Ďakujem za všetky komentáre :)
(A nie, nespriateľujem. Ďakujem, že sa na to nepýtate ;) )
_________________________________________________________________

12. Kapitola - Keď je pravda klamstvom

29. července 2011 v 23:26 | Tonks |  Pomsta času
Po stredajšom kine som akosi dostala náladu vrátiť sa v čase a zabudnúť na všetky smrti v sedmičke. Takže som otvorila pomstu a dopísala ďalšiu časť zo Charlottinho a Siriusovho života. Aká zmena nevidieť ho v lese, ale zas na Grimmauldovom námestí :D
Ďakujem vám všetkým za komentáre k predchádzajúcej kapitole (Eli, to, že sa striedalo Bloom a Clood tak malo byť - aspoň som nenašla nič, čo by bolo chybné), aj k traileru (Tina - tá scéna bola z filmu Mesiac nad Karolínou a hej, bol na jojke :D). A ešte by som chcela poďakovať a zároveň aj venovať kapitolu jednému človeku, ktorý posledné dni nič nerobí, len číta a komentuje pomsty od začiatku - Gabči. (Síce si ešte nedočítala celú pomstu času, hádam si toto všimneš, keď sa dostaneš k tejto kapitole ;) )
Nuž a keďže ste sa všetci oháňali Siriusovými právami, máte ich mať :D

Sirius
To, že sa u mňa v kuchyni zjaví Charlotta, aby som jej niečo nalial; že mi povie, že som jediný, u koho môže piť; a že bude nasraná na celý svet okrem mňa - tak to sa mi ani nesnívalo. Že sa nakloní cez stôl a začne ma tam bozkávať - to, priznávam sa, v mojich snoch objavilo. A to, že nám hneď, ako sa začne chýliť k tomu najlepšiemu, vpadne do kuchyne Remus - tak to celý ten sen pokazilo.
Ale toto nebol sen.
"Si... ehm, pardón..." zakoktal vo dverách a to už Charlotta stále červená na nohách a prekvapene na mňa žmurkala.
"Som opitá," zahlásila bližšie neurčene komu a dlho na mňa pozrela. Vzápätí pokrútila hlavou. "Mala by som ísť domov..."
"Kvôli mne nemusíš..." začal rýchlo Remus, ale ona znovu pokrútila hlavou.
"Musím. Lebo robím veci, ktoré..." Povzdychla si, natiahla sa ku mne, vtisla mi letmý bozk na líce a zmizla.
Chvíľu som pozeral na krb, akoby odtiaľ mohla znovu vyskočiť. Nevyskočila. Otočil som sa k Remusovi. Nesnívalo sa mi? "Naozaj tu práve bola Charlotta a...?"
Zasmial sa. "Hej. Bola."
Oprel som sa o operadlo stoličky a jej predné nohy sa zodvihli do vzduchu. Pozrel som na fľašu ohnivej whisky, ktorá to celé spôsobila. Keď som ju lial do seba, nemala žiaden účinok. Ale takto to bolo niečo úplne iné. Lebo po tom bozku mi bolo jedno, že si všetci myslia, že som vrah. Zrazu som sa cítil ako voľný.

***
Charlotta
Slnko už zapadlo, keď som vkročila na cintorín v Godricovej úžľabine. S kyticou ľalií v ruke a divným pocitom vnútri. Pripomínalo mi to deň, keď som sem prišla Lily ukázať malého Charlieho. Áno, možno som bola patetická a divná, keď som svoje dieťa videla na cintorín, aby som sa porozprávala s náhrobným kameňom, ale nerobí každý nejaké divné veci?
Pre mňa Lily symbolizovala matku. Síce jej bolo umožnené naplno si užívať svoje dieťa len niečo vyše roka, bola tou najlepšou matkou. Obetovala sa, aby jej syn mohol žiť. Položila zaňho život.
A ja som verila, že naňho stále dohliada a chráni ho. Lebo taká bola Lily Evansová Potterová, akú som poznala. Práve preto som vtedy cítila potrebu ukázať jej svojho syna. A možno teraz potrebu zistiť, či mám o tom synovi povedať aj nikomu dôležitému.
Prešla som pomedzi náhrobné kamene až k jednému. Všade na zemi boli popadané listy a mramor sa v tej záplave farieb vynímal svojou čistotou.
"Ahojte," hlesla som pred náhrobkom a chvejúcimi sa prstami som naň položila kvety.
"Štrnásť rokov," začala som v duchu svoj rozhovor s Lily. "Chýbaš mi. Teraz by sa mi zišiel tvoj triezvy pohľad na vec. Možno by ste sa s Caroline zhodli, že mi preskočilo. A možno by si mi pomohla rozhodnúť sa, čo chcem. Lebo ja to netuším. Mám tridsaťpäť a neviem, čo mám robiť. Nie je to ironické?" Nikto neodpovedal. Povzdychla som si. "Mám vzťah s jedným mužom a túžim po druhom. A aby toho nebolo málo, tretí chce vychovávať môjho syna. A vieš čo je na tom najväčšia irónia? Že jeden z nich je chlap, za ktorého som stále vydatá a mám s ním syna a on o tom ani netuší." Presne si viem predstaviť, čo by mi na to povedala. Zmorene som prikývla. "Viem, že by som mu to mala povedať, ale ako? Poznáš Siriusa, je výbušný a... Jednoducho nemôžem naňho len tak vybehnúť s tým, že Charlie je jeho." Na chvíľu som sa odmlčala. Napravila som si kabát a zadívala sa na zapadajúce slnko. "Dnes som ho pobozkala. Siriusa. Potrebovala som sa upokojiť, tak som si dala whisky - viem, že to nerieši problémy - a zrazu som to chcela urobiť. A teraz neviem, čo ďalej. Lily, čo mám robiť?"
S jedinou otázkou som pozerala na Liline meno vyryté na mramorovej tabuli. Akoby mi vedelo odpovedať.
"Charlotta," ozvalo sa za mnou. Nadskočila som a poplašene tam pozrela. Pár krokov za mnou stál Remus zakrútený do dlhého kabátu a s jazvou na líci. "Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť."
"Ja... zamyslela som sa."
Prikývol a položil na náhrobok jednu ľaliu.
"Pred štrnástimi rokmi bol pohreb..." zamrmlal. Prišlo mi to zvláštne. Že po štrnástich rokoch tu opäť stojíme. Tentoraz už bez zbytočných obvinení.
"Zvláštne, ako sa to zmenilo..."
Usmial sa a pozrel na mňa. "Niektoré veci sa nemenia."
Nechápavo som pokrútila hlavou.
"Ty a..." nedopovedal.
"Ja..." povzdychla som si. Chvíľu sme ticho stáli pred pomníkom a určite sa obaja prihovárali svojim priateľom. Po chvíli, keď začal fúkať silnejší vietor, som odstúpila a pozrela na Remusa. "Nechceš ísť ku mne na čaj?" Nevyzeral, že ide súhlasiť. "Prosím."

***
"Mala by si mu to povedať," povedal ticho a pozrel na mňa ponad pohár čaju. Už chvíľu sme sedeli v mojej kuchyni, keď sa zrazu debata o mojich záclonách a záhrade zvrtla na tému, ktorú som čakala.
"Čo presne?" otočila som sa ku skrinke, aby som vytiahla koláče.
"Že máte spolu dieťa..." nedokončil.
S povzdychom som sa oprela o linku. "A ako mu to mám asi povedať? Vieš Sirius, syn, čo som ti ho spomínala, tak je len tak mimochodom aj tvoj... Alebo - Si otec!?"
Pokrútil hlavou. "Nie. Vysvetliť mu to."
S povzdychom som pred neho položila dózu s keksami. "Poznáš ho," pokrčila som plecami. "Nebude mi veriť." Veľmi dobre som si vedela predstaviť, ako by na vyhlásenie o jeho otcovstve reagoval. Vysmial by ma.
"Ale musíš mu to povedať," nekompromisne zopakoval Remus. "Má právo to vedieť."
"A kde bolo moje právo pred štrnástimi rokmi?!" vyhŕkla som popudene. Právo? Aké má právo na dieťa, o ktorom ani nevie a ktoré ho ani nebude zaujímať? "Prečo mi nepovedal nič o tom, čo sa dialo? Prečo som zostala sama bez toho, aby som vedela, čo sa naozaj stalo?"
Remus sa smutne pousmial. "To bolo pred štrnástimi rokmi."
"A to, že som tehotná, som sa tiež dozvedela pred štrnástimi rokmi!"
"Takže mu to nepovieš?" nadvihol obočie.
Sťažka som sa posadila na stoličku. "Ja... ja neviem."
"To dnes ráno..."
"To bol omyl!" prerušila som ho rýchlo a rovnako rýchlo som aj očervenela. Naozaj sa správam príbuzne svojmu veku, naštvem sa a idem sa opiť. Ach Merlin... "Mrzí ma to a hanbím sa. Nezvládla som situáciu a vypila som toho viac, ako bolo vhodné."
"Siriusovi to nevadilo," podotkol ticho a odpil si z čaju. Vyvalila som na neho oči. Siriusovi to nevadilo?! Ako mu to nevadilo? Čo mu nevadilo???
"Mali by ste sa porozprávať," dodal po chvíli, keďže ja som sa k slovu akosi nemala. "Je medzi vami príliš veľa nevyjasnených vecí..."
Sucho som sa zasmiala. "Keď som ti presne túto vetu povedala kedysi ja, tak si povedal niečo v zmysle, že dakedy sú nevyjasnené veci lepšie."
Ruka s keksom, ktorý si zobral, zostala ako zamrznutá. Pamätal si. Po chvíli ju uvoľnil a položil späť na stôl. Zamračil sa a ticho odvetil: "A potom som si to roky vyčítal."
Povzdychla som si. Vyčítal si to on, vyčítala si to Caroline... A skončili každý niekde inde. A obaja sa trápili.
"Asi máš pravdu," rezignovala som napokon. Akokoľvek som nemala v pláne púšťať sa do nejakého vzťahu so Siriusom, niektoré veci by predsa len bolo lepšie vysvetliť. Aby som si to neskôr nevyčítala rovnako ako Remus.
Jemne sa usmial a natiahol sa za ďalším keksom. "Sú výborné! Ty si piekla?"
Zasmiala som sa. "Keby neboli, tak ti ich neponúkam. A nie, piekla ich Carol." Jeho výraz sa stal na okamih nečitateľným, tak som rýchlo dodala: "Ja sama pre seba nepečiem."
"Iba pre Charlieho, nie?" pousmial sa. Prikývla som. "Zlatý chlapec."
"Ako si vlastne vedel, že je..." nedokončila som.
"Že je to tvoj a Siriusov syn?" pozrel na mňa. "Je to očividné. Možno nie tak, ako pri Harrym, ale je to vidno."
"Naozaj?" zatiahla som trochu zúfalo. Nechcela som, aby to bolo očividné. Nepotrebovala som, aby sa na Charlieho niekto pozrel a hneď vedel povedať, koho dieťa to je.
Zasmial sa na mojom výraze. "Očividné pre tých, čo vás dvoch poznali, hlavne počas školy. Myslíš, že si nepamätám teba a Siriusa na Rokforte?"
Rozosmiala som sa. "Hádky, bitky, súboje a krik. Jasné, na to sa nedá zabudnúť."
"Nedá!" smial sa tiež. "Hlavne ten váš súboj v klubovni nemal chybu."
V hlave mi preletela spomienka na moje šestnásťročné ja, ktoré v nočnej košeli stálo na kresle s vražedným pohľadom v očiach. "Myslíš ten, pri ktorom sme poničili polovicu kresiel?" uškrnula som sa.
Či myslel práve ten súboj, som sa ale nedozvedela. Niekto zaklopal na zadné dvere. Ešte stále smejúc som prešla do chodby a otvorila ich.
"Vypočuj ma, prosím ťa!" vychrlil na mňa mužský hlas spoza veľkej kytice.
"Louis," smiech mi zamrzol na perách.
"Prosím ťa, nebuď detinská a vypočuj ma! Mňa nepošleš do zadku ako tie sovy!"
Prekrížila som si ruky na hrudi. "Tak nech sa páči, hovor."
"Ideme to preberať medzi dverami?" Zložil kyticu a pozrel na mňa ponad ňu.
"Áno. Mám návštevu."
"Ale myslel som si, že by sme sa mohli konečne porozprávať normálne."
"Zajtra v práci," pokrčila som plecami. Nechcela som si pokaziť ešte aj večer.
"Myslel som súkromne," dodal. Povzdychla som si. A to on asi zobral ako súhlas, lebo zrazu bol vnútri a kyticu som mala v rukách.
Remus si práve v kuchyni zapínal kabát. Louis ho prebodol pohľadom.
"Dobrý večer," pozdravil ho Remus. "Charlotta, ďakujem za čaj. Ja pôjdem, nechcem rušiť."
"Nie, nie!" vyhŕkla som rýchlo. Len nech ma tu nenecháva s Louisom samú! "Nerušíš."
Louis mal asi iný názor, lebo si odkašľal. Zazrela som naňho a hodila kyticu na linku.
"Nie, naozaj. Aj tak musím ísť, mám ešte nejaké povinnosti," povedal Remus a usmial sa na mňa. Objala som ho a zľahka ho pobozkala na líce. Zvláštny pocit, po štrnástich rokoch.
"Hádam sa čoskoro vidíme," usmiala som sa a on s pozdravom odišiel.
"Kto to bol?" pozrel na mňa nahnevane Loius.
"Kamarát," odvetila som. "Ale o tomto si sa neprišiel rozprávať." Oprela som sa o linku a spýtavo som naňho pozrela.
"Mrzí ma, že som dovolil Timovi zložiť sa v tvojej kancelárii," povedal zvláštnym hlasom. Kývla som hlavou, aby pokračoval. "Ale Sandie má po pracovni rozhádzané učebnice a ja som potreboval dokončiť správy..."
"Tak toto sme naozaj mohli vyriešiť zajtra ráno," poznamenala som.
"Môžeš mi povedať, čo som ti spravil, že si na mňa takáto?!" vykríkol zrazu.
"Aká takáto?"
"Akoby som bol nehodný tvojho záujmu! Myslel som si, že sme viac ako šéfka a jej zamestnanec!" odfrkol si. Fúh, toto zaváňa zraneným egom a na to ja nemám nervy! "Kedy sme naposledy spolu spali?!"
"Počkať," vyhŕkla som šokovane, "ako sme sa od Clooda dostali k nášmu sexu!?" Zazrela som naňho.
"Tak ako si začala byť takáto," odsekol.
"Takže tu vidíme, že spoločný sex našej práci neprospieva," uškrnula som sa ironicky, hoci vo mne to vrelo a mala som chuť mu vraziť.
"Neprospieva!"
"Ok, tak to skončime!" navrhla som prudko. Nechápavo na mňa pozrel.
"Vyhadzuješ ma?"
Zasmiala som sa jeho absurdnému uvažovaniu. "Nie. Končím túto frašku!"
"Frašku???" nechápal. Pokrútila som hlavou. Toto som mala spraviť už dávno. Bolo by to ľahšie.
"Sám dobre vieš, že toto nebol vzťah. Tak to skončime," pokrčila som plecami. Jediné rozumné riešenie. "Už nebudeš musieť mať pocit, že nám to ničí spoločnú prácu."
Bez slova na mňa pozeral a v jeho hnedých očiach sa odrážal šok. "To kvôli nemu, že?" povedal po chvíli ticho.
"Komu?" nevedela som, koho myslí. Clooda? Siriusa?
"Tomu kamarátovi," napodobnil môj hlas. A ja som detinská?!
"Remusovi?" zasmiala som sa. "Žiarliš azda?"
"Je to kvôli nemu?" zopakoval tvrdo.
"Nie," pokrútila som hlavou a prebodla ho pohľadom. "A ani nikomu inému! Zaujímavé, že Clood ti absolútne nevadil a s tým som, na rozdiel od Remusa, aj spala!" vykríkla som a môj hlas znel hrozne zvláštne. "A dokonca, ako mi ráčila oznámiť moja matka, vôbec by mu nevadilo vychovávať Charlieho!"
Zalapal po dychu. "Tvojho Charlieho?"
"No nie, hovorím tu o nejakom Charliem XY," odpovedala som ironicky. V kuchyni zostalo ticho. Jeho oči ma prebodávali skrz na skrz a ja som nebola schopná už ničoho. Čo som mu mala povedať?
"Takže?" nadýchol sa po chvíli.
"Takže čo?" nechápala som, kam tým mieri.
"Takže to končíme?"
Hystericky som sa zasmiala. "Máš pocit, že toto bolo predstavenie, alebo čo?" Pozrel na mňa ako na blázna. "Sám dobre vidíš, že to nefunguje. Bude to tak lepšie. Nájdeš si inú."
"A ty iného," dodal zvláštnym tónom.
"Hej, takého hnedovlasého, ktorý pred Vianocami príde z Rokfortu," odsekla som.
"Alebo hnedovlasého s jazvou na líci, nie?"
"Vieš čo," pokrútila som hlavou. "Nemá význam sa tu s tebou o tomto dohadovať. Je koniec, obaja si môžeme robiť, čo chceme a nebude nás v práci nič obmedzovať." Odfrkol si. "Takže, vidíme sa zajtra v práci, pán Bloom, dobrú noc."
"Dobrú noc, slečna Spellová," zatiahol sarkasticky a vydal sa k dverám. "Alebo ťa mám radšej oslovovať šéfka?" spýtal sa vonku s bolestným úškrnom a premiestnil sa.
Zavrčala som a šmarila na to miesto kyticu, ktorú doniesol.
A už som bola znovu single. Pocitovo. Papierovo som stále patrila chlapovi, ktorého pery mi patrili ráno. A do zadku aj s tým, zrazu som mu mala chuť patriť celá. Než som však vyviedla ďalšiu kravinu, vliezla som do sprchy a nechala vlastníctvo mojej osoby vode.

***
Ďalšie dni sa mi Louis poctivo vyhýbal. Rovnako ako som sa ja vyhýbala Grimmauldovmu námestiu číslo 12. Sandie spravila skúšky, stala sa tak plne kvalifikovanou liečiteľkou. Clood odišiel - čo bolo dobré pre neho a aj pre mňa. A moja mama bola tak urazená, že som jej zložila telefón a vyhodila Clooda, že sa odmietala so mnou rozprávať - čo mi zas, až tak nevadilo.
Charlie mal potýčku so Snapom, už som ani nerátala koľkú. Tessa s radosťou zbierala body pre Chrabromil, pričom (ako mi sama napísala) ich v rýchlom čase dokázali Mike s Charliem znovu stratiť.
Caroline začala vo veľkom opravovať seminárky, takže nemala čas. Terry mal v priebehu týždňa asi tri pôrody (a odrodil sedem detí).
A ja? Ja som sa s veľkou vervou pustila do práce, ktorej bolo vďaka nedobrovoľnej dovolenke neuveriteľne veľa. A tak som robila a robila, cez obedovú pauzu som odpísala deckám na listy, či si vypočula Sandino hodnotenie nejakého mladého liečiteľa, ktorý robil skúšky spolu s ňou, a ktorý ju viditeľne zaujal. No a doma - doma som len jedla, sprchovala sa a spala.
Tento kolotoč, za ktorý som bola na jeden strane vďačná, lebo som nemusela rozmýšľať nad tým, čo sa vo mne deje, a na druhej strane ma strašne ubíjal, skončil, keď som už viac nedokázala čeliť Louisovým pohľadom plným nepochopenia, a rozhodla si dať voľný víkend.
Do Caroline som vkladala všetky svoje nádeje na to, že pôjde so mnou niekam von. Ale tá mi s maniackym pohľadom cez okuliare v piatok podvečer oznámila, že má cez víkend spraviť neuveriteľne dlhý preklad nejakých rún, ale že sa mám zabaviť bez nej.
Sam nebola na nejaký únik od reality vhodná, lebo témou by určite bol Louis a ja, a to teda naozaj nebolo nič, čo by som chcela absolvovať.
Tak som zostala medzi dvoma vecami - ísť na Grimmauldove námestie, alebo stráviť víkend sama doma. Vedela som, že po tom prvom si budem môcť potom báchať hlavu o stenu, no pri tom druhom môžem začať hneď.
Než som sa však stačila rozhodnúť, prišla správa od Dumbledora o stretnutí rádu. Takže bolo rozhodnuté - sobotňajší večer strávim tam. A ja som z toho mala neidentifikovateľný stres.

***
Sirius
Prešiel viac ako týždeň, odkedy Charlotta zmizla v krbe. V hlave som mal prázdno. Predstava, že by sa mohla zjaviť v kuchyni, či na prahu dverí, už dávno vyprchala. Dni som si krátil rozhovormi s Hrdozobcom, ktorý na mňa síce inteligentne pozeral, ako vyriešiť to, čo sa vo mne dialo pri myšlienke na moju bývalú ženu, nevedel.
V sobotu sa objavila rozosmiata Tonksová, oznámila, že bude porada, a začala z bližšie neidentifikovateľného dôvodu smiať ešte viac. Remus prišil o chvíľu na to, no ani on nezistil dôvod Tonksovej smiechu. Radšej som zašiel späť za Hrdozobcom.
"Tichošľap," ozval sa Remusov hlas za dverami, práve keď sme s Hrdozobcom začali rozoberať rozdiely medzi ženami a hipogrifými slečnami, "porada!"
"Kamoško, debatu budeme musieť nechať na potom," kývol som Hrdozobcovi a hodil mu jedného mŕtveho potkana. "Zatiaľ porozmýšľaj o tých rozdieloch!"
Zobral som vrece s mŕtvymi hlodavcami a vyšiel von. Remus stál na chodbe a pri pohľade na mňa skonštatoval: "Vyzeráš ako upír po hodoch. Radšej si prezleč habit."
"Akoby na tom niekomu záležalo," uškrnul som sa. No ako som išiel hodiť vrece do izby oproti, uvidel som sa v zrkadle a cestou dole som si predsa len prezliekol habit. Stačí, že si ľudia myslia, že som vrah, nemusím aj tak vyzerať.
V kuchyni už boli všetci. Dumbledore stál na boku a s niekým sa rozprával. Zosunul som sa na jednu z voľných stoličiek a Molly na mňa z druhej strany zazrela. Asi zas nejaký problém s Ronom, či Harrym.
Otočil som sa. Vedľa nikto nesedel, len cez operadlo na stoličke bola hodená pánska kožená bunda. Preto ma prekvapilo, keď si namiesto Billa (ktorý také nosil) sadla ku mne Charlotta.
"Ahoj," pozdravila ma ticho a otočila sa smerom k Dumbledorovi, ktorý začal schôdzu.
Ahoj? Zarazene som na ňu pozrel. Nič viac mi nepovie???

Charlotta
Prvú vec, ktorú som v sobotu večer po príchode do Hlavného sídla spozorovala, bolo, že Sirius nesedel v kuchyni, hoci tam už bolo celkom dosť ľudí. Než som sa však mohla kohokoľvek spýtať, kde je, zastavil ma Dumbledore.
"Slečna Spellová, mohli by ste na chvíľku?" pozrel na mňa ponad okuliare.
Prikývla som. Položila som si bundu na stoličku a podišla s ním do rohu.
"Pán profesor, deje sa niečo?"
"V pondelok ráno k vám na kliniku dorazí mladý pán Nott. Dnes som hovoril s jeho starou matkou. Podľa všetkého sa už bola u vás informovať."
V hlave som si vybavila vysokú, no ustráchanú ženu, ktorá sa pýtala na vyučovanie. "Áno, bola."
Kývol hlavou a začal si poťahovať bradu. "Pán Nott starší je verným príslušníkom lorda Voldemorta." Takmer ma zmrazilo. "Je to vdovec a s chlapcom býva sám. Bolo by dobré, keby ste od Theodora zistili čo najviac o aktivitách jeho otca. Ale pozor! Chlapec je veľmi inteligentný!"
"Ale ako to mám zistiť?"
Usmial sa. "Hlavne nenápadne." Ukázal rukou k stolu. "Vidím, že by sme už mohli začať."
Hlavne nenápadne... S povzdychom so prešla k stoličke, kde som si nechala bundu. Toto bude zas jedna z tých ľahkých vecí. Dostať zo syna informácie o...
Zarazila som sa, keď som si všimla, kto sedí vedľa. Sirius. Myšlienky sa mi rozutekali. Polohlasne som ho pozdravila a otočila sa k Dumbledorovi, hoci som ho vnímala iba na pol ucha. No stále lepšie dívať sa tam, ako pozerať na muža vedľa mňa.

***
"Charlotta," prebila sa ku mne cez zástup ľudí po skončení schôdze mladá žena. "Teba som nevidela fakt roky!" Bola oblečená až príliš elegantne na jej vystupovanie. Ako...
"Emmeline?" uistila som sa, keď som v nej spoznala jedného z mála členov rádu, ktorí boli aj v tom pôvodnom. Emmeline Vancová.
Rozhodila rukami. "Všetci sú tak prekvapení!" Uškrnula sa a kývla hlavou za seba. "Takže zas spolu?"
"S kým?" ostražito som na ňu pozrela.
"No s kým asi? So mnou nie!" zasmiala sa a v tom okamihu by človek, ktorý ju nepozná, asi odpadol od šoku. "S chalanom, ktorý sa vyspal s každou. Dokonca aj z môjho ročníka!"
Molly Weasleyová na nás prekvapene pozrela. Emmeline nasadila svoj slušný výraz a usmiala sa na ňu. "Poznáš to, Molly, študentské časy..."
"Chodili ste spolu do školy?" spýtala sa trochu opatrne.
"Ja som chodila vyššie," odvetila Emmeline. "Ale povedzme, že ich ročník bol nezabudnuteľný. Potter, Lupin, Black..."
"Charlotta, vy ste chodili do ročníka so Siriusom?" otočila sa ku mne. Prikývla som.
"A nielen do ročníka," uškrnula sa Emmeline. "Však, Sirius?"
Otočila som sa a za mnou stál práve menovaný. Nechápavo na nás pozrel, no Molly viditeľne pochopila. "Nezostanete na večeru? Emmeline, už by sa patrilo!"
"Molly, ďakujem, ale mám nejaké povinnosti," odmietla. "Možno nabudúce. Rada som ťa videla, Charlotta," usmiala sa, obliekla si kabát a zmizla.
"Čo hovorila?" ozval sa mi za uchom tichý hlas. Molly rýchlo prešla na druhú stranu kuchyne.
"Že sme spolu chodili do školy," odvetila som rýchlo a rovnako rýchlo som mala v úmysle aj odísť.
Nesústredene kývol hlavou a podal mi koženú bundu. "Nechala si si ju na stoličke." Ten kúsok oblečenia v jeho rukách mi pripomenul dôvod, prečo som vlastne chcela ísť sem.
"Mohli by sme sa-" nestihla som dokončiť.
"Charlotta, vy na tú večeru ale zostanete, však?" usmiala sa od sporáka Molly. "Siriusa by to iste potešilo."
Obaja sme odvrátili pohľad ako tínedžeri, ktorých matka strápni pred spolužiakmi. "Ja..." chystala som sa odmietnuť.
"Zostane," prerušil to Sirius razantne a spýtavo na mňa pozrel. Po chvíli som prikývla.
"S čím vám teda pomôžem?" nechala som bundu v jeho rukách a rýchlo prešla na druhú stranu k sporáku. Pre Merlina, Charlotta, máš tridsaťpäť! Nezabúdaj na to!
"Nemusíte s ničím," odvetila rýchlo a usmiala sa.
"Nie, keď tu mám jesť, tak sa na tom chcem podieľať," nepovolila som. Ak tu idem jesť, tak čas na rozhovor bude potom. A dovtedy som si nevedela predstaviť jedinú normálnu tému, o ktorej by som sa s ním rozprávala. Takto si aspoň utriedim myšlienky. A keď on bude mať potom plný žalúdok - pre mňa lepšie.
Podala mi misku so zeleninou. "Tak potom by ste mohli nakrájať zeleninu." Pousmiala sa a sama namierila prútik na nôž, ktorý ihneď začal krájať mäso.
Prisunula som si drevenú dosku a nôž radšej chytila do ruky. Kuchynské zaklínadlá neboli tým, čo som nejako dokonale ovládala.
"Rada varíte?" začala konverzáciu a keď som vzhliadla, zistila som, že je mojím nečarodejníckym krájaním prekvapená.
"Celkom aj áno," prikývla som, "ale sama pre seba sa to neoplatí. Syn je teraz na Rokforte, takže nevarím takmer vôbec."
Pri zmienke o dieťati sa chápavo usmiala. "Do koľkého ročníka chodí?"
"Tretieho," odvetila som a vytiahla z misky mrkvu.
"Ja mám sedem detí," povedala s pýchu v hlase. "Traja už školu skončili. Dvaja sú v siedmom, jeden syn je v piatom - s Harrym. A dcéra je štvrtáčka." V tom, ako ich vymenovávala bolo niečo veľmi materské. Vlastne, ak vychovala a vychováva sedem detí, čo iné by tam malo byť?
"Obdivujem vás," hlesla som. "Vychovať sedem detí. Mne dakedy robí problémy jeden. Hlavne odkedy začala puberta."
Zasmiala sa. "Ale veď manžel vám určite pomáha."
Úkosom som pozrela za seba. O niečom sa rozprával s Tonksovou, no tá neustále točila svoj pohľad iným smerom. Keď som si takmer porezala prst, otočila som sa späť. "Charlieho vychovávam sama."
Prekvapene na mňa pozrela, na potom ma matersky pohladila po pleci. "To by som skôr ja mala obdivovať vás," žmurkla na mňa. "A inak, aj môj druhý najstarší syn sa volá Charlie."
"Naozaj?" S radosťou, že sa nezačala pýtať, prečo Charlieho nevychováva aj niekto iný, som sa pustila do krájania zemiakov.
"Áno. Je tiež v ráde, lenže," mávla rukou a nakrájané mäso vletelo do kotlíka, "žije v Rumunsku - v dračej rezervácii," povzdychla si. "Viete," naklonila sa bližšie ku mne a zašepkala: "bojím sa o neho, draky sú nebezpečné a on..."
"O čom si to tam klebetíte?" ozval sa za nami pre mňa neznámy hlas. Otočila som sa. Vysoký chudý muž s ryšavými vlasmi a okuliarmi dal Molly bozk na líce.
"My sme sa nemali ešte možnosť zoznámiť," pozrel na mňa. "Artur Weasley."
"Charlotta Spellová," položila som nožík a podala mu ruku.
"Nejaká rodina s Charlesom Spellom?" spýtal sa zamračene.
"Dcéra," odpovedala som ticho. Túto otázku som nemala veľmi v láske. "Poznali ste ho?"
Vážne prikývol. "Keď som začínal robiť na ministerstve, tak sme sa niekoľkokrát stretli. V jednej veci mi neuveriteľne pomohol a to mu nezabudnem."
Pousmiala som sa a znovu sa sklonila nad dosku na krájanie. Nikdy som nevedela, čo na takéto vyhlásenia o mojom otcovi povedať. Kým pomáhal ľuďom naokolo, vlastná rodina bola v úzadí. Vlastne, istým spôsobom som bez otca vyrastala aj ja. No kým Charlie si toho svojho nemohol v myšlienkach idealizovať ako hrdinu, ja som mohla. A aj som to veľmi dlho robila.

***
Sirius
Pomáhala Molly variť a o niečom sa ticho zhovárali. Nepočul som, o čom, nevidel som, ako sa tvári, no vedel som, že takýto obraz som mal vídať štrnásť rokov. Charlotta pripravujúca večeru. V úzkych rifliach, vysokých čižmách a červenom svetri vyzerala neuveriteľne mlado.
Keď asi o polhodinu niesla s úsmevom košík s nakrájaným chlebom a džbán s ďatelinovým pivom, v duchu som závidel mužovi, s ktorým žije, alebo chodí. Vyzerala, ako som si ju pamätal. Tak nesmierne očarujúco.
Posadila sa oproti mne, no ako sa naše pohľady stretli, akosi nervózne pozrela na stôl. "Vyzerá to úžasne," povedal som polohlasne smerom k nej.
Zodvihla pohľad a prikývla. "Molly musí byť vynikajúca kuchárka."
"Keď si jej pomáhala ty..." Silene sa usmiala a sama sa pustila do jedla. Všetci počas jedla rozprávali, len ona bola ticho. Sem-tam odvetila na nejakú otázku, ktorú jej niekto položil, no sama sa do diskusie nezapájala. Akoby ju niečo trápilo. A pred chvíľou vyzerala tak šťastná...
Dojedla medzi poslednými a hneď vyskočila zo stoličky, kým som si to stihol všimnúť, bola už na polceste na druhú stranu kuchyne.
"Si v poriadku?" spýtal som sa jej, keď som ju dobehol. Niesla prázdne džbány k drezu. Nepresvedčivo prikývla.
"Umyjem to a..." ukázala na hŕbu riadu. Pokrútil som hlavou.
"Kreacher!" zakričal som. To odporné stvorenie sa zjavilo v kuchyni.
"Pán ma volať?" pohrdlivo zatiahol a polohlasne ma častoval najrozličnejšími nadávkami.
"Umy riad. A ulož to!"
"Nie, Sirius!" prerušila ma Charlotta. "Ja to spravím aj sama..."
Kreacher na ňu vypleštil oči, akoby si ju až v tom okamihu všimol, a začal si hundrať: "To je tá, ktorá chuderke mojej pani spôsobiť toľko problémov."
Charlotta sa chytila za ústa a chrbtom narazila do drezu.
"Ona chcieť pána Regulusa obrať o majetok pre jej parchanta. Ona myslieť, že môcť premôcť moju pani. Moja pani jej to nedarovať. Moja pani ju zbaviť toho..."
Počul som, ako žena vedľa mňa lapá po dychu.
"Čuš!" zreval som. Všetci v kuchyni sa k nám otočili. Charlotta stála bledá ako stena. "Si v poriadku?" pozrel som na ňu.
Zhlboka sa nadýchla. "Len... len... pripomenul mi..." pokrútila hlavou.
"Čo ti pripomenul?"
"Stretnutie s tvojou matkou," vydýchla ticho.
Teraz som po dychu zalapal ja. "S mojou..."
Zodvihla pohľad, pozrela mi priamo do očí a tým ma prerušila. "Mohli... mohli by sme sa porozprávať? Sami?"
Prekvapene som prikývol a vošiel s ňou do najbližších dverí. Stenu zdobil gobelín môjho cteného rodu, keď zbledla ešte viac, uvedomil som si, že to nebol najlepší nápad.
V snahe akosi to zmierniť som ukázal na vypálenú časť s mojím menom. "To spravila, keď som ušiel z domu... Vždy ma milovala."
Chvíľu to miesto akoby skúmala, ale potom sa otočila späť ku mne.
"To minule..." vzdychla. "Prepáč mi. Nemala som to spraviť."
Vedel som, na čo naráža. No jej slová mi z nejakého mne neznámeho dôvodu spôsobovali bolesť. "Máš výčitky kvôli tomu tvojmu?" v tej vete nebolo toľko sarkazmu, ako som dúfal.
"Môjmu?" nechápavo na mňa pozrela.
"Priateľovi? Manželovi?"
"Priateľa nemám."
"Takže manžel... Otec tvojho dieťaťa... Ja neviem kto! Kvôli komu máš výčitky?!" Zrazu ma ovládol hnev. Chcel som vedieť, prečo to ľutuje. Prečo ľutuje niečo, čo mne dodalo nádej?
Neveselo sa zasmiala. "Nepopieram, že som vydatá. Nepopieram ani to, že môj... manžel," to slovo vyslovila veľmi zvláštne, "je aj Charlieho otcom. Ale mať preto výčitky, že som pobozkala teba?"
Mňa? Ten tón ma urazil. "Takže ja som nehodný takej pozornosti..." odfrkol som si a otočil sa na odchod. Samozrejme, má manžela a mňa pobozkala len tak. Nič v tom nebolo... Schmatla ma za rameno a donútila ma pozrieť jej do očí.
"Nechápeš to! Mám výčitky, lebo som to spravila opitá," v jej očiach bola úprimnosť, no akosi so jej nedokázal veriť. " Nerozmýšľala som..." Pokrútila hlavou. "Nemôžem mať však výčitky, že som pobozkala teba," zhlboka sa nadýchla, "lebo ty si muž, za ktorého som vydatá a s ktorým mám dieťa."
Pery sa jej chveli, keď to hovorila. No mne sa chvelo celé telo. Vydatá? Dieťa? Čo?
Ustúpil som od nej. "...za ktorého som vydatá..." Nie. Nie! "...s ktorým mám dieťa..." To nemôže byť pravda! Prečo by zostala vydatá? Prečo by sa nerozviedla? A dieťa? Veď nebola tehotná... To...
"Neveríš mi," prerušila tok mojich myšlienok.
Pokrútil som hlavou. "Preč by si zostávala vydatá za mňa?!" Všetkým, čo doteraz urobila a povedala, to jednoducho popierala.
"Kvôli Charliemu," odpovedala rýchlo. "Keby som sa rozvádzala, všetci by to riešili... Bola to zložitá situácia!"
"Jasné, že si sa rozviedla!" vykríkol som. "Verila si, že som vinný. Že som ich zabil! Nezostala by si za mňa vydatá!" Bolo ťažké uveriť, že by dobrovoľne zostala vydatá za vraha.
"Nepovedal si ani slovo na svoju obhajobu... Čo som si mala myslieť?"
"Nikto by mi neveril!"
"Ja som ťa milovala!" vykríkla a po lícach sa jej pustili slzy. Vtedy som zastal. Ten minulý čas ma zabolel. "Ja by som ti verila." Zachvela sa a tichšie zopakovala: "Milovala som ťa."

***
Charlotta
Slzy mi tiekli po tvári a vnútri som cítila prázdno. Neveril mi. Vôbec mi neveril. Nemala som to začínať. Nie teraz...
"Keby aj..." začal sa prechádzať, "keby si aj zostala vydatá... to dieťa... to dieťa nemôže byť moje!" zastal priamo predo mnou.
"A koho?" vlastný hlas mi znel cudzo. "Bola som v siedmom týždni, keď..."
"Prečo by si mi to potom nepovedala?" tvrdo na mňa pozrel.
"Lebo som to nevedela... lebo som nečakala, že by sme mohli... mohli mať deti..."
Pokrútil hlavou. "To je nemožné!" vyhŕkol až s maniackym výrazom v tvári. Akoby som zrazu mala pred sebou muža z plagátov. "Vedel by som to!"
"Vieš," začala som s najpevnejším hlasom, na aký som sa zmohla, "myslela som si... nie... dúfala som, že budeš šťastný! Nie preto, že si stále ženatý. Ale preto, že máš syna." Musela som sa nachvíľu odmlčať, aby som sa znovu nerozplakala. "Úžasného syna, ktorý je tým najlepším, čo som kedy mala. Je to tvoje dieťa. Nemusíš ho chcieť spoznať, nemusíš nič. Len chcem, nie," opravila som sa, "prosím ťa, nehovor, že to nie je tvoje dieťa. Zraňuješ tým mňa aj jeho."
Bol ticho. Pozeral na mňa, no v jeho tvári som videla pochybnosti. Neveril mi. Z očí sa mi pustili ďalšie slzy.
"Chceš dôkaz?" rozhodila som zúfalo rukami.
"Chcem!" odpovedal tvrdo a jeho oči sa zmenili. "Ako ti mám veriť, že si sama, keď som ťa videl na King´s Cross? Ako, keď si sama povedala, že niekoho máš? Klameš. Ako ti mám potom veriť to všetko?"
Zalapala som po dychu. Slzy vystriedal hnev. Mala som chuť mu jednu vraziť a zatriasť ním, aby si konečne uvedomil, čo mu hovorím. "Na King´s Cross som bola s Caroline a jej manželom. A áno, mala som niekoho, ale už sme sa rozišli. Hoci neviem, prečo ti to vysvetľujem, keď ty si si už vybral to, čomu budeš veriť!"
"Tak prečo si dnes prišla v pánskej bunde?" odfrkol si, akoby jedna bunda potvrdzovala celú jeho teóriu.
Prekvapene som na neho pozrela. Zvláštne, že si všimol, že je pánska, ale nič viac nevidel. "Lebo som ju chcela vrátiť."
Znovu si odfrkol. "Samozrejme. Vrátiť. Čo si ešte vymyslíš?"
"Vymyslím?" hlas mi preskočil. Nenávistne na mňa zazrel. Neveril mi. Videla som to. Počula som to. Cítila som to. Nemalo význam ho o niečom presviedčať. Prebodával ma takým hrozným pohľadom, že aj cruciatus by bol menej bolestivý. Zmorene som zamierila k dverám, ale nedalo mi to. Musela som sa pokúsiť ešte raz. Pre Charlieho.
S rukou na kľučke som zastala a pozrela na neho. Stál otočený čelom ku gobelínu, ale musel vidieť, že tam stojím. Čakala som, či na mňa pozrie. Nepozrel. Ignoroval ma.
"Neverila som," povedala som ticho. "Neverila som, že si vinný. Verila som ti, ale čas ma donútil prestať," povzdychla som si. Stále žiadna odozva. "Tá bunda je tvoja. Myslela som, že možno by si ju rád znovu mal. A keď sa pozrieš do vnútorného vrecka, nájdeš tam kópiu nášho sobášneho a Charlieho rodného listu. Ak ťa ani to nepresvedčí..." Nič. Ani na mňa nepozrel. V tom okamihu, akoby som mala pred sebou cudzieho človeka.
Zlomená som vyšla zo salónika a oprela sa o stenu. Hocijako som podvedome dúfala, že vyjde von a povie, že mi verí... že ma objíme a usmeje sa... že bude chcieť vedieť o Charliem viac... nestalo sa. Po pár minútach, ktoré mi pripadali ako večnosť, som sa olepila od steny a vošla do kuchyne. Bez slova a pohľadu na hocikoho som vošla do krbu a v plameňoch povedala adresu svojho domu. A tam moje emócie vybuchli. Roztrieštili sa ako vlny na skalách. A rovnako sa roztrieštilo aj moje vnútro spolu so všetkými, aj tými najmenšími, pozostatkami citu, ktorý som k nemu prechovávala.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 zuzu | Web | 30. července 2011 v 2:04 | Reagovat

smutna kapitolka... na konci som sa skoro rozplakala spolu s Charlottou... tak trochu som dufala v happy end v kapitole... och... ale skvelo si to rozpisala...

2 Tina | Web | 30. července 2011 v 18:33 | Reagovat

='( Desne smutné. Tak sa mi to všetko páčilo, prvá polovica bola dokonalá... a teraz mám chuť nadávať na Siriusa. Jaj, Merlin! Keď som čítala Siriusa a jeho "Ten minulý čas ma zabolel.", tak som aj dúfala v happy end kapitoly, ako zuzu .. Len dúfam že tá posledná veta neznamená smutný a trpký koniec všetkému. Len tak mimochodom, kde sme? Jeseň? Orientujem sa len, že sme v HP5 =D Louis ma dostal s tým Remusom. Veď aj s ním by sa mohla dať dokopy, prečo nie, keby nebolo Tonksovej.. =D Ale uznávam, že to by už nebolo ono. Hm, už viem, ako si vymyslím pokračovanie čisto pre slasť mojej mysle, kým nedôjde ďalšia kapča: Remus mu dohovorí! Ak nie, tak potom už neviem. Nejak podvedome nechcem, aby to skončilo smutne. Nemám rada šťastné konce, lebo mi strašne lezú na nerv, toľko ich je, ale zase niekedy sa na taký lepší koniec lepšie pozerá. =D Už len preto by to malo inak s nimi skončiť, lebo je isté, že to skončí. Je to také sladko-slané a keby tam bolo len to slané, asi by som vážne neudržala slzy a potom by mi nešla klávesnica, po tom potoku! =D O=) A proste, krásna kapča, zbožňujem, ako píšeš.♥ =D

A menšiu reklamu by som, ak nevadí. Len by som chcela povedať, že máme s kamoškou nový blog http://magicalis-memoria.blog.cz/ a je to tiež fanfiction a konkrétne poviedka (ktorá má len prvú kapitolu, zatiaľ =D) bude o Remusovi a záškodníkoch ale hlavne o Remusovi, lebo na toho sa v časoch školských nejak zabúda. Takže sme si dovolili jeho (náš) príbeh vyniesť na hladinu. Občas by ste niektko v prípade záujmu a času mohli kuknúť, lebo sa obávam, že ten blog nebude mať o nič väčší úspech ako ten môj. Opak by nás obe strašne potešil. =D Tak, ďakujem. =)♥

3 Artemis | 30. července 2011 v 22:56 | Reagovat

nech sa ten sirius uz konecne spamätá! :-P

4 Eliota | Web | 31. července 2011 v 9:15 | Reagovat

Ach tak, já v tom právě měla děsněj bordel a nějak mi to nesedělo. Moje chyba. :)

Kapitola je skvělá. Vůbec jsem nepředpokládala, že se Sirius zachová zrovna takhle. :( Myslela jsem, že to přijme lépe. ;)

5 Evanska | 31. července 2011 v 20:59 | Reagovat

Nielen komentovanie mi trvalo, ale aj čítanie, keďže som si pri tej časti na Lilinom hrobe výdatne poplakala, aj keď smutnejšia bola asi posledná časť. Aby som nezabudla, našla som pár gramatických chýb, ale hľadať ich znovu nebudem, keďže to je len jediná banalita, ktorú by som mohla, povedzme, vytknúť. Niežeby sa mi takýto koniec kapitoly páčil, ale v každom prípade to nie je koniec poviedky a verím, že Sirius to prijme lepšie. Aj keď by som ho najradšej prefackala, lebo toto ani zďaleka nebol spôsob, ako to mal (kurzíva) prijať, hoci chápem, že po tom všetkom, čo sa medzi nimi stalo, zrovna nevyskočí s kyticou a nebude chcieť ísť navštíviť Charlieho do Rokfortu. :D Dúfam, že mu Remus pomôže a utvrdí ho v... pravde. Nuž a napísané to bolo perfektne. Je ťažké písať tak, aby "písmená" vyvolávali v čitateľoch emócie, no a tebe sa to darí viac ako logu WarnerBros. :D:D Najlepší je na tom hádam ten mix pohľadov Charlotty a Siriusa, no a potom aj ten mix emócií, keď chápem aj jedného aj druhého :D Spoznávanie s Molly a pod. kapitole dodali potrebný svetlý odtieň :) :D Louisa mi je ľúto, hoci som aj rada, že Charlotta skončila "túto frašku". Páčilo sa mi, ako sa rozišli, teda nie, nie som sadistická, ale páčila sa mi Charlottina nekompromisnosť. Jednoducho to spravila, bez ďalších žiadnych únikov a rozoberaní :) :) No a samozrejme rozhovor s Remusom bol skvelý ;-) aj vyvýjanie ich vzťahu (priateľského, of course). Viem, čakala si, že koniec sa mi/nám nebude páčiť, a niežeby sa páčil, ale takto to bolo (kurzíva), teda takto to mohlo byť. Hoci ma mrzí (osobne ako čitateľa), že Charlotta k siriusovi stratila akýkoľvek cit, aký ešte zostal... K tomuto môžem už povedať asi len toľko, že som zvedavá, čo bude ďalej, a šťastná, že toto nie je koniec poviedky (ešte nie), no a že to bolo napísané absolútne perfektne, vtiahlo ma to do deja, ako to len pomsta vie, a vrahom sa skoro stala moja mamina :D
A btw., takisto som zvedavá na "vyšetrovanie" Notta. Aj keď podľa mňa Dumbledore nebol veľmi dumbledorovský, alebo sa na Charlottu až tak spolieha? Pripomína mi to Kameň Mudrcov :) Už asi len treba dodať, že ťa tvorivo absolútne zbožňujem a okrem toho, aj humorom, v poslednej dobe praktizovaný viac na Siriusovi, ktorým tomu všetkému dodávaš niekedy odľahčujúci, ale tu skôr bolestnejší a realistickejší odtieň...

6 Marion | 3. srpna 2011 v 10:29 | Reagovat

Už nevím, co na to dál napsat, vše bylo řečeno.
nezbývá nám než čekat, kdy se tu objeví něco dalšího. ( bude to brzy, že ano? ) Osmýho odjíždím na 16 dní do Španělska, tak bych si ráda předtím početla pokračování. Ale nechci tě do ničeho tlačit. x)
Jen tak dál! :)

7 Gabča | E-mail | 4. srpna 2011 v 22:33 | Reagovat

Juu. ďakujem. ešte mi nikto nevenoval kapitolu. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Už som chcela komentovať keď tu bol len jeden komentár, ale mne to nefungovalo. Vôbec. Nič som nemohla komentovať. Ja som si myslela, že sa zbláznim. Ale už je to v pohode. Ďakujem. A najviac ma teší, že si naapísala ďaľšiu dokonalú kapitola. Ako ich Reamus načapal, to bolo geniálne. A to s Lili. AAAAAAAAAAAAAAAAAA. To bolo nádherne ako k nej na hrob chodila. Aj to s Reamusom a Luisom aj všetko dokonalé. A to so Siriusom.... Tiež som čakala Happy end. Ale to by potom nebolo čo do ďaľších častí, takže takto je to geniálne. Teším sa na ďaľší diel. AAAAAAAAA.

8 Gabča | E-mail | 4. srpna 2011 v 22:34 | Reagovat

[2]: Pekný blog a aj tá poviedka. U mňa máš jasného fanúšika

9 miriela | Web | 5. srpna 2011 v 10:55 | Reagovat

toto jak je možné, že som si tú kapitolu všimla až teraz? !!!! ach, ale zas dobre, lebo som mala kopec času si ju vychutnať a byť teraz nerozhodná, či zmlátiť siriusa alebo teba, že si mu takúto reakciu napísala :D ale asi sa vyzúrim len na klávesnici pri písaní tohto komentára, vzdychnem si, že ach, tí chlapi a budem s napätím čakať na pokračovanie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama