Ďakujem za všetky komentáre :)
(A nie, nespriateľujem. Ďakujem, že sa na to nepýtate ;) )
_________________________________________________________________

9. Kapitola - Týždne a roky

27. března 2011 v 19:12 | Tonks |  Pomsta času


Táto kapitola bola boj. Veľký boj. Mala som ju premyslenú do detailov, ale dostať to na papier bolo príliš ťažké. Myslím, že vidno, že začiatok je písaný inokedy ako koniec. (Treba pripomenúť, že na začiatku je Charlotta tak trochu pod vplyvom elixírov.) Nakoniec z toho vzniklo niečo úplne iné, ale akosi sa mi začalo toto nové smerovanie páčiť a asi v tom idem pokračovať :D Takže, ehm, romantika v mojom podaní :D
Inak ak sa vám pesnička na konci bude zdať zvláštne povedomá, tak pokiaľ ste pozerali Superstar, tak viete, kedy som našla inšpiráciu... O:)
ps: Všetko najlepšie Jimmy! (A oneskorene Remus, David a Gary... :) )


Pobyty v nemocniciach nikdy nepatrili k mojim obľúbeným. Či na Rokforte, v Austrálii, alebo tu. Jediný pobyt, ktorý sa mi páčil, bol po pôrode. A páčil sa mi až vo fáze, keď vedľa mňa spal v postieľke môj syn. Ostatné boli príliš nudné.
Tak ako tento. Ležať v posteli, pozerať do stropu a rátať, koľko puklín na ňom je, bola moja zábavka už asi hodinu. Fakt záživné... To rovno môžem začať písať memoáre, ktoré vydám pod názvom "Môj život s masovým vrahom".
Len, čítal by to vôbec niekto? Koho by vôbec zaujímal život nejakej tridsiatničky, ktorá je šibnutá už asi od narodenia? Svadba to pravdepodobne len a len potvrdzuje...
"Charlotta," ozvalo sa od dverí. Nadskočila som a pozrela tým smerom. Samantha. "Nemusela si ma prísť pozrieť v polohe ležmo."
"Iná sa asi nenaskytla," oplatila som jej sarkazmus a trochu sa nadvihla. Na sedenie som sa stále necítila.
Pokrútila hlavou a zamávala nado mnou prútikom. Takto sa asi cíti králik, ktorého muklovský kúzelníci vyťahujú z klobúka pričom predtým mu mávajú paličkou nad hlavou. Charlie sa v škôlke nevedel nabažiť králikov v klobúku.
"Koľko si nemala elixír?" spýtala sa ma prísne.
"Fúh... Čo je dnes za deň?" snažila som sa rátať.
"Piatok," odvetila.
Piatok. Akoby som mala šajn, čo bolo predchádzajúce dni. Všetko mi to splývalo do jednej veľkej machule. Obrovskej machule.
"Neviem. Pár dní?"
Povzdychla si a posadila sa na stoličku pri posteli. "Podľa Louisa aj pár týždňov... Charlotta, čo sa stalo?"
"Nič sa nestalo," odvetila som. "Len som trochu pozabudla na elixíry..." A teraz som pravdepodobne dostala všetky zameškané dávky naraz. Naozaj som sa pred chvíľou prirovnala ku králikovi?
"Poznám ťa viac ako 15 rokov a za ten čas sa ti to nestalo veľa krát. A odkedy máš Charlieho ani raz. Teraz sa snažíš o čo? Spraviť z neho sirotu?"
"Samatha, ja..."
"Nie!" zastavila ma. "Veľmi dobre viem, kto je Charlieho otec. A viem aj, čo si si musela preskákať. Lenže už máš iný život. A pre Charlieho si jediným rodičom. Takže sa prestaň tváriť, že je všetko v pohode!"
Stíchla. Pozerala som do stropu. Bolo niečo v pohode? Merlin, v pohode nebolo nič. Nikdy. V mojom dospelom živote určite nie...
"Posledné týždne bolo na mňa toho veľa," povedala som ticho, a keď som to vyslovila, cítila som sa blbo. Samanthina palička stála opretá o stoličku. Ak toho na mňa bolo veľa, čo to muselo byť na ňu?
"Môžeš mi povedať, čo sa stalo?" pozrela na mňa a už to nebola moja liečiteľka. Už nebola dávno ani mojou šéfkou. Bola mojou kamarátkou.
"Dohnala ma minulosť," ironicky som sa pousmiala. "Charlie to zistil..."
Prikývla. "Už bol na to čas. Ako to vzal?"
"Myslím, že na trinásťročného puberťáka s mojou povahou celkom dobre," zasmiala som sa slabo. Samantha spolu so mnou.
Nečakane však zvážnela. "Ja chápem, ako sa cítiš. Viem, čo prežívaš. Viem, ako sa cítiš, keď sa pozrieš na Charieho a vidíš niekoho iného. Mám to rovnaké, keď sa pozriem na Tanyu. Keď ju počujem hovoriť..." usmiala sa. "Lenže, minulosť nevrátime. Treba dať ľuďom šancu. Hlavne mužom." Zasmiala sa. "Pozri, ako s Tomom fungujeme!"
"Našli ste sa," poznamenala som.
"Aj s Kevinom sme sa našli," pousmiala sa smutne, pri spomienke na svojho manžela. "Ale aký by malo význam keby som ich dvoch porovnávala? Kevina mi nič nevráti a Thomas je skvelý muž, ktorý má rád Tanyu. Ľúbim ho. Ale stále ľúbim aj Kevina. Dá sa to," usmiala sa na mňa. "Daj Louisovi šancu."
Vyvalila som oči. Louis? O čo tu ide?
Zasmiala sa. "Je ako môj brat. Myslíš, že som si nevšimla, že sa niečo deje? Nechápe, prečo sa zrazu správaš inak. Je to chlap, nemôže to chápať!"
Rozosmiala som sa.
Pokrčila plecami. "No a nie? To ale neznamená, že mu budeš takto ubližovať. Povedz mu, prečo sa tak správaš. Prosím ťa."
"Sam, ja mám Louisa rada, ale..."
"Ale muži neznášajú," prerušila ma s úškrnom a zodvihla sa zo stoličky. "Zisti, čo chceš a potom mu to na rovinu povedz. Tu budeš mať času dosť," zasmiala sa, vedomá si svojej prevahy, a vyšla z izby.
A mne tak zostalo len rozmýšľať nad tým, čo chcem.


***
Sľubovaný týždeň sa vďaka Merlinovi nekonal. Po dvoch dňoch som dostala presnú a dosť dlhú inštruktáž o užívaní elixírov, používaní mágie a stravovaní. Samantha mi zabalila všetky elixíry, hop šup sieťou išla so mnou ku mne, znovu mi zakázala všetky prejavy mágie a po káve, ktorú si dala len ona, lebo ja som ju mala zakázanú, odišla späť do práce. A ja som mala začať oddychovať.
V snahe spraviť najprv niečo užitočné som otvorila chladničku. Jeden jogurt už asi dávno po záruke, jedna polohnilá paradajka a maslo. Z tohto sa jednoznačne najem.
S povzdychom som vyhodila jogurt aj paradajku a otvorila skrinku, či nenájdem niečo menej zdravé, ale stále jedlé. Čokoládové žabky. Nuž, život na čokoláde - to sa mi páči.
So žabou v jednej a pohárom vody v druhej ruke som zamierila do obývačky a zložila sa na gauči. Hlava mi ešte stále dunela. A žalúdok som mala ako na vode - také množstvo elixírov sa mu veru nepáčilo.
Mala som doslova zakázané pracovať. Všetky papiere mi boli skonfiškované a minimálne týždeň som mala zákaz navštíviť vlastnú kanceláriu. Tomu sa hovorí úcta k svojej šéfke. Zrak mi padol na hodiny. Ale čo ja idem tak dlho robiť doma?
Zapla som televízor. Áno, ja čistokrvná čarodejnica, mám doma túto muklovskú vecičku. Síce je u nás pustená len vo veľmi výnimočných prípadoch - stále som neprišla na chuť rôznym muklovským reláciám - dakedy tam idú dobré filmy. A krásni herci...
Teraz tam však nič také nebolo. Samé romantické blbosti, alebo politické relácie.
S povzdychom som ju vypla. Vidím to na dosť nezvyčajnú činnosť v posledných dňoch - spánok.
Skontrolovala som hodiny - pohli sa len o päť minút - a vybrala sa do izby. Možno dnes dospím posledný rok.
Otvorila som okno, aby sa trochu prevetralo, kým sa prezlečiem, a začala som v skrini hľadať niečo vhodné na spanie. Vyzerá to tak, že by som mala najprv vyprať...
Začala som loviť v hĺbke skrine, lebo veď určite sa tam niekde musí nachádzať nejaké staršie pyžamo. Ale nikde nič. Pokiaľ som nenarazila na nejaký pevný obal. Nespomínam si, že by som také niečo mala v skrini.
Vytiahla som to. Staré, ošúchané kožené puzdro. Žeby nejaké dokumenty? Alebo nejaké tajné veci, čo si u mňa schovával Charlie? Sadla som si s puzdrom na posteľ, v snahe ho otvoriť. Spona však bola pevná. Prečo mi vždy zakážu mágiu vtedy, keď ju potrebujem?
Ďalej som sa lomcovala so sponou. Zlomila som si necht, doškriabala celú ruku, ale tá svinská spona stále držala! Tresla som s puzdrom o zem.
Nič. Žiadne zázračné otvorenie sa nekonalo.
Ale predsa len som si niečo všimla - na druhej strane sa puzdro trhalo. Zhrabla som zo stolíka manikúrové nožničky a dokončila prácu času. Z puzdra na dlážku vypadla biela látka. Rozprestrela som ju a dych sa mi zasekol v hrdle.
Moje svadobné šaty.
Moje... svadobné... šaty!
Nemo som na ne hľadela. A zrazu ma prepadol divný nápad. A ja som ho tak trochu divne zrealizovala.
"Charlotta!" ozval sa zospodu Carolinin hlas. "Charlotta, kde si?"
"Tu hore," odkričala som a znovu sa na seba nechápavo pozrela do zrkadla. Preskočilo mi. Úplne. Dokonale.
Prešlo asi desať sekúnd, kým Caroline neroztvorila naplno dvere do mojej spálne, a nezalapala po dychu. "Ty sa ideš vydávať?" v hlase jej zaznievalo niečo zvláštne.
Vystrela som k nej ruku s obrúčkou, ktorú som si pred chvíľou založila. "Už netreba."
Chvíľu na mňa pozerala so zmesou údivu a šťastia, keď jej to všetko začalo dávať zmysel. "Povedz, že nie..."
"Nie čo?"
"Povedz, že toto nie sú tvoje staré šaty, že nemáš na ruke svoju obrúčku a že toto sa mi zdá, alebo si robíš srandu," povedala jedným dychom.
"Môžem klamať?"
Povzdychla si. "Čo sa stalo?"
"Zbláznila som sa?"
"Prečo mám pocit, že skôr sa znovu zaľúbila... Do tej istej osoby... Do..."
"Je nevinný!" prerušila som ju intuitívne. Vyvalila oči.
"Chcem víno!"
"To mám zakázané..."
"A to je mne jedno..."
***

"Takže, je nevinný?" vyvalila na mňa Caroline podnapito oči. Asi nebol dobrý nápad ju opiť. Ale najradšej by som opila sama seba. Čo ma to posadlo? Prezliecť sa do svojich starých svadobných šiat, vydolovať zo šperkovnice obrúčku a stáť tak pred zrkadlom? Asi mi z tých elixírov načisto preskočilo...
"Vyzerá to tak," zopakovala som a odhryzla si z koláča, ktorý mi doniesla.
"Dobré!" rozosmiala sa.
Eh, Terry ma zabije. A ona tiež, keď sa zajtra zobudí.
"Fantastické," usmiala som sa kyslo.
"Takže... ehm... budete... spolu?" jazyk sa jej plietol. Nie, toto som veru robiť nemala.
"Ak sa vyspíš," odvetila som. To, že som úplne mimo témy, ani nepostrehla. Zodvihla som ju na nohy a s ráznym prehováraním som ju doviedla k hosťovskej. O päť minút spala ako podťatá.
Rýchlo som načmárala správu pre Terryho, poslala mu ju po sove, a vo svetri vyšla do záhrady. Za chvíľu mal byť november. A potom už len kúsok a znovu uvidím Charlieho...
Lenže, nevyzeralo to ako najlepší nápad. Minimálne nie, keď som v takomto stave. Mám zakázanú mágiu, som na elixíroch, opíjam svoju najlepšiu priateľku, obliekam sa do svadobných šiat a stále sa mi sníva o hľadanom väzňovi.
Nemôžem byť viac nezodpovednejšia...
***

Caroline si, vďaka Merlinovi, akosi nepamätala, dôvod, kvôli ktorému som ju opila. A vďaka Merlinovi na mňa ani nenakričala - asi by jej praskla hlava. Tak na mňa iba zazrela, zjedla kúsok chleba, ktorý som bola ráno kúpiť, a odišla domov, aby sa mohla pripraviť do práce.
S knihou som si sadla do kresla v obývačke a pokúsila sa zamestnať myseľ. Akosi to nešlo.
Povinnosť neopúšťať dom, bola tá najväčšia idiotina. Ráno som síce zbehla do obchodu, ale prechádzky po lúkach, by sa asi Samanthe nepáčili.
Nemala som upratovať, vyvíjať akékoľvek fyzické úsilie. Takže som mohla sedieť na zadku a ničiť sa myšlienkami. Krásne strávený týždeň...
Zapla som telku a celé dopoludnie strávila pozeraním vecí, ktoré ma absolútne nebavili.
Na obed sa zjavila Samantha - kontrola pacienta. Skontrolovala ma, skontrolovala, či pijem poctivo elixíry, a znovu mi nezabudla pripomenúť, že by som sa mala porozprávať s Louisom. To, ako sa k nemu dostať bez toho, aby som opustila vlastný dom, akosi nespomenula...

Dva dni som strávila zavretá doma a už mi začínalo šibať. Z telky, rádia, kníh... Napriek zákazom som upratala. Pretriedila si veci v skriniach, konečne vyžehlila veci, ktoré som prala po Charlieho odchode. Lenže som už nemala čo robiť.
Do Austrálie som už volala. Charliemu aj Tesse som odpísala na listy. Navarila som ako pre armádu. Ospravedlnila som sa Caroline. A dokonca som si aj premyslela, čo by som asi povedala Louisovi.
No na to, aby som mu napísala, som guráž nemala. Také veci sa riešia zoči-voči a nie cez listy.
A to isté si zrejme myslel Dumbledore. Len tak akosi zmenil druhého človeka...

Sirius
"Zvládneš to?" spýtala sa ma asi desiaty krát Tonksová.
Zazrel som na ňu spoza pohára. "No nie. Budem plakať, že som sám!"
"Iba som si myslela..." pokrútila hlavou a povzdychla si. Neznášam, keď ženy niečo začnú a potom nedokončia. Nejaký trik?
"Myslela čo?"
"Že si normálny," odplatila mi milé správanie. "Vidím, že dnes bude milší aj Remus," štekla, schmatla kabát a odišla. Dolial som si whisky a poklepal pohárom o stôl. Tak a teraz som sám. Remus sa pripravuje na spln, Tonksová pravdepodobne na nejaké rande a ja mám konečne od tých dvoch pokoj. Merlin, vďaka ti!
Nestihol som dopiť ani druhý pohár, keď sa ozval zvonček. Ako inak, sprevádzaný mojom milovanou mamou. Ktorý idiot nepochopil vetu: "Nezvoňte!"?
Naštvane som vyšiel ku dverám, otvoril ich, na jazyku asi tak desať nadávok, lenže, nevyšla ani jedna.
"Ehm... môžem ísť dnu?" spýtala sa a nevyzerala práve nadšene, že vo dverách stojím práve ja. Uhol som a posmešne ju rukou pozval dnu. Prevrátila očami.
Matka stále hučala... "Vy odporné špiny! Muklovská zberba!"
Zastala pred obrazom a vyvalila oči. "Preboha!"
"Zoznámim vás?"
"Nemusíš," usmiala sa kyslo. "Kedysi som mala tú česť." Zvrtla sa na päte a zamierila do kuchyne. Kedysi? Česť s mojou matkou? S trhnutím som zastavil nekonečné nadávky a vrátil sa do kuchyne.
"Azda meškám?" spýtala sa, ale ani sa na mňa nepozrela.
"Na čo?" nechápal som.
"Dumbledore mi... Merlin!" tresla sa po čele a otočila sa ku mne. "Schôdza dnes nie je, však?"
"O ničom neviem..."
Z vrecka niečo vytiahla a strčila mi to do ruky. Kúsok pergamenu. "Dnes o siedmej v hlavnom stane. AD"
"A ja že si ma prišla pozrieť..." zatiahol som sarkasticky.
"Och, mám aj lepšiu zábavu, ako chodiť pozerať utečenca z väzenia..." provokatívne nadvihla obočie. "A ako vidím, vyrušila som ťa pri večernom poháriku. Takže pôjdem..."
"Kam?" vyhŕkol som.
"Domov?"
"A ehm.... nedáš si so mnou jeden?" Fakt inteligentné, Sirius. Veď ju len pozvi na ohnivú whisky, určite neodmietne...
Vyvalila oči. "Práve si mi ponúkol pohárik?"
Prikývol som. Strápnený. Kde v pekle je môj šarm?
Rozosmiala sa. "Dobrý vtip. Ja idem..." vykročila ku dverám. Automaticky som ju chytil za ruku.
"Nemohli by sme sa porozprávať?"
"A čo sme robili doteraz, telepaticky si posielali myšlienky?" sarkazmus z nej len tak sršal.
"Myslím vážne!"
Vytrhla si ruku z môjho zovretia. "Nemám sa s tebou o čom rozprávať!"
"Potrebujem ti to vysvetliť!"
"Ja nepotrebujem nič vysvetliť!" zvyšovala hlas. "Nezaujíma ma to!"
"Ale ja ti to vysvetliť musím!" zas som ju schmatol.
"Nechaj ma na pokoji!" vykríkla. Už-už som čakal jej dlaň na svojom líci, ale nič neprichádzalo. Len sa zrazu zapotácala a chytila sa za ústa. Bola úplne biela. Zachytil som ju pred pádom.
"Si v poriadku?" Čo sa stalo? Spravil som niečo?
"Asi... budem... vracať..."
***

Charlotta
Tomu sa hovorí predstava ideálneho večera. Najprv sa vykradnúť z vlastného domu, absolvovať cestu Rytierskym autobusom do Londýna, zistiť, že žiadna schôdza Rádu sa nekoná a potom... nuž, potom len takmer ovracať topánky utečencovi z väzenia. Ideál, ktorý mi mnohí teraz určite závidia...
Po tom, ako som nezvládla situáciu, on ju zvládol na môj vkus až príliš. Ani som si to neuvedomila, len som zrazu bola v nejakej izbe na posteli a on stál bledý vedľa mňa.
"Si v poriadku? Mám ti niečo doniesť? Nejako pomôcť?" pýtal sa a keby sa mi nekrútil žalúdok a nebolo mi na omdletie, asi by som sa začala smiať.
"Ehm... kabelku," zamrmlala som, lebo tá mi akosi vypadla, keď som sa zosypala na zem.
"Kabelku?" vyvalil oči, akoby som si prikázala doniesť rybu s hranolkami z najbližšieho fastfoodu. Dobre, tak až tak príliš tú situáciu nezvládol...
"Mám tam lieky," precedila som cez zuby. Pozeral na mňa stále rovnako. Nuž, v pohode, môžem nechať obsah svojho žalúdka aj v tejto izbe. Chytila som sa za hlavu. Prečo som nezostala pekne doma?
"Tu to je..." ozval sa po chvíli jeho hlas. Pootvorila som oči. Podával mi kabelku. Takže predsa len pochopil? Bol bledý ako stena. Ktovie, kto z nás by vyhral súťaž o najbledšiu tvár dňa...
Schmatla som tašku a rýchlym pohybom z nej vytiahla fľaštičku s tabletkami. Ako to hovorila Samantha? Jednu, keď mi bude zle? Alebo dve? A prehltnúť, či zapiť vodou? Sakra!
Zažmúrila som na pokyny na fľaštičke. Milujem moderné liečiteľstvo. Prehltnúť.
Hodila som si zlatistú tabletku do krku a oprela si hlavu o drevené čelo postele. Tak a teraz sa už môžem prepadnúť...
Akosi sa mi začali zatvárať oči. Spomínala Samantha niečo o tom, že sa mi po tých tabletkách... bude... chcieť... spaaaať?

Sirius
Spala už asi tri hodiny. Chodil som ju každú chvíľu kontrolovať ako taký debil. Ale stále som netušil, či som to náhodou nespôsobil ja. Čo to, do zadku, malo byť?
Znovu som prešiel okolo tej izby a zastal vo dverách. Práve sa zo spánku otočila a tak som jej nevidel do tváre. Vošiel som do izby - je to predsa môj dom, nie? - a oprel sa o okno. Buď sa mi toto celé sníva, alebo sa moje sny splnili. Hoci, nikdy sa mi nesnívalo, že mi ukáže, čo jedla, takýmto spôsobom...
Pozrel som na ňu. Rifle, košeľa... Vyzerala, ako by sme sa videli len pred rokom. Príliš mlado na to všetko. A ja som prišiel o štrnásť rokov... Štrnásť rokov...
Začínal som byť sentimentálny, pre Merlina, musím si dať pohárik!
Zobudila sa asi o hodinu. Dezorientovane hľadela okolo seba a keď ma zbadala stáť vo dverách, začervenala sa. Uchechtol som sa.
"Mala si ťažký deň?" spýtal som sa sarkasticky. Už ma napadlo, vďaka čomu jej bolo zle.
"Nie každý len pije, Black," odsekla a zdvíhala sa z postele.
"Každý nie. Hovoril som o tebe..."
Zazrela na mňa. "Si ako malé decko," pokrútila hlavou a napravila si košeľu, ktorá viac odokrývala ako skrývala. "Z nás dvoch si alkoholik ty."
"A akože tamto bolo čo?"
"Niečo, čo nie je tvoja vec."
"To, že odpadávaš v mojom dome, nie je moja vec?" Ach, ako som len miloval provokovať ju.
"Už dávno nie je nič, čo sa mňa týka, tvoja vec!"
"Kedysi sme..." začal som, ale prerušila ma, keď sa postavila úplne ku mne a s niečím hrozne divným v očiach pozrela priamo do tých mojich.
"Kedysi už nie je," hovorila výhražne. "A bola by som taká rada, keby si ma už konečne nechal na pokoji a zabudol na všetko, čo bolo. Lebo to sa už nikdy viac nestane!"
Asi zabudla na fakt, že som Black. A ja nezabúdam a ani sa nevzdávam!
Schmatol som ju a drsne ju pobozkal. Nestačil som sa ani poriadne dotknúť jej pier. Kopla ma do píšťaly takou silou, akú by ste od ženy, ktorá len pred chvíľou odpadávala, nečakali. Do zadku aj s tým!
Jej prútik som mal v okamihu medzi očami. "Už - nikdy - viac - sa - ma - nedotkni!" zasipela. Nejako som však nemal pocit, že by som sa jej mal báť. "Mne je jedno, či si ožratý, alebo nadržaný. Ja nie som tvoja štetka!"
Obdivne som zapískal. "Spellová sa nám naučila nadávať..."
Vrazila mi. Čakal som to.
"Vieš, že si takto sexi?"
"Vyser si oko!"
"Takto hovoríš aj pred svojím synom?" spýtal som sa. Výraz v jej tvári mi zabezpečil jednoznačné víťazstvo.

***
Charlotta
"Takto hovoríš aj pred svojím synom?" spýtal sa s úškrnom. Zmrzla som na mieste. Pred synom?! On vie o Charliem? Prútik mi takmer vypadol z ruky...
"Ako to vieš?" spýtala som sa strnulo.
Zasmial sa. "Myslela si si, že sa to nedozviem? Že to budeš skrývať?" Sakra! Do riti!
"Kto ti to povedal?" ruky sa mi triasli...
Uškŕňal sa. "Videl som ho." Provokatívne nadvihol bradu.
Zapotácala som sa. "Nevidel!" krútila som hlavou. Nemohol ho vidieť... Nemal ho kedy vidieť! Merlin!
"Ty si nepočula o mojej návšteve na Rokforte?" stále sa uškŕňal. Mala som chuť mu rozbiť tvár. Ak mu niečo spravil, ak niečo plánuje... ak...
"Nevieš nič!" kričala som.
"Och, aká si si istá!"
"Nemáš to odkiaľ vedieť! Nikto to nevie!"
"To sa pred celým svetom tváriš, že nemáš dieťa?" nadvihol obočie. Do pekla, zabite ho niekto!
"Ak mu niečo spravíš, tak ťa zabijem!" zasyčala som výhražne. A v tom okamihu som to myslela úplne vážne...
"Mám sa báť?" škeril sa.
Zlosť sa vo mne zopla. Kopla som ho medzi nohy. Skrútil sa na zemi. "Do riti!"
"Neopováž, sa k Chariemu ani priblížiť!" zazrela som na neho, zodvihla svoju kabelku a prekročila ho.
"A k tvojmu manželovi môžem?" zatiahol a v jeho hlase znela potlačovaná bolesť.
Nechápavo som zastala vo dverách. "Manželovi?"
"Tak len milenec?" sťažka sa zdvíhal zo zeme.
"To nie je tvoja vec!"
"Mala by byť," precedil cez zuby.
Posmešne som kývla hlavou, zvrtla sa a zamierila preč. Schádzajúc po schodoch som pozrela na hodinky. Pol jednej. Hádam chytím...
Ani som nestihla dokončiť myšlienku. Zastala som na schodoch a vyvalila oči na hodinky. Dátumu, ktorý ukazovali, som akosi nemohla uveriť...
"Prekvapená, koľko času si tu strávila?" ozvalo sa za mnou posmešne. Viditeľne som nekopla dosť silno. "Čo povie ten tvoj? Toľko hodín sama, so mnou... Vie vlastne, že pred štrnástimi rokmi..."
"Sme mali svadbu..." dokončila som ticho. Tentoraz vyvalil oči on.
"D... dnes?" zakoktal.
Neodpovedala som. Mala som chuť sa nafackať. Nemala som ísť nikam a počúvať Samanthine rady o domácom väzení...
"Takže pred štrnástimi rokmi..."
"Som spravila najväčšiu chybu vo svojom živote," zamrmlala som.
Prižmúril oči. "Vtedy si sa tvárila inak..."
"Vtedy som nevedela, že naše manželstvo neprežije ani týždeň."
Pozeral do zeme.
"A moja chyba to nie je, Sirius."

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 martnka | Web | 27. března 2011 v 20:58 | Reagovat

ha! první koment! jdu číst :-)

2 Evanska | Web | 27. března 2011 v 21:10 | Reagovat

Prečo sa mi tvoje kapitoly zdajú také krátke? A pritom nepredpokladám, že bola krátka, keď som ju čítala plus-mínus pol hodinu :D A vieš, že som ti s tou romantikou skoro uverila? V každom prípade som sa na túto scénu tešila už možno aj rok :) áááááách. Milujem (a zároveň) neznášam kvôli času) tú gradáciu! A nebyť blbej matiky, rozciťovala by som sa tu ešte dlho. Ale naplno sa "rozcítim" až zajtra. Funkcie volajú...
ale pochybujem, že sa z nich veľa naučím, pretože si vo mne prebudila takú tú starú potterovskú túžbu. Plus, keď má dnes James narodeniny. Až mám nostalgiu :D :)

3 miriela | Web | 27. března 2011 v 21:17 | Reagovat

máš veľmi zaujímavé ponímanie slova romantika...
akože... wtf? :D
ale nie, akože... mohla ho kopnúť aspoň o sekundičku neskôr, ale inak, you made my day, chorá som a nič by dnes nemohlo nadchnúť viac než táto kapitola... mala všetko, čo ja rád - záchvat šialenosti, sarkazmus, sebairóniu, siriusa, prezieravého dumbledora a takmer aj dokonca moje obľúbené shut up and kiss me, bohužiaľ to bolo len shut up and throw up :D tuším už aj mne prepína a to som ani žiadnu zlatú pilulku nezhltla, aj keď možnože práve to mi chýba, nenapíšeš mi na ne recept? :D
no nič, asi prestávam byť koherentná, tak len ešte raz, skvelá kapitola, skvelá, skvelá, skvelá a vôbec na nej nebadať, že z teba išla tak ťažko... zostáva mi už len dúfať, že pokračovanie bude čím skôr a ty si dovtedy napravíš chápanie slova romantika ;)

4 zuzu | Web | 27. března 2011 v 21:30 | Reagovat

skvelá kapitola... Charlotta a Sirius mi akosi prirástli k srdcu, sú taká skvelá dvojka so zamotanými osudmi ;)

5 kvapka | 28. března 2011 v 14:09 | Reagovat

perfektne ,.. Nova kapitola nebude asi tak rychlo :( ale strasne sa na nu tesim :-D a kedy sa mu chysta oznamit ze charlie je jeho syn... No nic este poviem nieco : tato poviedka je perfektna :D

6 Tina | Web | 28. března 2011 v 19:22 | Reagovat

Tak na ten koniec som sa tešila celý deň! Prečo som už v škole zistila, že pribudla kapča? Prečo som ju len nestihla dočítať ešte na hodine? A prečo som musela odísť z PC akurát keď otvoril dvere? Asi aby som mohla byť na Jazyčke netrpezlivá a nedočkavá a ukecaná... Ale, proste, oplatilo sa!
Ach, ale ešte k tomu začiatku. Už som si začínala myslieť, že mi niečo uniklo. Prečo je zrazu v nemocnici? :D Ale dobre, hádam som sa z toho už vymotala. Mám tu jednu najobľúbenejšiu vetu. A to: "Prečo mám pocit, že skôr sa znovu zaľúbila... Do tej istej osoby... Do..." ♥♥ Hurá! Aj ja mám ten pocit(alebo si to len namýšľam?)! A preto hurá!! :DD
A potom dočítavanie doma, ešte pred Jazyčkou... Zase som skončila priam skvele..pred posledným Charlottiným odsekom. Ale čo narobím, autobus nepustí. A celou cestou tam a späť(na mieste, to už ani nehovorím!)z mesta a doň som rozmýšľala a vymýšľala a premýšľala...a žiadna z mojich myšlienok sa tomuto tu veľmi nepodobala! :D Ale to je úplne super, lebo aspoň si tak ľahko nedokážem správne vymyslieť, čo bude v ďalšej kapči. A na ňu sa veľmi teším!
Eh a ku koncu.. Super. Konečne mi to nepríde ako "chudák Sirius", ale skôr ako vyrovnaný boj.. xD Mám divné myšlienky, viem a som si toho vedomá. :D Ale na konci som čakala niečo..neviem. Teda, nie že by to bolo zlé. Je to super, len dúfam že keď príde nová kapča, nebude už každý niekde úplne inde ale stále tam a stále zoči voči a dúfam že Sirius ešte niečo povie! Ono je to absurdné a divné, ja viem, ale straaaašne to chcem. Lebo sa mi páči ako sa konečne porozprávali(mňa to neskutočne baví čítať!) a ešte trošku dúfam, že Siri sa dozvie o synovi a niečo to zmení.. A ako to, že najprv "Je nevinný!" a potom kopanec medzi nohy? :D Aj keď by asi mohol byť rád(alebo ja?!xD)že vôbec prišla a nezvrtla sa vo dverách na opätku. A jeho sarkazmus! :-D  :-D Skrátka super. Krásna kapča!! Na takú som už dlho čakala! :D A veeeeľmi sa teším na ďalšiu..veľmi! :D

7 Evanska | Web | 28. března 2011 v 21:38 | Reagovat

Popravde ja som vôbec nečakala, že sa v tejto kapitole stretnú a už vôbec nie takto. A o to viac sa mi to páčilo, pretože tam bol aj moment prekvapenia. A byť Charlottou, tak Dumbledora zabijem :D Konečne sa to prelína do vytúženej fázy :D (niežeby som si doteraz kapitoly rovnako neužívala). Tá vsuvka s liekmi a šibnutosťou sa mi ohromne páčila, pretože nám ukázala skutočné Charlottine pocity a tie šaty... ach :D Najviac na tom milujem to, že píšeš o ich citovom obdobií, ktoré je skôr depkoidné, alebo teda aby som to nazvala skutočne - problémové a píšeš to s humorom a irónou, alebo ako to nazvala miriela, skôr sebairóniou, ktorá to všetko ešte úžasne podčiarkuje. Plus tá gradácia od začitaku pomsty. Až rozmýšľam, aké by to bolo čítať všetky kapitoly naraz. Vyskúšam :) Lebo takto s odstupmi akoby to tomu dávalo iný rozmer :D
Ako už tradične si mi zlepšila deň a pomohla regenerácií :D :) Ten koniec to tradične "ukončil" :D No a samozrejme Siriusovo vyrývanie mi dodalo druhý dych, ktorý som pri čítaní celkom stratila :D plus rozhovor okorenený kiss and shut up and throw up :D
Sam je zlatá. A Caro :D ach, teším sa na ďalšiu... ;-)
Ach ten Dumbledore... :D

8 Kajka | Web | 1. dubna 2011 v 15:55 | Reagovat

spriatelis?

9 Eya Gemin Thoma | 14. dubna 2011 v 9:54 | Reagovat

Tuším som sa uý úplne zbláznla..už som myslela že mu povie že je to jeho syna ale NIE! normálne ma to naštvalo a mojmu laptopu začalo preskaovať tiež =D Ale inak čítam tuto poviedku od začiatku a prvá časť mi pripadala naj ale aj ostatné su dobré =D Dúfam že už bude dalšia kapča <3

10 Gabča | E-mail | 4. srpna 2011 v 22:19 | Reagovat

To. Bolo. Úžasné!!! IIIII. Veď on sa vlastne vyhrážal vlastnému synovi. A ako ho Charlotte nakopala. To by tam mohlo byť aj častejšie. Také scény ma bavia.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama