na Blog.cz

Mám len taký pocit, alebo mi to naozaj ide celkom rýchlo? :) Hoci táto kapitola nie je najdlhšia (aspoň na moje pomery), dúfam sa vám bude páčiť. Pre milovníkov Siriusa ako stvorená. :D

Takže ju venujem všetkým vám, ktoré máte rady Siriusa a na niektoré veci ste čakali naozaj dlho. Koniec napísaný len a len pre vás ;)
"Dozadku, neorganizujem stretnutia bývalých!"

Z Halloweenu som už pár rokov nemala dobrý pocit. Samozrejme, kto by po tom všetko pred 14 rokmi mal? Ale vždy som bola dobrá v ukrývaní svojich nedobrých pocitov. Kým bol Charlie malý, hrávali sme sa na príšerky a behali po dome v divných maskách. Posledné dva roky som si zas plnila povinnosti krstnej mamy a s Tessou a Mikeom chodila po domov prezlečená vždy za niečo absolútne pútavé. (Naposledy ma navliekli do kostýmu strigy. Ani nebolo treba veľa úprav...) Tento rok som konečne dúfala v pokojný Halloween osamote. Nevyšlo.
"Pozývam na Halloweensku večeru. Prídem pre teba o ôsmej. Vynechaj poobednú dávku elixíru. Louis"
Áno, jeden jediný chlap mi zmaril všetky plány, ktoré sa skladali z rýchleho jedla, filmu či knihy a prípadného večerného tajného vytratenia sa na cintorín. Namiesto toho som mala ísť na večeru niekam do Londýna. Samozrejme, že som mohla odmietnuť, ale po tým všetkých mojich ponosách, že som stále zavretá doma, a slovách, že to všetko chcem urovnať, by vyznelo divne.
Tak som sa teda pripravila na večer v Louisovej spoločnosti. A do večera zamestnávala hlavu úvahami o tom, že by bolo vhodné rozísť sa s ním na Halloween. Príjemne strávený deň, no nie?
O pol ôsmej z krbu vyskočila Caroline s parochňou na hlave. "Ideš so mnou!" vyhŕkla so smiechom.
"Čo?" nechápavo som na ňu pozrela. O niečom zas neviem?
"Ten školský Halloweensky večierok, čo som ti hovorila! Terry má službu, takže ideš so mnou! Nikto na to nepríde, ideme! Choď sa obliecť!" tempo jej reči bolo nezvyčajne rýchle.
"Carol, prepáč, ale nejdem tam," pokrútila som hlavou, užívajúc si pohľad na jej nezvyčajný vzhľad. Síce by som sa tak vyvliekla z večere s Terrym, ale na druhej strane mi neprišiel nejaký univerzitný večierok ako lepšia možnosť. "Idem na večeru s Louisom."
"Dnes?" nadvihla spýtavo obočie.
"O pol hodinu," prikývla som. Premerala si ma pohľadom.
"Ideš na rande v teplákoch?" Ako, mohlo by to vyzerať efektne. Veď predsa Halloweensky kostým, nie? Lepšie by ma zosobňoval ako minuloročná striga.
"Práve som mala v pláne sa nachystať," vstala som z gauča.
Caroline na mňa zamračene pozrela, no potom si len povzdychla a napravila si parochňu. "Tak idem sama. Ale prídem ťa skontrolovať, ak ťa nájdem doma, tak si ma neželaj! Peknú noc," zamávala mi a zmizla v krbe. Stavím sa o tú večeru, že v sebe už nejaký ten pohárik mala. A aj o dve, že na to jej skontrolovanie do piatich minút zabudne.
Vyšla som do izby a zastala pred skriňou. Naozaj by som mohla ísť radšej v tých teplákoch. Neznášala som vyberanie oblečenia. Nakoniec som po rýchlom prehodnotení schmatla jeden vešiak so šatami a o štvrťhodinku vyšla z kúpeľne v čiernych koktejlkách. Zastala som pred zrkadlom v izbe.
"Do čoho si sa to zas namočila?" prehovorila som k svojmu odrazu. Neodpovedal. Veď jasné, keď som sa do toho namočila sama, tak nech sa z toho sama aj vytiahnem.
Zobrala som kabelku, hodila do nej voňavku a rúž a naboso zbehla do obývačky. Keď som vo veľmi divnom uhle vyťahovala z poličky lodičky, Louis vyšiel z krbu.
"Charlotta... Si v poriadku?"
Usmiala som sa na neho zo zeme. "Jasné... len..." Vytiahla som lodičky, zodvihla sa a obula si ich. "Už som."
"Takže, môžeme?" usmial sa na mňa.
"Muklovská alebo čarodejnícka?" spýtala som sa pri vešiaku.
"Jedna nová čarodejnícka," odvetil. Zobrala som teda plášť, kabelku a rýchlym pohybom zhasla svetlá a vošla za Louisom do krbu. Na Halloweensku večeru. Celkom možno naše posledné rande.

Keď som o tri hodiny kráčala po ulici domov, mala som chuť všetko zabaliť. Večera bola fajn. Louis tiež. Obaja sme zostávali v akejsi nálade ako pred tými mojimi divnými výbuchmi. Proste sme to ignorovali. Alebo to aspoň ignoroval on. A ja som dokonca ani nepomyslela na akési ukončenie toho celého.
Ale potom moja nálada išla pod bod mrazu. Stačila jedna zmienka o Halloweenskych kostýmoch a o tom, ako som ho trávievala pred tým, ako sa narodil Charlie, a ja som mala chuť utiecť. Takže sa nikto nemôže čudovať, že som jeho pozvanie k nemu odmietla a rozhodla sa, že pôjdem domov sama. Tak som sa dostala späť do svojej obývačky, ani som sa nenamáhala so svetlom a vyšla von. Vyvetrať sa. Prejsť sa.
Na vedľajšej ulici ešte behali v maskách nejakí tínedžeri. "Harry, boli sme v tomto dome?" kričalo nejaké dievča. Harry...
Nálada dosiahla najhorší možný bod. Myslela som, že mi vybuchne hlava. A tak som sa rozbehla.
Áno. V tých dokonale vysokých opätkoch a koktejlkách. Neviem, kam som bežala. Možno z vlastnej hlavy, preč od svojej viny...
V druhej ulici som si uvedomila, že začalo pršať. Kašľala som na to, iba som si natiahla kapucňu a pustila sa do ešte rýchlejšieho behu. A vtedy som si uvedomila, kam bežím. K sebe domov. A do krbu. Až som zrazu vypadla v dome v Londýne. Na Grimauldovom námestí. Číslo 12.
A kým racionálna časť môjho ja dúfala, že už budú všetci spať a ja sa tak budem musieť otočiť a ísť domov, v kuchyni sedeli dve osoby.
Zastala som pred krbom, z plášťa mi kvapkala voda a nemala som ani tušenia, čo by som akosi mala povedať.
Predo mnou sa objavil prútik. "Identifikuj sa!" A vzápätí sa ozval smiech.
"Námesačník, dovoľ mi predstaviť ti moju bývalú, Charlottu Spellovú, stále neviem ako sa volá teraz, v kostýme Voldemorta!"
Remus sklopil prútik a ja som si stiahla kapucňu. "Vďaka za ten kostým," poznamenala som. "A som Spellová."
"Naozaj?" nadvihol posmešne obočie. "Veď si predsa vydatá..."
Zazrela som naňho. Zrazu je z neho pán múdry? "A to ti naozaj spôsobuje také ohromné muky?"
"Neuveriteľné..." zatiahol teatrálne. Povzdychla som si. Toto naozaj nebol dobrý nápad.
"Posaď sa, Charlotta," ukázal Remus na stoličku vedľa. "A neber ho vážne."
Mala som chuť zvrtnúť sa a odísť. Nepočúvať tie puberťácke reči z úst tridsaťšesťročného muža. Nepozerať sa do jeho tváre plnej výsmechu.
Nemala som sem chodiť.
"Posaď sa," povzdychol si zrazu úplne vážne. Prekvapene som naňho pozrela. Zrazu dospel?
Niečo v jeho tvári ma ale prinútilo urobiť, čo povedal. Stiahla som si z pliec plášť, prehodila ho cez stoličku a sadla si k Remusovi.
"Halloween?" pozrel na mňa. Prikývla som, ani nemusel dokončiť.
"Stále mám pocit, že sa to stalo len nedávno," poznamenala som ticho. "A je to už štrnásť rokov." Keď som to vyslovila, prišlo mi to zvláštne. Štrnásť rokov. To je tak veľa...
"Prepáč mi," ozval sa po chvíľke ticha Remus. "Mohol som ti pomôcť." Na chvíľu som očami zavadila o Siriusa. Vedel, s čím mi mohol Remus pomôcť? Nevyzeral, že by chápal čo i len slovo.
Otočila som sa späť k Remusovi. V jeho očiach som videla, že ho to naozaj mrzí. Mrzelo to aj mňa, ale na koho iného sme mali hodiť vinu, ak nie jeden na druhého?
"To je v poriadku," usmiala som sa. "Mala som Caroline..."
"Caroline?" zapojil sa do debaty Sirius nechápavo.
"Janeovú," vysvetlila som. "Teraz už Pinnovú." Remus pozrel na stôl.
"Počul som, že učí..." zamrmlal. Vedela som, že oni dvaja sa od pohrebu nevideli. A nekomunikovali spolu od Carolininho odchodu do Ameriky.
"Áno, na Merlinovej univerzite. Výskum starovekých rún a aplikácie aritmancie."
"Takže profesorka?" nadvihol Sirius obočie.
"A má dve deti," dodala som a smutne som sa usmiala na Remusa. Keby vedel, že Caroline by mala rada deti s ním... Pokrčil plecami a zadíval sa na svoju šálku.
"A ty?" nadvihol Sirius obočie. Nechápavo som naňho pozrela.
"Čo ja?"
"Deti..." Vyvalila som oči. Remus zodvihol ostražito zrak.
"O tomto sa naozaj nemienim rozprávať..."
"Prečo?" uškrnul sa. "To azda nemôžem vedieť, ako žiješ?" Tváril sa, akoby som si žila v nejakou neuveriteľnom luxuse a vzhliadla k nemu zhora.
"Toto naozaj nemá význam..." postavila som sa. Jeho arogancia mi náladu nezlepší.
"Vieš," pozrel na mňa, "ja by som ti tiež rád povedal, čo som tých štrnásť rokov robil. Ale keďže som dvanásť rokov sedel vo väzení a potom sa dva roky skrýval, nemám nič svetoborné, čím by som sa mohol pochváliť." V jeho očiach bola bolesť. Skrýval ju. Ale bola tam. Cítila som ju. A práve preto som neodišla. Už druhý krát ten večer. Znovu som si sadla a s vďakou som prijala Remusov ponúkaný čaj.

Sirius
Neodišla. Znovu sa posadila a ticho pila čaj, ktorý jej dal Remus.
"Mám len syna," zamrmlala po niekoľkých minútach ticha. Remusovi zabehol čaj. Neveriacky som na ňu pozeral. Iba syna? Čo sa stalo, že zrazu o ňom chce hovoriť?
"Jedno dieťa za štrnásť rokov? Ten tvoj nie je asi veľmi dobrý," zatiahol som s výsmechom, ani neviem prečo. Potreboval som z toho urobiť zábavu, hoci som mal chuť robiť niečo úplne iné.
"Odvtedy sme spolu nespali," uškrnula sa a s prázdnym pohárom zamierila k drezu. Oblečená v krátkych čiernych obtiahnutých šatách vyzerala neskutočne dobre.
"Nejako si sa nahodila," zatiahol som s dokonalým výhľadom na jej zadok. Remus zakašľal. Ignoroval som ho. Charlotta bola ďaleko krajší objekt...
Otočila hlavu. "Dávno si nevidel ženu?" zasmiala sa. "Ale vďaka za pochvalu."
"Je vôbec v tvojom veku prípustné nosiť také veci?" neodpustil som si.
"Na rande je prípustné nosiť všetko," povedala, no neotočila sa. V jej hlase zaznieval akýsi zvláštny podtón.
"Asi nebolo príliš úspešné, keď si sa vybrala sem..."
"Nemala som chuť na bezobsažný rozhovor..." pokrčila plecami a utrela si ruky do utierky.
"Po rande sa zvyčajne dejú iné veci..." zasmial som sa.
Podišla ku mne bližšie naklonila sa ponad stôl. Perfektne som jej videl do výstrihu. "Ale tie iné veci sa môžu diať kdekoľvek," zašepkala a v očiach jej zaiskrilo. Nasucho som prehltol. "Lenže," posadila sa na stoličku, "tie ja dnes robiť nemôžem." Sladko sa usmiala a pozrela na Remusa.
"A ty sa čomu venuješ, keď už neučíš na Rokforte?" Ten sa skoro znovu udusil čajom.
"Rádu," odvetil po chvíli a pokrčil plecami. "Vlkolaka nezamestnajú..."
"Bol si vraj najlepší učiteľ," usmiala sa naňho. "Charlie si po tvojom odchode zisťoval informácie o vlkolakoch a podľa neho to nie je dôvod, aby si neučil. A minulý rok, keď zistili, že Moody nie je Moody, zahlásil, že on bol viac nebezpečný ako ty."
Remus sa zasmial. "Aj tak to bolo riskantné učiť..."
"Nikdy si nikomu neublížil," zapojil som sa do debaty a pokrútil hlavou. Podľa neho bolo riskantné všetko.
"A tie škrabance, čo ste mali po každom splne s Jamesom?" nadvihol obočie.
"To ty?" zasmiala sa Charlotta. "A ja som ho celý ten čas upodozrievala, že má nejakú akčnú milenku."
Kuchyňou sa rozľahol uvoľnený smiech.

***

Charlottin výstrih som mal doteraz pred očami. Jej koketný úsmev, keď pila pohár vína, a smiala sa na nejakom Remusovom vtipe. Keď sa vyzula a vyložila si nohy na druhú stoličku. Keď jej šaty skĺzli po ramene a ona ich tak nechala s úškrnom, ktorý mi venovala.
Tá žena bola neskutočná. A ja som sa už dávno necítil tak idiotsky, ako vtedy. Štrnásť rokov bez sexu sa prejavilo. Ale ona nevyzerala, že by mi chcela pomôcť to zmeniť.
Vyparila sa hneď po prvom poháre vína, s úsmevom venovaným Remusovi a výstižným žmurknutím zamiereným na mňa. S lodičkami a plášťom v ruke vošla do krbu a zmizla. A ja som mal chuť ju nájsť, oprieť o stenu a...
Schladila ma len studená sprcha.
No pocit nezmizol navždy. O pár dní sa zjavil spolu s ňou vo dverách.
"Dobrý deň," pozdravila osadenstvo kuchyne a posadila sa na jednu z voľných stoličiek. Bolo krátko pred poradou. Molly k nej natiahla ruku a ona sa na ňu usmiala.
Bill vedľa mňa na ňu zamyslene pozrel. "Keby som nebol zadaný..." zatiahol a kývol k nej hlavou. "Nemyslíš?"
Prebodol som ho pohľadom. "Má tridsaťpäť."
"Určite nie," zasmial sa a v okamihu zachytil Tonksovú, ktorá zakopla o stoličku.
"Och vďaka," zamrmlala červená a sadla si vedľa neho. Pozrel na ňu s pohľadom plným nádeje.
"Práve tu so Siriusom polemizujeme, koľko má tá nová rokov. Sirius tvrdí, že tridsaťpäť. Ale to určite nemá..."
Tonksová sa zasmiala. "Tak Sirius to musí vedieť najlepšie, keď s ňou chodil, nie?"
"Chodil?" vyvalil Bill oči.
Než mu stihla odpovedať, do miestnosti vošiel Dumbledore a začal poradu. Bill sa však celý ten čas tváril, akoby mu dal niekto facku, ale ani to mu nezabránilo, aby ženu na druhej strane miestnosti vyzliekal pohľadom. A mne to, z nevysvetliteľných dôvodov, liezlo na nervy.

***

Návrat do práce bol ťažký. Polovicu noci som strávila na ministerstve pod neviditeľným plášťom (extra tajná práca pre rád) a kvôli tomu som vynechala asi dve dávky elixíru. Budík mal trochu problém zobudiť ma. Nepomohla ani káva. A určite som zabudla doma asi desať vecí....
"Charlotta Spellová!" A asi som aj zabudla pretočiť kalendár...
"Timothy Clood," zamračila som sa na chlapa na druhej strane chodby. Prečo som to nezostala ešte chvíľu doma?
"Tak dávno sme sa..."
"Angela, nemám žiadne odkazy?" ignorovala som ho a otočila sa k recepčnej.
"Väčšinu vašich vecí riešil pán Bloom, ale toto prišlo len ráno," podala mi malú kôpku. "A ešte vám volala mama, asi pred hodinou. Povedala som jej, že ste doma."
Tak to sa mi nesnívalo, že zvoní telefón...
"Ďakujem," povedala som, kým som očami prebehla cez odkazy a listy. "Od dnes už všetky veci preberám ja. Takže vás poprosím zoznamy pacientov a rozpisy služieb."
Prikývla. "Prinesiem vám ich do kancelárie." Rýchlo sa začala prehŕňať v papieroch.
"Vďaka."
Prešla som na koniec chodby, dokonale ignorujúc Clooda pokúšajúceho sa zachytiť moju pozornosť, otvorila dvere na kancelárii a skoro som odpadla. Na mojom stole boli rozložené papiere, ktoré mne určite nepatrili. Na mojej stoličke bol prehodený kabát, ktorý naozaj nebol môj. Moje veci boli v škatuli na zemi. A fotka môjho syna ležala rozbitá pred stolom.
"ČO MÁ TOTO ZNAMENAŤ?!" hlas mi vyletel hádam o oktávu vyššie. Pomýlila som si dvere???
"Ehm... viete... pán Bloom si myslel..." Angela stojaca za mnou s papiermi v rukách na mňa trasľavo pozrela.
"Si myslel...?" nadvihla som obočie. Čo si Louis myslel? Že mi tam nasáčkuje...
"Nachvíľu som sa tu zložil," ozval sa hlas toho slizkého Clooda. Moje predtuchy boli správne.
"V mojej kancelárii?!" zvrieskla som. Mala som nehoráznu chuť niečo rozbiť. Najlepšie o jeho hlavu. Odkedy sa pracovníci skladajú v šéfkinej kancelárii?! A hlavne, odkedy to robia stážisti!?
"Ak ti to vadí, môžem si to odniesť..."
"Nie že môžeš! Okamžite si zober všetky svoje veci a vráť sa odkiaľ si prišiel!" hlas sa mi nebezpečne triasol.
"Čo sa tu deje?" ozval sa ďalší hlas. Na jeho vlastníka som zazrela, chytila ho za golier a vtiahla do jeho kancelárie.
"Ten chlap okamžite vypadne z môjho oddelenia!" vyprskla som Louisovi do tváre.
"Spravil niečo?" pozrel na mňa úplne pokojne. To ma vytočilo ešte viac.
"Rozložil sa v mojej kancelárii!"
"Charlotta, nebuď detinská," zasmial sa.
Prebodla som ho pohľadom. "Kedy si si tam dal veci ty, alebo by sa tam zložila Sandie, tak by som to prežila. Ale to, že si tu ide nejaký stážista privlastňovať moju kanceláriu, tak to je už veľa! Moje veci sú nahádzané v nejakej posratej škatuli! A všetky fotky sú porozbíjané!"
"Nechcem rušiť, ale ten..."
"Rušíš!" prerušila som Clooda stojaceho vo dverách. "Rušíš celý môj život! Okamžite si vyprac všetky svoje veci a vypadni z tohto oddelenia." Zvrtla som sa na podpätku, preletela cez dvere a prešla k Angele, ktorá stále stála uprostred chodby v šoku. "Všetky dôležité papiere mi pošlite domov," hovorila som rýchlo, ignorujúc Louisove snahy o nejaké zmiernenie mojich slov. "Odkazy, poštu, jednoducho všetko chcem mať doma. Rozumiete?" Angela trasľavo prikývla. "Aspoň niekto. Ďakujem!"
Preletela som cez chodbu a premiestnila som sa domov práve v okamihu, keď začal zvoniť telefón. "Prosím?" ozvala som sa podráždene.
"Charlotta, tak rada ťa počujem," zachichotala sa moja mama. "Počula som, že si prijala Tima k vám. Konečne múdre rozhodnutie. Rozhodne bude dobrým otcom..."
Tresla som slúchadlom tak silno, že sa skoro rozletelo. Otcom?! Hodila som tašku aj listy na zem a vbehla do krbu. Potrebovala som súrne whisky. A jediný, kto mi ju mohol naliať bol zhodou náhodou môj manžel.
Ten ale v kuchyni hlavného sídla nebol. Ani nikto iný. Ignorujúc to som sa zložila na najbližšiu stoličku a trela päsťou do stola. Najradšej by som vraždila. A úplne najradšej chlapa, ktorý mi ničil život odkedy som ho stretla.
Zložila som si hlavu do dlaní. Tie by síce nezabránili jej výbuchu, ale aspoň by ho možno udržali v rozumnej miere. A možno by mi ponechali aspoň kúsok rozumu, aby som nevraždila. Charlie nepotreboval mať oboch rodičov obvinených z vraždy - a už rozhodne nie matku, ktorá by bola naozaj vinná.
"Dopekla!" prudko som sa postavila. Asi tri stoličky pri tom pohybe padli na zem. Kopla som do nich. Mala som chuť kričať, akosi vybiť všetku tú zlosť a energiu, čo sa vo mne nakopila, ale to všetko zastavili jedno jediné slovo.
"Charlotta?"
"Chcem whisky!" zatiahla som zúfalo pri pohľade na muža stojaceho na prahu. Prikývol a o chvíľu už predo mnou stál plný pohárik. Kopla som ho do seba na jeden hlt a sadla si na jednu z nepadnutých stoličiek.
"Čo sa ti stalo?" pozrel na mňa spod privretých viečok.
"Clood!" zamraučala som a vypila druhý pohárik. "Jemu nestačilo, že kedysi bol medzi mojimi nohami, on zrazu musí prísť na moju kliniku, do mojej kancelárie, zložiť si tam vlastné papiere a rozbiť fotku môjho syna. Vraj chce byť jeho otcom, ale sakra, Charlie už otca má! A ja naozaj nemám chuť sa s ním dávať dokopy, ako si to dohodli s mojou matkou. Ja ho nechcem ani vidieť! Do zadku, neorganizujem stretnutia bývalých!"
"A práve preto si sa k jednému prišla opiť?" Na jeho tvári bol usadený akýsi rozradostený úsmev.
Zazrela som naňho. "Si jediný, kto má ohnivú whisky aj doobeda."
"Takže mám byť poctený?" uškrnul sa.
"Keď mi naleješ ešte jeden, tak si buď čo len chceš..."
"Hocičo?"
"Sakra Black, neštvi ma aj ty!" zavrčala som. So smiechom mi podal plný pohár.
"Musel ťa naozaj vytočiť!" poznamenal. Pozrela som naňho cez sklo pohára.
"On ma, sakra, nasral!"
"Nesvedčí ti to nadávanie," odtiahol odo mňa fľašu a pokrútil hlavou. "Jednoducho naňho kašli..."
"To sa ti ľahko povie. Tebe niekto ničí život svojou prítomnosťou?"
"Srabus," odpovedal ihneď. Nechápavo som naňho pozrela. "Snape. Už pár mesiacov mi dáva najavo, že tu sedím nazadku, kým iní bojujú..."
"Ale to je Snape," pokrútila som hlavou. Jeden zakomplexovaný chlap nemôže človeka vytáčať. "Čo naňho nekašleš?"
"A to je nejaký chlap... Kto to je vlastne?"
"Clood. Tim. Ten pred tebou."
V očiach sa mu zjavili porozumenie. "Ten kretén?" Prikývla som.
"Ten."
"Tak uzavrieme dohodu. Ja budem kašlať na Srabusa a ty na Clooda. A nebudeme sa tu kvôli nim opíjať. Platí?" široko sa usmial a natiahol ku mne ruku.
"Nepripijeme si na to radšej?"
Rozosmial sa. "Budem gentleman a neopijem ťa viac ako si."
"Kedy sa z teba stal gentleman?" nadvihla sa obočie. Kdesi v rozumnej časti svojej mysle som vedela, že má pravdu a už by som nemala viac piť. Ale bolo mi to jedno.
Usmial sa a zrazu vyzeral oveľa mladšie. "Ešte veľa vecí o mne nevieš..." Zadívala som sa naňho. Alkohol mi už asi stúpol do hlavy, chvíľu som zaostrovala, no jeho usmiata tvár bola stále predo mnou. Bolo v nej zrazu viac farby, takže biela košeľa krásne žiarila. Jeho oči mali presne tú istú farbu ako Charlieho. Aj ten tvar... Prešla som pohľadom po jeho tvári a na chvíľu sa mi zastavil dych.
Akýsi náhly úder túžby. Opití ľudia robia divné veci...
"Jedna vec ma ale zaujíma najviac," zamrmlala som, natiahnuc sa cez stôl k nemu. Spýtavo sa na mňa zahľadel. "Či stále tak skvele bozkávaš..." Chytila som ho za golier a pritiahla ho bližšie k sebe. Nebránil sa. Tak som ho pobozkala. A to bola prvá kladná vec v ten deň.