa, na môj život, na všetko. A ja som už nemal síl, snažiť sa ju presvedčiť o tom, že to môžeme zvládnuť. Lebo podľa nej sme nemohli zvládnuť už nič. Už sme neboli my dvaja. Už bola ona. Ona a ja som do jej života nepatril.
"Dobre," povedal som ticho. "Nechajme to tak. Podpíšem ti tie papiere a nechám ťa žiť, akoby sa nič nestalo. Už sa nemusíme ani vidieť."
"Pro- prosím?" zarazene na mňa pozrela.
Kývol som hlavou.
"A..." prudko sa nadýchla, sadla si na najbližšiu stoličku a - a to bola hádam tá najšokujúcejšia vec toho večera - rozplakala sa.

***
Charlotta
Mala som pocit, že ma niekto stiahol pod hladinu jazera a ťahal ma ku dnu. Z očí mi vytryskli slzy, ruky sa mi roztriasli a nadýchnuť sa bolo takmer nemožné. Cítila som sa, akoby ma niekto topil, snažil zabiť, udusiť, rozsekať. Sedela som na stoličke s hlavou v dlaniach, na ktorých som cítila múku, a mala som pocit, že niekde sa stala chyba.
Ten hnusný pocit, že som tú chybu spravila sama, že som niekde mala spraviť niečo iné, ako sa stalo, že som niečo pokazila, zničila, zabila.
Neviem, či som tam plakala minúty, alebo to bola polhodina. Viem iba, že Sirius sedel celý čas na druhej strane stola a pozeral na mňa bez slova.
"Prečo sa nám to stalo?" vzlykla som, keď sa plač konečne ustálil. Nechápavo na mňa pozrel.
"Čakala som, že sa mi ozveš skôr, že mi povieš pravdu, že..."
"Ja som tiež čakal," mykol plecami. "Nedočkal som sa."
"Ale..."
Pokrútil hlavou. "Čakala si, že ti poviem pravdu. Čo si spravila, keď som sa ti ju snažil povedať?"
"A čo si spravil ty, keď som ti povedala pravdu?!"
"To isté. Nechcel som to počuť."
Hystericky som sa zasmiala. "To nie je to isté."
"Je to to isté!"
"Ale..."
"Charlotta, máš naozaj pocit, že ty si mi dala šancu na niečo, čo si čakala odo mňa? Že si spravila niečo, čo si chcela, aby som spravil ja?"
Vyvalila som na neho oči, slová mi uviazli v krku.
"Každý z nás si tu už pár mesiacov hovorí svoje. Každý má vlastnú pravdu. Ty nepočúvaš tú moju, ja tú tvoju. Tak kto z nás je teraz na vine? Som ja ten nedospelý, alebo ty?"
Zalapala som po dychu. Také slová som od neho nečakala. Rozmýšľala som, čo mu na to povedať, keď ma napadlo... "Koláče!" vyhŕkla som, vyskočila zo stoličky a premiestnila sa domov. Práve v čas. Z rúry sa už dymilo.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Evanska | 31. srpna 2012 v 1:40 | Reagovat

Je pol druhej a ja sa tu chytám za ústa, aby som nezobudila pracujúcu inteligenciu, a smejem nad poslednou replikou - koláče? Vážne, Lucia? KOLÁČE?! :D Ale nie, takmer by som aj poznamenala, že to možno aj stálo za ten rok čakania, ale predsa len :D Ale nie, chápem to, presne ako si povedala, je aj čas žiť hlavne svoj život a potom si ho vyliať do života postáv ;-)
No a mne obaja chýbali, vlastne všetko - tvoj pomstový humor, búrka emócií a ten pocit, že je to ako "cannon" :D a HP pokračuje... :) a iste by sa toho našlo aj viac, akurát teraz mi to už zrovna nemyslí :) Kapitola bola naozaj skvelá, najmä tie hádky s prekvapivým koncom - plačom, bozkávaní etc. Búrka emócií sa neprehnala len pomstou, ale aj mnou pri čítaní a skrátka - ako vždy, sis! :)
ps: aj ten úryvok s "Dorie" bol mega! :) :D hlavne to, že si tam zakomoponovala aj toto :) Akurát mi málinko chýbal Harry vystupujúci z vlaku, ale viem že to je pre príbeh nie zrovna podstatné.
Aha a to, ako to Sirius zhrnul... smajlíci to vyjadria za mňa - ;-) 8-) :-D :D

2 Lia | 31. srpna 2012 v 22:57 | Reagovat

neverim....uplne nahodne som sem mrkla a po roku kapitola???No dlzkou bola skvela,obsahom a vsetkym, co sa stalo :-D fuuuu. Inak tie kolace som cakala kazdu chvilu, ze si na nich spomenie :D a to, ako to Sirius nakoniec vystihol...hm...chvilka na zamyslenie :-? ....este by bol gol, keby sa premiestnil za nou a zbadal by Charlieho..ale take lahke to iste nebude, ze? 8-) Ale asi tie Vianoce budu zaujimave :-)

3 Tenebrae | E-mail | Web | 1. září 2012 v 20:47 | Reagovat

WOW!WOW!WOW!Už som si myslela, že si to nadobro stopla, ale je to tu. A je to rovnako geniálne ako vždy. Akurát je škoda,že nemala žiadnu hádku s Charliem. Ale mám pocit, že tá sa aj tak blíži,čiže som spokojná. Naozaj nádherná kapitola.
P.S.:Dúfam,že ten interval pridávania opäť zvýšiš na mesiac :-D  :-D  :-D  :-D  :-D

4 M. | 1. září 2012 v 23:08 | Reagovat

PÁNI!
Já zírám!
Jen technická: máš to ve špatné rubrice, toto je Pomsta času, ne Pomsta života.
Musím souhlasit s předešlýma komentářema, už nemám co dodat... :D
Doufám, že další část tu přibude co nejdřív... Takže hodně štěstí a múzy při psaní další kapitoly :)
P.S.: jsem ráda, že jsi zpátky.

5 Sagitta (Selene) | Web | 2. září 2012 v 15:33 | Reagovat

No som rada, že po dlhej dobe je ďalšia časť :)...bola to úplne super časť..a koniec bol zabitý s tými koláčmi..teším sa na ďalšiu kapitolu a dúfam, že to bude skoro ;-)  :-) ...

6 MIRA | 9. září 2012 v 15:40 | Reagovat

Kapitola potešila. :-) Som rada, že si ju pridala, aj keď až po roku. Na takéto niečo sa oplatí čakať. :-)

7 Hagginka | Web | 9. září 2012 v 19:06 | Reagovat

Jupíííííííííííí !!!
Konečne niečo úplne pomparádne na svete blogov, čo vykuklo na svet! :-)
Tiež som rada, že si späť a dúfam, že na ďalšiu kapitolu nebudeme musieť čakať tak dlho ;-)

8 martan49 | E-mail | 10. září 2012 v 13:30 | Reagovat

ďalšia časť super akurát som dočítala poslednú kapitolu, teda nie poslednú aspoň dúfam! :-) na to, že si to písala po roku je to naozaj skvelé už :-) aby bola
ďalšia časť :-)

9 Tina | 13. září 2012 v 0:47 | Reagovat

Ach, ja som mizerná komentátorka. Skutočne! Prečítala som to asi..pred týždňom? A odvtedy som sa nedokopala ku komentáru. Ale odhliadnuc od toho, že si im (mi) pokazila najprv idylku na chodbe toho príjemného domu a potom aj tú s koláčmi, to bola skvelá, priam úžasná kapitola! Predpokladala som niečo celkom iné a zato, že si moje predpoklady a očakávania nenaplnila, ťa ľúbim ešte viac.
A k jednotlivým častiam, ktoré mi proste nedajú.
Já vedela, že si budú chýbať! :X Sirius, ach, večný idiot. Nebyť toho, že je taký blb aký je, tak by ju nikdy nepobozkal, takže ho milujem ešte viac ako doteraz! :D (A ďakujem ti, že si ho takého vykreslila, samozrejme)
Emmeline som nikdy nemala veľmi v láske, o to menej keď im teraz nabúrala chvíľku. A tak sa pýtam sama seba, jej aj teba: Prečo? Sakra!
A potom na mňa zapôsobila tá bunda, proste si nemôžem pomôcť! (A) Vidí v Charliem Siriusa určite minimálne tak jasne, ako ja! :D
Aaa aby som nevyzerala až tak divne ako sa práve cítim, že komentujem každý odstavec pomaly, tak prejdem rovno k "S Emmeline už nespávam.". Zvláštna schopnosť Siriusa Blacka len tak "prehodiť" veci, ktoré mu môžu veci nakloniť v jeho prospech ma udivuje a zároveň zráža na kolená, lebo tak či tak si to nakloní pre seba, aj keď len konštatuje! Neviem, akosi to má väčší vplyv akoby argumentoval. Veľmi mi to pripomenulo PŽ: "Dal som výpoveď" .. Len tak, medzi rečou! A práve o tú prácu šlo, teda v polovici problému. A on "prehodí". Je to...mega no. Iné slovo nenachádzam! :D
A ešte raz ti musím vyčítať tie koláče! Zrovna keď sa Sirius rozhovoril! Verím že by to dotiahli do zmysluplnej debaty, kde by ... dobre, toto už vôbec nie je impulzívne ako celá Pomsta a jeho život v tvojom úžasnom podaní je. Ale .. koláče?! :D
Ach. To by si nebola ty, nezakončiť to nejakou pikoškou, ale odvykla som si. Dokonca som prišla na to, že už akosi zabúdam dej, presne aké zápletky sa vyskytli a to ma nabáda nechať všetku knižnú literatúru, dokonca aj povinné čítanie a novú Pratchettovku, a pustiť sa opäť do Pomsty. Nie že by ťa to malo trápiť. To nie, v žiadnom prípade, pre teba to znamená asi toľko, že ti tým skladám kompliment a vravím, že píšeš skvelo, ba priam úžasne, ale takto som sa už raz v tomto komentári vyjadrila. Takže sa nejdem opakovať. Len, prosím, nech nemusíme na ďalšiu kapču čakať rok, lebo to vidím asi tak, že to nedočítam ani do dvadsiatky...čož by bolo tragické! :-D  :-D  :-D

10 miriela | Web | 23. září 2012 v 16:00 | Reagovat

KOLÁČE??? tak tohoto sa človek dočká po roku? a že vraj ja viem vždy náladu v kapitole zvrtnúť úplnou banalitou, haha, na teba sa ozaj nechytám :D som neskutočne rada, že táto kapitola pribudla, že bola taká aká bola, že som si našla čas ju prečítať a že ty si uvedomuješ, že ďalšia by nemala pribudnúť zasa o rok, ach jaj, budem to tu teraz asi chvíľu predýchavať, zasa mám pocit, že toto v tom harrym isto bolo/malo byť, len tá krava rowlingová to vynechala a tak tu ja teraz musím čakať ako to dopadne, aj keď to vlastne tuším, ale nechcem, aby to tak bolo, dúfam, že sa nado mnou niekto zľutuje a celé to zmení :/ no nič, idem si dokončiť svoju vlastnú sladkú idylickú kapitolu, snáď už len toľko, že "dorie" bola strašne zlatá :)

11 Tina | 16. prosince 2012 v 0:12 | Reagovat

I miss you! :X Dávno som neotvorila tvoj blog, ale nedávno som sa prichitila pri tom, že mám chuť čítať Pomstu. Is it normal? Teraz, keď je pauza vo všetkých seriáloch...by si mohla spríjemniť Vianočné sviatky TY! Chýba mi Sirius a Charie. :(

12 Domeenika | 12. ledna 2013 v 20:34 | Reagovat

Super poviedka :D :D :D
Bavi ma ako sa davaju do kopy :D :D :D
A ten záver, ked Sirius povedal ze sa obaja chovaju nedospelo a ona vzapeti "zdrhla" koli kolacom :D To nemalo chybu :D
Please daj dalsiu kapitolku :D :D :D

13 MIRA | 10. března 2013 v 20:00 | Reagovat

Len som sa chcela spýtať, kedy by bola nová kapitola. :-)

14 Alan Pospiszyl | Web | 17. července 2013 v 23:53 | Reagovat

Tonks, tak nějak nevím, jestli si mě pamatuješ, ale dívám se na vlak, který odjíždí a usilovně doufám v to, že jsi šťastná.

15 Dalm | 20. října 2013 v 15:06 | Reagovat

Este jednu, este jednu! 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama