Ďakujem za všetky komentáre :)
(A nie, nespriateľujem. Ďakujem, že sa na to nepýtate ;) )
_________________________________________________________________

Dážď

26. dubna 2008 v 20:27 | Tonks |  moja tvorba
Je to tak trochu depresívna poviedka. Písala som ju minulý týždeň a vonku bola búrka. Sadla som si na parapetnú dosku, na kolená položila blok, do ruky zobrala ceruzku a písala.

Smutná, tichá až depresívna. Asi tak by opísala svoju náladu. A počasie ako keby túto náladu zdieľalo spolu s ňou. Mala chuť niekde bežať. Niekde ďaleko, veľmi ďaleko. Preč od všetkých problémov, preč od všetkého. Nedokázala si predstaviť, že jej priateľka je šťastná a zabratá do príprav vlastnej svadby. Nemohla by jej pomáhať. Nechcela jej kaziť dobrú náladu. Potrebovala byť sama. Chvíľu. Dve.
Sedela na zemi opretá o chladnú stenu. Rukami si objímala skrčené nohy a hlavu mala položenú na kolenách. Jej telo sa otriasalo vzlykmi. Prečo práve ona? Vedela, že nemôže byť všetko len biele, dobré a šťastné. Vedela, že musí byť aj niečo sivé dakedy až čierne, aby sme si potom viac vážili šťastné okamihy. Ale prečo jej život musela pohltiť temnota? Prečo práve teraz?
Prečo, slovíčko, ktoré používame veľmi často, aby sme niečo zistili, aby sme sa niečo dozvedeli. Ale je to aj slovo beznádeje, slovo spojené s bezmocnosťou. Beznádej a bezmocnosť. Zažiť jedno alebo druhé je veľmi ťažké. Ona ich zažívala obe naraz.
V jeden deň sa dozvedela dve správy, ktoré zmenili jej šťastný 'biely' život na tmavo čierny nekonečný okamih. Dozvedela sa o ťažkej chorobe svojej matky. Proti nej bola bezmocná. Nedokázala si život bez mamy predstaviť, no vedela, že sa na to musí pripraviť.
O pár chvíľ po tejto hroznej, skľučujúcej správe sa dozvedela ďalšiu. Muž, ktorého nadovšetko milovala ju opustil. S jedinou vetou: 'Už by to nefungovalo.'. Zaujímavé, že si to uvedomil až po dvoch rokoch spoločného života. Dúfala, že ju podrží, že jej pomôže. No on spravil presný opak. Bola rada, že mu nestihla povedať o matkinej chorobe. Možno by zostal s ňou, ale zostal by len z ľútosti. To nechcela. Takto to bolo lepšie. Lepšie žiť v smútku a pravde ako v radosti a klamstve. Teraz bola síce bez nádeje na to, že všetko bude dobré, ale aspoň nežila v klame.
Za oknom padal dážď a púšťal sa po kmeňoch stromov. Po jej tvári zas tiekli slzy. Púšťali sa po lícach a dopadali jej na kolená. Nohavice mala na tých miestach už celkom premočené.
Vonku sa zablysklo. Pás svetla ju na pár sekúnd ožiaril a potom zmizol. Pripomínal jej toho muža. Tiež prišiel do jej života náhle, okamih v ňom pobudol, a potom sa stratil.
O chvíľu sa ozval hrom. Mykla sa. Zodvihla hlavu a pozrela sa von oknom. Brezy rastúce za oknami sa ohýbali pod taktovkou vetra. Malé zelené lístky bičoval neprestajný dážď. Ohybné konáre sa už pomaly dotýkali zeme. Dážď tie brezy ničil, ale nebyť jeho vôbec by nerástli.
Všetko zlé je na niečo dobré. Ale bude to tak aj v jej prípade? Na čo je dobré, že ju opustil milovaný muž a mama pomaly zomiera? Možno bude potom silnejšia. Možno si bude viac užívať chvíľky života. Možno.... Možno, toto slovko používame, keď sme si niečím neistí. Ale dá sa byť niečím istý?
Aj ona si bola istá, že s tým mužom prežije celý život, že s ním bude mať deti, že ich bude jej matka kočíkovať, že im bude čítať rozprávky. A predsa to tak nebude.
Nikdy by sme si nemali byť ničím istí, lebo keď to potom nevyjde sme viac sklamaní, ako keby sme si tým neboli istý, keby sme si povedali možno.
Búrka pomaly utíchala. Ona pomaly prestávala plakať. Už sa nedalo. Všetky slzy vpili do nohavíc. Ďalšie sa už netvorili. Už nemala síl.
Postavila sa a tichým krokom prešla k oknu. V diaľke zbadala dúhu. Túžila sa jej dotknúť. Natiahla k nej ruku, no dotkla sa len studeného skla. Zavrela oči a predstavila si, že sa naozaj dotýka dúhy. Pomaly po nej prechádzala prstami a dotýkala sa každého pásu farby. Nabilo ju to energiou.
Otvorila oči. Slnko vykúkalo spoza oblakov a osvetľovalo mokrú prírodu. Rozhodla sa. Ide si odteraz užívať každý okamih. Či dobrý, či zlý. Z vešiaka zvesila bundu a vyšla von. Pôjde teraz za matkou. Prejdú sa. A po prechádzke pomôže kamarátke s prípravami na svadbu. Užije si život kým môže.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Agnes Lore-Ley | Web | 10. června 2008 v 18:12 | Reagovat

To bylo....úžasný...fakt nevím co k tomu dodat.

Hlavně ta naděle nakonci byla miloučká =D

2 Ada | 17. února 2009 v 18:27 | Reagovat

veľmi pekná poviedka...možno sčasti úvaha??:-)...hmm ale môžem ti normálne aj poďakovať....pomohla si mi:-)...tá dúha nemala chyby ;-)

3 pimpinela | Web | 15. března 2009 v 12:58 | Reagovat

Krásne....ten depresívny začiatok a potom zvrat k lepšiemu. Opisy počasia sa zhodovali s náladou hlavnej hrdinky....fajný nápad.

4 Gabča | E-mail | Web | 31. srpna 2011 v 23:56 | Reagovat

To bolo krásne.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama