Ďakujem za všetky komentáre :)
(A nie, nespriateľujem. Ďakujem, že sa na to nepýtate ;) )
_________________________________________________________________

10. Kapitola - Výročie svadby

11. června 2011 v 16:26 | Tonks |  Pomsta času

Áno, vidíte dobre, konečne som to dokončila! V sobotu večer som sedela na obrubníku obkoseľujúcom súsošie na námestí a písala časti pomsty do mobilu. A keď som ich išla v pondelok prepísať, prihnala sa búrka a blesk nám akosi vyskratoval všetky usb konektory. A tie nejdú ani po "oprave". Ale hlavne že word ide a pomstu mám zazálohovanú.
Takže 10. kapitola. Venovaná Evanske, mojej lillsyra (ono to naozaj nie je syr :D), keď som kapitolu nemohla dať kým si preč, tak ako taký trošku oneskorený darček na uvítanie ;) A taký trochu oneskorený darček aj k Charlieho 29. a Charlottiným 51. narodeninám. :D


Ráno ma zobudilo zvonenie zvončeka. Rozospato som sa posadila na posteli a schmatla župan. Zvonček zazvonil znovu. "Už idem, sakra!" zanadávala som, keď som sa zamotala do opaska. Rozmotávajúc ho som zamierila dole.
"Och, prepáč, asi idem nevhod," zaspätkovala pred dverami Caroline, keď som otvorila.
"Nevhod?" nechápala som. Prečo by mala ísť nevhod?
Ukázala na moje oblečenie. "Iba župan..."
Nechápavo som pokrútila hlavou a vošla do kuchyne. "O čo tu ide?" pozrela som na ňu, kým prešľapovala na prahu.
"Máš na sebe iba župan," zopakovala.
Rozviazala som opasok. "Tadá, nočná košeľa!" Pokrútila som hlavou.
"Ale aj tak," pokrútila zamračene hlavou a pozrela do obývačky. "Máš tu niekoho."
"Prosím?" vyvalila som oči. Kedy sa vzdala povolania profesorky a stala sa súkromným detektívom?
"Je pred obedom, si bosá, rozospatá, iba v nočnej košeli a župane, ktorý ti až nezvykle ladí ku košeli, a v očiach máš taký zvláštny výraz..." zhrnula s vážnym výrazom v tvári. Už chýbali iba dokumenty, ktoré by to dosvedčovali.
Rozosmiala som sa, akosi zvláštne hystericky. "Zvláštny výraz? Carol, koho by som tu asi tak mala?" Žeby som si ho doviedla domov? A kvôli nemu si dala župan aj nočnú košeľu rovnakej farby? Logika toho všetkého mi unikala.
"Louisa?"
"Louisa!?" Ehm... Na toho som akosi pozabudla...
"Všetko v poriadku?" nadvihla obočie. "Veď stále ste spolu, alebo azda o niečom neviem?"
"Ehm... no... hm, asi hej," koktala som. Merlin, zabudnúť na chlapa, s ktorým robím a správam... A sakra!
"Naozaj?"
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Šťastná, že ma niekto zachraňuje od týchto otázok, som prešla k zadným dverám.
"Ahoj." Spomeň čerta...
"Ahoj," usmiala som sa strápnene. Hej, práve som si na teba spomenula, Louis. Merlin, Charlotta, spamätaj sa! Koľko máš rokov?
"Neruším?" vykúzlil rovnaký výraz ako Caroline. Ľudia, čo vám preskočilo?!
"Nie," usmiala som sa falošne. "Poď ďalej." Zavrela som za ním dvere a ukázala na Caroline. "Toto je moja kamarátka, Caroline. Carol, Louis."
"Dobrý deň, teší ma," podal jej Louis ruku.
"Aj mňa," široko sa usmiala a žmurkla na mňa cez jeho plece.
Spýtavo som pozrela na Louisa. "Kontrola," odpovedal na nemú otázku. "Bol som tu včera večer, ale nebola si doma..."
"Bola som u Caroline," zaklamala som s prehľadom a jediným pohľadom som zmrazila jej nechápavý výraz.
"Hej, spravili sme si babský večer," zachraňovala ma a vstala zo stoličky. "Vlastne som ti iba doniesla ten koláč, čo si si u mňa zabudla," položila na stôl plechovku s koláčom. "Takže už pôjdem. Aj tak mám prednášku o chvíľu... Rada som vás spoznala," usmiala sa na Louisa a objala ma. "Toto mi vysvetlíš!" zavrčala výhražne do môjho ucha. "Dovidenia!" A zmizla.
"Takže ty si tu bol večer," zamrmlala som k Louisovi po minúte trápneho ticha. Čo poviete chlapovi, na ktorého ste akosi zabudli?
"Sam ma poslala skontrolovať ťa..."
"A povedal si jej...?" nedokončila som. Domáce liečenie, v preklade - domáce väzenie, by som nemala porušovať. Určite nie výletmi do Londýna...
Pokrútil hlavou. Vďaka Merlin! "Spravím ti kávu?" spýtala som sa nadšene. Prikývol.
Dala som variť vodu a sadla si oproti nemu ku stolu.
"Asi by sme sa mali porozprávať," zatváril sa nad mieru vážne.
Prikývla som. "Prepáč, že som sa k tebe tak správala... Len som to jednoducho všetko nezvládala."
"Práve preto mám pre teba jeden návrh," vytiahol pár papierov. "Stretol som sa s jedným kolegom z Austrálie. Má záujem o stáž u nás. Do konca roka."
"Stáž?" vyvalila som oči. Ja sa ospravedlňujem, že som nezvládala s ním byť, keďže sa objavil Sirius a...
"Uvoľnilo by to mňa aj Sandie. A nebol by tak problém s papiermi. Je to odborník, ktorý k nám priláka ľudí..." pokračoval.
"Hej! Stop!" zastavila som ho. "Máme nejaké problémy s papiermi?"
Zamračil sa. "Práve si priznala, že si to nezvládala... A je toho naozaj na teba veľa. Takto ti budeme mať možnosť so Sandie pomôcť..."
"Ja som nezvládla niečo iné," pokrútila som hlavou. "Papiere zvládam. Nemusíme brať nejakého stážistu... Odkiaľ vlastne?"
"Austrália," odvetil a podal mi papier. "Timothy Clood. Kedysi sme spolupracovali na rôznych liečiteľských stretnutiach a sympóziách..."
Zalapala som po dychu a pozrela na fotku pripnutú k papieru, čo som držala. Životopis.
"Toto nepôjde," odvetila som ticho a posunula papier späť k nemu.
"Je to úžasný odborník... A sama si povedala, že do liečiteľov mi hovoriť nebudeš," vytiahol starý argument.
"Tento chlap u mňa pracovať nebude," povedala som pevne. "Poznám ho. O tom, že je odborník, nepochybujem. O jeho profesionálnosti však áno... Takže nie." Už len to mi chýba ku šťastiu, aby u mňa na klinike bol Clood, aby moja matka z druhého konca sveta spriadala plány na naše opätovné zamilovanie, a aby som musela riešiť ešte aj žiarlivého Louisa. Nie. Toto naozaj nie.
"Prosím?" vyvalil oči.
"Vieš o tom, že som žila v Austrálii. Nuž a bol to môj liečiteľ. A potom aj niečo viac..." mávla som rukou. "Ale to je jedno. Nie. Tohto chlapa nebudem mať na klinike!"
Pokrútil hlavou a povzdychol si: "Charlotta, nemôžeš zabudnúť na to, čo bolo medzi vami? Musíme ho vziať."
"Ja nepotrebujem na nič zabúdať. Mám to dokonale zabudnuté, ale tohto chlapa nechcem ani vidieť. A stále nevidím dôvod na to, aby sme niekoho brali..." Nadvihla som bojovne bradu. Clood na moju kliniku nevkročí. Žiaden Clood, stačilo! Nepotrebujem ďalšieho bývalého. Život mám už aj tak pestrý... Stretnutia bývalých neorganizujem!
"Petersonová si zobrala dovolenku. Sandie má skúšky... Sám to nezvládnem!" vykríkol.
"Tak vezmime niekoho na plný," navrhla som. "Petersonová si bude môcť konečne užiť dôchodok..."
"Vidíš to hrozne ľahko," pokrútil hlavou. Kanvica zapískala.
Rozosmiala som sa. Sama neviem prečo. Zaliala som dve kávy a jednu mu podala. "Nevidím to ľahko," začala som znovu, keď som si odpila z kávy, "len nemám pocit, že potrebujeme nejakého stážistu."
"Dočasné riešenie," pokrčil plecami. "Dovtedy, kým nenájdeme niekoho iného a Patersonová bude na dovolenke."
Povzdychla som si a siahla po papieroch, čo doniesol. Petersonovej dovolenka, Sandina žiadosť o voľno. Cloodova žiadosť o stáž.
"Týždeň," podala som mu ich po chvíli.
"Čo?" nechápavo na mňa pozrel.
"Dávam mu iba týždeň. Petersonová má dovolenku dva týždne. Sandie chce študijné na tri dni a ďalšie dva má skúšky. Kryje sa to cez tri dni. Myslím, že týždeň bude úplne dostačujúci na to, aby si tam ty nebol sám, Clood, aby si splnil sen tam byť a ja, aby som tam nebola."

Sirius
Ohnivá whisky už došla. Zmučene som pozrel na prázdnu fľašu a kopol do seba prázdny pohárik. Mohol by som sa pozrieť, či niekde nie je ďalšia fľaša, ale nechcelo sa mi ani vstať. Ani žiť.
Má syna. Ten poznatok ma ničil. Neviem, čo som čakal. Ale jej dieťa nie. A už vôbec nie to, ako ho bude brániť. Ako ma radšej zabije...
Takú som ju nepoznal.
Natiahol som ruku po poháre a bezvýrazne pozrel na číre sklo. Nebyť toho skurveného Červochvosta, možno by bolo všetko inak... Možno by takto obraňovala naše dieťa... Hodil som pohár o stenu. Sklo sa rozletelo na črepiny. Ale nič to nezmenilo...
***

"Fuj, Sirius!" ozval sa nejaký hlas a vytrhol ma zo sna. Nadvihol som dezorientovane oči. "Remusa som videla po splne, ale bol v lepšom stave ako ty..."
"Ďakujem za porovnanie," ozval sa druhý hlas. "Ale Tichošľap, vyzeráš fakt desne..."
"A smrdíš ešte viac..."
Rozospato som sa posadil. V hlave mi dunelo a krk ma bolel, akoby som spal na niečom tvrdom. Zažmúril som pred seba. Stôl. Dobrý nápad, Sirius.
"Mal by si ísť do postele... Koľko si toho stiahol?" hučali do mňa stále. Moja hlava sa išla rozletieť.
"Vďaka, že mi ničíte hlavu," zachripel som.
"Ja som hovorila, že to nezvládne sám!" zatiahla obviňujúco Tonksová. Zazrel som na ňu.
"Choď do postele, Sirius," pokrútil hlavou Remus.
Pripomenul mi tak rána po oslavách na Rokforte. Sťažka som sa zodvihol. Načo sa hádať? Tam bude aspoň ticho. Tonksová ma chytila za plecia.
"Ako rarášok," mrmlala si, kým ma ťahala hore schodmi. "Ožratý rarášok... Jednu noc si sám..." Vypol som, už ani neviem, ako som sa dostal do postele. Hlavné, že som sa tam dostal. Na stole sa predsa len nespí dobre.

***
"Och, dobré ráno," zatrilkovala sarkasticky Tonksová, keď som zišiel po pár hodinách do kuchyne. V hlave mi stále dunelo, boleli ma rebrá a nos. Na hovno život.
Remus mi podal kávu a povzdychol si. "Bola tu Charlotta, však?"
Nadvihol som obočie. "Čo?"
"Bola tu Charlotta," zopakoval. "A pohádali ste sa." Ten jeho vševediaci výraz som neznášal.
Odpil som si z kávy, žalúdok sa protestne ozval.
"Ale čo by tu robila?" ozvala sa Tonksová a posunula predo mňa tanier so sendvičmi.
"Snažila sa zabiť svojho bývalého," precedil som cez zuby, zahryznúc do sendviču.
"Bývalého?"
"Čo si jej povedal?" povzdychol si znovu Remus.
"A toto je čo, výsluch?!" vybuchol som. Nemám šestnásť a nesedím u McGonagallky v kabinete...
"Vieš si predstaviť, čím si prešla?" ignoroval ma.
"Nechápem!" vyhŕkla popudene Tonksová.
"Nie si sama," uškrnul som sa na Námesačníka. "Čím si prešla? Niečím horším ako Azkaban? Lebo vieš, každý to tam mal ľahké..."
"Sirius, správaš sa ako malé decko!" pokrútil hlavou, ignorujúc Tonksovú. "Viem si predstaviť, čo si jej navravel. Pochybujem, že by ti ten monokel spravila za to, že si jej pochválil šaty."
"Takže sa s ňou nemám ani rozprávať? O to ti ide?" vybuchol som a vyletel od stola. "Chúďa, úbohá Charlotta... Má muža, decko, prácu, prachy..." To je hrozný život. Naozaj.
Postavil sa aj on. "Nemáš ju čo súdiť! O jej živote za posledných 14 rokov nevieš absolútne nič!"
"A ty vieš azda viac?" nadvihol som posmešne obočie. "Prípadne je to dieťa tvoje, kamarát?"
"Správaš sa ako idiot!"
"Stačí!" skríkla zrazu Tonksová a postavila sa medzi nás. "Prestaňte sa hádať! Okamžite!" Ruku s prútikom mala napnutú. Zazrela na mňa a otočila sa k Remusovi: "Nedohodli sme sa, že namiesto hádania budeme oslavovať?!" Chvíľu na seba ticho pozerali, až Remus pokrčil plecami a znovu sa posadil.
"Ďakujem," kývla hlavou a sklopila prútik. Strčila ma späť na stoličku a podala mi neforemný balík. "Všetko najlepšie k narodeninám!"
Prekvapene som zažmurkal nad vývojom situácie. Počkať, narodeniny?! A vtedy som si spomenul... Výročie. Štrnáste výročie svadby. Bez ženy... Ktovie, ako ho oslavuje ona. Žeby so svojím milovaným? V súkromí?
"Ehm... Sirius?" odkašľala si Tonksová.
Pokrútil som hlavou, aby som zahnal myšlienky na svoju bývalú v objatí iného muža, a siahol po balíčku. "Nevedela som, čo ti... Ale možno by si si rád obliekol aj niečo iné. Modernejšie."
V pestrofarebnom papieri boli zabalené dve košele. Čierna a biela.
"Mala som vybraté tričko a mikinu, ale zas... Nie si typ na také veci," pokrútila hlavou a opatrne sa usmiala.
"Má tridsaťšesť, nie šesťdesiat," poznamenal Remus a veľmi rezervovane mi posunul ďalší balíček.
"Ale ani teba si v mikine neviem predstaviť," pokrčila Tonksová plecami a sadla si k nemu.
Otvoril som aj Remusov darček. Kniha. Ako vždy.
"Ak by si zmenil názor na to, že čítanie ťa z nudy nevytiahne."
Pokrútil som hlavou. "To neviem... Ale vďaka. Obom." Silene som sa usmial na Tonksovú, ktorá iba na to čakala a vyskočila.
"Prípitok!"
Čakal som fľašu niečoho tvrdého, no na stôl doleteli tri fľaše ďatelinového piva a odkiaľsi aj malá torta.
"Ďatelinové pivo?"
"To si piekla ty?" spýtal sa súčasne Remus.
"Alkoholu máš dosť. A nie, nepiekla. Kúpila som," odpovedala na obe otázky a zapálila sviečku zapichnutú v strede, "Sfúkni to!"
Nadvihol som obočie. Sfúknuť sviečku na torte? "Nemám dvanásť!"
"Ale pred koľkými rokmi si ich naposledy oslavoval? Sfúkni ju!" rozohnila sa a znovu vytiahla prútik. Už ma nebavilo sa hádať. S povzdychom som tú sviečku teda sfúkol a v hlave sa mi rozbehla spomienka na jedenie poslednej torty s mojou čerstvou manželkou...

***
Charlotta
Caroline prišla hneď v ten večer. Na nose mala okuliare na čítanie, v jednej ruke misku zo šalátom a v druhej pekáč s rybou. Položila to na stôl, posadila sa a rovno začala: "Vysvetli mi to!"
"Čo?" pozrela som na ňu mierne vykoľajene cez misu so šalátom.
"Kde si bola včera večer?" prísne na mňa pozrela ponad okuliare. Vyzerala trochu ako McGonagallová. "Lebo my dve sme spolu babský večierok rozhodne nemali!" Nie trochu, ona bola horšia ako McGonagallová.
"Caro, bojím sa ťa!"
"Okuliare?" vyhŕkla a rýchlo si ich stiahla z nosa. "Prepáč, zabudla som si ich... Už aj Terry mi povedal, že vyzerám hrozne prísne..." stíchla a naštvane na mňa pozrela. "Nezahováraj ma! Hovor, kde si bola?!"
"A prečo to potrebuješ vedieť?" snažila som sa kamuflovať. Povedať jej pravdu pri jej výraze by znamenalo moju istú smrť.
"Lebo si nebola s Louisom, ani so mnou a mala si byť doma! A ja som ťa kryla... Hádam si nebola v nemocnici!" vyhŕkla vydesene. Dakedy by som chcela mať jej myšlienkové pochody.
"Nie," pokrútila som hlavou. "Bola som v pohode..." Až na to vracanie a odpadnutie... Ale on veru nepripomínal liečiteľa.
"V pohode kde?" Prenikavo na mňa pozrela. Snažila som sa jej odolávať. Ale po minúte prenikavého očného kontaktu som to vzdala, uhla pohľadom a povzdychla si.
"Bola som s ním."
"S kým?" vyvalila oči. "Ty máš niekoho iného ako Louisa?"
"Iba toho, čo mi dal toto," vystrela som k nej ruku so snubným prstienkom. Zamračene si ho obzrela. Nadýchla sa, že ide niečo povedať, keď...
"Nie! To hádam nie!" vykríkla mierne hystericky. "Charlotta, pre Merlina, koľko máš rokov!? Kde je? Ako si ho našla?"
"STOP!" zastavila som príval jej otázok. "Mám tridsaťpäť, nikde ho neukrývam a ani som ho nehľadala," pokrútila som hlavou. "Nehysterči!"
"Tak mi to vysvetli!" nadvihla spýtavo obočie.
"Som znovu v ráde," odvetila som jednoducho.
"V ráde?"
"Vo Fénixovom ráde..."
Pokrčila plecami. "A čo má s tým spoločné ON?"
"Je tiež v ráde," vysvetlila som pripravená čeliť jej ďalšej hystérii.
Zažmurkala. "Kedy sa rád zmenil na združenie smrťožrútov?!" V jej hlase zaznievala hystéria. Samozrejme. Mimovoľne som si vyhrnula rukávy, aby nemala pocit, že som akosi otočila strany.
"Je nevinný," povedala som ticho.
"AKO?!"
"Je nevinný," povzdychla som si. "Dumbledore to potvrdil... Vraj to bol Peter, či čo..."
"Počkať," prerušila ma. "Vraj?! Ty nevieš nič viac o jeho vine?"
"Akosi som nemala chuť to počuť."
"Ale hlavné, že si sa s ním hneď vyspala," pokrútila nechápavo hlavou a tvárila sa, akoby som jej práve oznámila, že som prišla o panenstvo s úplne neznámym chlapom.
"Čo som sa?!" vyhŕkla som prekvapene. Vyspala? Čo to už každému preskočilo?
"Pred chvíľou si povedala, že s ním niečo máš..."
Sucho som sa zasmiala. "Dieťa a papier, ktorý nás 14 rokov zväzuje. Na deň presne," dodala som sarkasticky.
"Takže si potrebovala osláviť výročie?" povzdychla si. "Prečo sa ty vždy do všetkého zapletieš?"


***



"Mami?" nadvihol Charlie zrazu hlavu od obrázka, ktorý kreslil. "Prečo má Simon aj Adam ocka a ja nie?"
Zalapala som po dychu a vareška mi skoro vypadla z ruky. Môj o pár dní štvorročný syn sa pýta na svojho otca? Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Stlmila som plameň pod polievkou a kvokla si k Charliemu.
"Ale zlatko, aj ty máš svojho ocka. Len s nami nebýva," snaha o nejaké rozumné vysvetlenie.
"Prečo?" pokrčil čielko.
"Lebo nemôže," pokúsila som sa o úsmev. "Ale veľmi, veľmi ťa ľúbi!"
"Viac ako ty?" spýtal sa s vážnou tvárou.
"Nikto ťa neľúbi viac ako ja!" cvrnkla som mu prstom do nosa. Zachichotal sa.
"Mami!"
"Čo? Hovorím pravdu!" Objal ma okolo krku a vtisol mi pusu na líce.
"Aj ja ťa ľúbim." Pobozkala som ho na čelo a zodvihla ho do náručia. Široko sa usmial, no náhle sa zamračil. "A ty neodídeš?"
"Kam by som chodila? Neboj sa, nikdy ťa neopustím!" usmiala som sa naňho a postrapatila mu vlasy.
"Sľubuješ?" vážnosť a strach v jeho očiach.
"Sľubujem!"
"Tak dobre," pokýval hlavou a nechal sa položiť späť na zem. Vyštveral sa na stoličku, zobral pastelku a s povzdychom sa pustil do kreslenia.
Vrátila som sa k vareniu. Neprešlo ani päť minút, keď sa znovu ozvalo: "Mami?"
"Prosím?" otočila som sa k nemu.
"Ako vyzerá?"
"Kto ako vyzerá?" spýtala som sa.
"Môj ocko," pokrútil hlavou, akoby to bolo jasné. "Neviem, ako ho nakresliť." Uprel na mňa svoje sivomodré oči. "Prosím!"
Tomu pohľadu sa nedalo odolať. "Je vysoký," začala som.
"Vyšší ako ty?" spýtal sa Charlie s detskou vážnosťou.
"Vyšší."
"Aj ako strýko Terry?"
"Aj."
"Fíha!" vypískol a po tvári sa mu rozlial úsmev. "A ďalej?"
"Má oči ako ty," pokračovala som a s úsmevom som pozerala, ako sa Charlie dotkol svojich očí a vzápätí pokrútil hlavou. "Čierne vlasy. Dlhé po plecia..."
"On má dlhé vlasy?" prerušil ma. "Ale veď strýko Terry aj Simonov ocko majú krátke vlasy."
"Tvoj ocko ich má dlhšie. Nie všetci ockovia sú rovnakí..." žmurkla som naňho.
"A aj môj ocko je čarodejník?"
"Áno."
"Super! A vie lietať na metle?"
"Vie," zasmiala som sa. To boli tie najdôležitejšie veci. Vedieť mávať prútikom a lietať na metle... Boli dôležité aj pre neho?
Charlie sa široko usmieval a hneď siahol po ďalšej pastelke. "Ďakujem, mami."


Keď som o dva dni išla vytiahnuť tortu z chladničky, prekvapil ma obrázok, ktorý bol k nej pripnutý magnetkou. Charlieho obrázok. On, ja a ... a jeho ocko. Z oči sa mu pustili slzy a musela som si sadnúť.
Aké by to bolo, keby tu bol s nami? Keby sa ma Charlie nemusel na neho pýtať? Keby som sa oňho mohla oprieť? Keby...
"Charlotta?" ozval sa od dverí Carolinin hlas. "Si v poriadku?"
Potiahla som nosom a podala jej obrázok.
"To je...?" nedokončila.
Prikývla som. "Pred pár dňami sa naňho pýtal..." rozplakala som sa. "Pýtal sa... že... že prečo nemá... prečo nemá ocka..."
"Charlotta..."
"Čo mu mám povedať? Že jeho otec je vo väzení, lebo je vrah? Že ho nikdy neuvidí? A že o ňom ani nevie?" vzlykala som.
"Možno by si si mala niekoho nájsť," navrhla proste. Akoby hovorila, že by som mala kúpiť chlieb.
"Caro, to myslíš vážne? Mám štvorročného syna a ešte stále som vydatá... Kto by ma chcel?"
"Tak už konečne podaj žiadosť o rozvod!" pokrútila hlavou. "Dokedy chceš čakať? Dobre vieš, že ho nepustia... Masových vrahov nepúšťajú len tak..."
"Ale on..." zložila som si hlavu do dlaní a nahlas zavzlykala. Stále som sa s tým nemohla zmieriť. Bolelo to. Bolelo, že Charliemu nikdy nebudem môcť dať otca. Že sa nikdy ním nebude môcť chváliť v škôlke. Že pre neho nikdy nepríde.
A bolelo to, že on po otcovi túžil. A to bola jediná vec, ktorú som mu nemohla splniť.
"Mami, neplač!" ozval sa zrazu detský hlások a na vlasoch som pocítila dotyk. "Ja mám dnes narodeniny!"
Rýchlo som si zotrela slzy z očí a vykúzlila úsmev. "Viem, prepáč."
Vyštveral sa mi na kolená. "Nemusíš plakať. Ja ti dnes môžem splniť všetko, čo chceš!"
Usmiala som sa a vtisla som mu pusu na líce. "Si zlatý, Charlie. Ale sú to tvoje narodeniny, splň si svoje sny!"
Povzdychol si. "Tak dobre." Naklonil sa ku mne a pošepkal mi do ucha: "Budem si želať, aby sa vrátil ocko."
Slzy na seba nenechali dlho čakať.


Ďalšia škatuľa. Ďalšie spomienky. Ďalšie slzy. Už hodiny som sedela na zaprášenej zemi na povale pri svetle jednej starej petrolejky. So škatuľami plnými spomienok. Charlieho obrázok mi rozozvučal aj spomienky na minulý večer.
Dieťa. Videl ho. Vie o ňom. Ale nevie, že je otcom. Neviem, čo ma viac prekvapovalo. Samozrejme, že mal o ňom odkiaľ vedieť. Remus. McGonagallová. Dumbledore... Ale veď všetci tí určite vedeli, kto je otec. Tak ako to, že mu to nikto nepovedal? A prečo si myslí, že mám nejakého manžela?
Pokrútila som hlavou. Neviem, či malo význam nad tým premýšľať. Siahla som po ďalšej škatuli. Iba som ju otvorila a hneď som vedela, že je to tá najhoršia.
Čierna bunda na vrchu mi vtisla do očí ďalšie slzy. Vytiahla som ju a aj po toľkým rokoch som ju automaticky zovrela a ovoňala ju. Vôňa však už vyprchala. Nie ako predtým...

Vianoce. To idiotské obdobie, v ktorom sú všetci šťastní a spomínajú. Počas ktorého sú všetci so svojimi milovanými. Milovanými...
Smiech Caroline a Terryho z kuchyne bolo počuť v celom dome. Tak veľmi som sa chcela smiať s nimi. Mať tiež dôvod na ten radostný smiech. Na lásku...
Vošla som do izby a oprela sa o dvere. Bolo toho na mňa veľa. Už som sa nechcela tváriť bezstarostne. Tváriť sa, že to zvládam. Že som rada, že sú Vianoce.
Nezvládala som to. A Vianoce to iba dorazili.
Rozplakala som sa. Nenašla som v sebe silu to zastaviť. Ani kvôli Caroline. Ani kvôli tomu malému, čo vo mne rástol.
Zviezla som sa na zem a objala si kolená. Vedela som, že nebude dobrý nápad tráviť Vianoce s Caroline a Terrym. Že mám zostať radšej sama. Že to bude ťažké tak či tak. Že pozerať na ich zaľúbenie bude trhať moje vnútro na kúsky... Počas Vianoc.
Toto mali byť krásne, šťastné Vianoce. Mali sme byť veľká skupina priateľov. A v noci som mala zdieľať intimitu manželskej postele s mojim manželom. Mal skúmať, ako mi rastie bruško. Mali sme si dávať navzájom zvláštne darčeky, ktorých význam by sme chápali iba my...
Nič z toho nebolo. Nič z toho nebude.
"Carol, ty malá potvorka!"
"Aj ja ťa milujem," ozývalo sa zospodu.
Rozplakala som sa ešte viac. Vnútri som cítila prázdno.
Opakom ruky som zotrela slzy a zodvihla sa. Mala by som sa spamätať a vrátiť sa. V svetri, pre ktorý som si išla.
Otvorila som skriňu a s uslzenými očami šmátrala rukou vo veciach na poličke. Namiesto svetra som vytiahla čiernu koženú bundu. Zapotácala som sa.
Jeho bunda. Trasúcimi prstami som ju zovrela ešte pevnejšie a zaborila do nej tvár. Stále voňala po ňom. Bola napáchnutá jeho vôňou, až som na okamih uverila, že stojí vedľa mňa.
Neviem, ako dlho som sedela na zemi s tvárou v tej bunde. Ako som vzlykala a objímala kus látky. Ako som spomínala na naše posledné spoločné chvíle.
"Sirius Black bol zatknutý za masovú vraždu... To on ich zradil..."
Všetky tie slová sa mi prehrávali v hlave ako pokazená platňa. No stále som nemohla uveriť, že to je naozaj tak. Človek, ktorý nenávidel smrťožrútov viac ako čokoľvek iné, by sa k nim nepridal... Nezabil by nevinných ľudí. Nezabil by svojho kamaráta. Nezradil by Lily a Jamesa. Nebol by pravou rukou...
Sťažka som sa postavila prešla k posteli. Nadvihla som vankúš a vložila ruku do medzere medzi rámom a matracom. Bolo to tam. Naša svadobná fotka. Lístok, ktorý mi nechal v tú noc. Moja obrúčka.
Navliekla som si ju na prst a prešla ním po jeho písme.
Milujem ťa... Zadívala som sa na fotku. Na jeho smiech. Úsmev, ktorý mi venoval. Bozk, ktorý venoval mojej kópii...
Prečo sme nemohli byť šťastní dlhšie? Prečo toto všetko?
Schúlila som sa do klbka. Objímala som jeho bundu a slzy kvapkali na našu fotku.
"Chýbaš mi," zamrmlala som. "Tak veľmi mi chýbaš..."
Prešla som rukou nižšie po bunde, až som sa dostala k okraju. Plynule som prešla na vlastné tričko a pohladila si už vypuklé bruško. "Buď aspoň trochu po ockovi, drobček..." zavzlykala som. "Lebo to nezvládnem..."

Tá spomienka mi náhle preletela mysľou. Spomienka na chvíle, keď som bola stratená. Keď som ešte neverila. Kedy sa to zmenilo? Kedy som začala veriť všetkým tým rečiam? Kedy som zabudla na lásku?
Bola som sklamaná sama zo seba. Lebo namiesto toho, aby som bola šťastná, že viem pravdu, mala som s tým problém. A namiesto toho, aby som mu povedala, že máme syna, udrela som ho radšej pod pás.
Zrazu som mala neskutočnú chuť to všetko vrátiť. Žiť inak a nekomplikovať si život Louisom. Lebo práve ten mi to teraz všetko komplikoval.
Lenže, nemám možnosť vrátiť čas. Lebo to nemá nikto. Ale to, že som kedysi mala pocit, že sama nič nezvládnem, že bez neho nebudem žiť a že sa svojej lásky nevzdám, mi už neprišlo vzdialené. Bolo to na dosah ruky. A kým to, že som zvládla život aj sama a žila som bez neho, bolo prirodzené, že som sa vzdala lásky a začala veriť klamstvám, to ma teraz bolelo.
Uvedomila som si, že nechcem byť s Louisom. Že k nemu necítim to, čo by som mala. A že to, že pri ňom snívam o horúcich bozkoch s niekým iným, je len dôkaz, ktorý to všetko potvrdzuje. Louisa nemilujem.
Ale vtedy som si ešte nepriznala, že milujem niekoho iného...
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Artemis | 11. června 2011 v 18:51 | Reagovat

tá časť s malým Charliem bola taká zlatáá :-) krásna kapitolka :-P

2 Tina | Web | 11. června 2011 v 19:37 | Reagovat

"Slzy na seba nenechali dlho čakať."...vážne nenechali. Na krajíčku. A to ani pri smutný filmoch neplakávam... Možno je to tým, že napísané je to akosi emotívnejšie. To pre tie opísané pocity. Akoby som sa zrazu aj ja zamilovala do Siriusa a to ja bola tá stratená a tá, čo uverila klamstvám.. Na chvíľu som tomu naozaj uverila. Úplne skvelá kapča, strašne dobrá, najmä tie spomienky a tak... a ešte dobrá na uvedomenie sa..možno  bude ďalšia moja hotová už dnes (bolo by na čase). Takže ti ďakujem za to, že som sa mohla uvedomiť (veď čo ak sa náhodou niekomu páčia moje kapitolky tak ako mne tie tvoje?) a najmä za..ani neviem, zlepšenie? alebo zhoršenie? zemociolizovanie? skôr za obohatenie dňa. Lebo už mám zase nad čím po nociach premýšľať! :D A teším sa, až si uvedomí, "že miluje nikoho iného" a až mu to povie.. všetko. Len dúfam, že to stihne... :( ... ♥ :-D

3 Tina | Web | 11. června 2011 v 19:44 | Reagovat

A ešte som chcela, že krásna pesnička!! ♥ Vážne taká trochu uspávacia a smutná (aj keď nerozumiem text) a pristihla som sa ako si ju potichu spievam.. :D

4 Eliota | Web | 11. června 2011 v 21:14 | Reagovat

Jedním slovem - krása. Ta první vzpomínka s tou písničkou mě až málem rozbřečely :(

5 Evanska | Web | 11. června 2011 v 23:32 | Reagovat

V prvom rade veľmi pekne ďakujem za venovanie a úžasné privítanie - krajšie ako keď sa ku mne rozbehla Ginna :D:D Počas čítania som prechádzala emóciami - od nadšenej (z faktu, že je tu nová kapitola) cez prekvapenú (vývojom situácie v kapitole) až po... slzy. Tie spomienky ma preniesli niekde celkom inde (priestorovo aj náladovo) a neubránila som sa slzám. Absolútne perfektne opísané, to s tým obrázkom, malým Charliem, bundou a... chúďa Charlotta. Až neviem nájsť slová, ako to opísať. Aspoň že ty si to o/napísala absolútne perfektne! :) Nevieš si predstaviť, ako som sa spokojne vyškierala po jednej vete (nechce sa mi ju hľadať), skrátka, že Charlotta má výčitky preto, že si Sirius myslí, že má manžela, dieťa a dokonalý život :D Tým začiatkom si ma dostala, čakala som iné pokračovanie (hej, mala si pravdu, že by som ťa asi... no :D). A Sirius bol perfektný! (kedy nebol). Dokonca som sa s ním viac zosobnila ako so Charlottou a to už je čo povedať. Tá zatrpknutosť skombinovaná s blackovským sarkazmom... :) Aj Tonksová a Remus, ich dialógy, darčeky a celé dokopy ma vracia v čase, keď som Hp5-ku vláčila do školy a čítala cez hodiny :D Ak by sa ma niekto niekedy pýtal, ako si predstavujem Siriusov život, hlavne túto časť po Azkabane, odporučila by som im tvoj blog. Presne takto. Vytváraš z postáv v mojej hlave takmer živé :) A neviem, či to ja som "nalomená" alebo z tejto kapitoly cítiť niečo viac ako zvyčajne. Alebo som pomstu už dávno nečítala? :D
A mám dodať, že úplne súhlasím s Tinou - teším sa, keď si prizná, koho miluje.
ps: milujem Caro :):)

6 zuzu | Web | 14. června 2011 v 14:58 | Reagovat

keď som si prečítala predchádzajúcu kapitolu, aby som sa dostala do deja, potom túto, plnú emócií(aj ja som sa musela miestami uškŕňať a miestami zadržovať slzy) hneď by som chcela ďalšiu. Neviem, či som to niekedy spomínala, ale skvelo opisuješ pocity, nálady, držíš sa charakterových čŕt, to je skvelé! Len tak ďalej ;)

7 miriela | Web | 16. června 2011 v 22:35 | Reagovat

:( len jedno veľké :( opäť ďalšia úplne dokonale úžasne do detailov prepracovaná kapitola, no tiež nehorázne smutná :( asi si idem pohľadať nejakú kapitolu, kde boli šťastní, nech tu neplačem... vravela som ti už niekedy, že ma štve ako je táto poviedka príliš reálne nešťastná? :(

8 Betka | Web | 21. června 2011 v 19:25 | Reagovat

Vôbec neviem ako začať. :-D Ide o to, že som sa v nedeľu pustila do tvojich nehorázne nekonečných poviedok o Charlotte. Úžasné je, že začiatkom PS bolo cítiť to písanie také začiatočnícke (heh, to píše tá pravá :-D) a potom sa to rýchlosťou svetla zlepšovalo a zlepšovalo. Priznávam sa, niekoľko kapitol som viac-menej prelúskala, aby som sa čo najrýchlejšie dozvedela vývin situácie. Jediná útecha bola, že som pred sebou mala vždy kopu nedočítaných riadkov, takže keď sa niečo skončilo "otvorenejšie", už som si iba prepla kapitolu a všetko sa vysvetľovalo.
Zaráža ma, že teraz som skončila na poslednej napísanej časti a budem trúchliť kým sa nedozviem ďalšie a ďalšie... hm... vysvetlenia? :-D

P.S.: Musím ešte pochváliť Lot v minulých dielov, pretože mi veľmi pripomína moje druhé ja, ktoré stále musí a musí kecať presný opak čo ja! :-D

9 Betka | Web | 21. června 2011 v 19:26 | Reagovat

*minulých dieloch

10 Gabča | E-mail | 4. srpna 2011 v 22:23 | Reagovat

Tie spomienkové časti. Pri Charliem som chcela plakať a pri vianociach ešte viac. To bolo také pekné. ja som z toho nemohla. Nádherná kapitola.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama